V plávajúcom meste, ktoré možno ešte nebolo také plávajúce a nemalo toľko mastných škvŕn, v Benátkach, sa v roku 1862 ako ďalšie zrnko maku narodila Agnes Pockelsová. V tom čase to ešte bolo Rakúske cisárstvo, takže bola vlastne naša rodáčka. Nevyrastala v nejakom vzdelaní, bola obyčajné dievča. No jej brat Friedrich Carl Alwin Pockels študoval fyziku na univerzite, a všetky svoje knihy posúval svojej sestre. V ich rodine sa nededilo len oblečenie, ale hlavne vzdelanie. Tak sa dostávala k vedomostiam, ktoré ju nútili riešiť záhady bežného života.
Jej pracovné vyhliadky neboli také jasné, ako napríklad pre jej brata, preto sa jej laborátoriom stala kuchyňa. Keďže veľa času trávila umývaním riadu, začala ju zaujímať mydlová pena a jej správanie sa na hladine vody, či samotné mastné škvrny. Zo žiletky, pravítka a niekoľkých predmetov dennej potreby vznikol jej vlastný merací prístroj (neskôr na podobnom princípe vznikol prístroj Langmuir–Blodgett). Pomocou neho začala skúmať povrchové napätie a vytváranie monovrstiev molekúl. Agnes Pockelsová bola medzi prvými (po Benjaminovi Franklinovi), ktorí študovali, ako sa tieto monovrstvy správajú – napríklad ako reagujú na stlačenie, ako ovplyvňujú povrchové napätie, a ako sa menia ich vlastnosti pri rôznych koncentráciách. Neskôr za vytváranie monovrstiev dostal Irving Langmuir Nobelovu cenu. Monomolekulové vrstvy sú vlastne vrstvy látky, ktoré sú hrubé len jednu molekulu. Tento jav môžeme vidieť na silnom slepačom vývare. Lipidové dukáty na hladine sú amfifílie, teda molekuly, ktoré majú aj polárnu aj nepolárnu časť. Polárna časť sa orientuje k vode, nepolárna k vzduchu a takto sa usporiadajú do najtenšej možnej vrstvy – monovrstvy.
Asi boli hviezdy v správnom zoskupení, alebo sudičky priali Agnes len to dobré, ale v tom čase sa od svojho brata dozvedela, že istý Lord Rayleigh skúmal efekt malých kvapôčiek olejov na povrchu kvapalín. A keď si bola istá, že má v rukách niečo dôležité, napísala mu list so svojimi postrehmi. Ten si ho nielenže prečítal, ale okamžite pochopil, že práve dostal do rúk zásadný objav. Sám potom zabezpečil publikovanie jej článku (Pockels’ point) v prestížnom vedeckom časopise Nature v roku 1891 – čo bol ohromný úspech pre niekoho, koho laboratórium bolo zároveň aj miestom na sušenie tanierov.
Agnes Pockelsová sa tak stala priekopníčkou povrchovej chémie, disciplíny, ktorá má dnes obrovský význam v oblasti nanotechnológií, biológie aj medicíny. A hoci nikdy nebola oficiálne zamestnaná ako vedkyňa, jej práca bola neskôr ocenená viacerými vedeckými inštitúciami. Dostala čestný doktorát na Brunšvickej technickej univerzite, čím sa stala prvou ženou, ktorá takéto ocenenie získala.
Pre mňa je najkrajšie na jej živote to, že popri svojej každodennej práci ženy v domácnosti stíhala robiť niečo, čo ju bavilo a zaujímalo, aj keď pri tom určite neoddychovala. Vedela sa vynájsť, tvorivo rozmýšľať a stále s pokoru dokázala napísať list, aby sa jej objavy dostali na verejnosť, aj keď tým riskovala, že za ne nedostane zásluhy.
