Skautský tábor 2023 - Narnia

Všetko to začalo v nedeľné ráno, keď pokojnú prázdninovú rutinu narušil dážď s vetrom. Padal na vyschnutú Bratislavu a viacerí si snáď vzdychli, že ako je dobre. Na stanici sa zišlo celé spektrum ľudí, ktorí unikali pred touto apokalypsou. Kvapky poháňali vlak vpred, a tak isto aj naše myšlienky o výstrahách zlého počasia od SHMÚ. Tieto nepríjemné myšlienky nás sprevádzali až do táboriska. Zatiaľ, čo len tí najostrieľanejší z nás ostali bojovať so slzami neba, zvyšok sme boli pre istotu presmerovaní rovno do kultúrneho domu v Bukovine, kde sme len neľahko prežili nedočkavé otázky mladých nováčikov, ktorí si ešte nevyskúšali skutočnú latrínu. Žiaľ tento luxus im kultúrny dom neponúkal.

Druhý deň sme sa už do roboty pustili všetci, a človek sa ani nenazdal a tábor sa nám vykresloval pred očami. Keď mal každý kde spať, deti si našli dočasný domov aj v jednom z klanov domáceho obyvateľstva. Hlavy rodín im rovno vysvetlili, že pod nadvládou kráľovnej Alviany nemôžu prosperovať a preto ju bude treba zvrhnúť. Tým začal zákerný boj. Ďalší deň začal v znamení tréningu a testovania schopností mladých obyvateľov. Nešlo len o narábanie s lukom, ale dôležité bolo orientovanie sa, znalosť byliniek, či stavanie úkrytov. Súčasťou plánu bolo najprv sa kráľovnej zapáčiť a až potom ju zvrhnúť, preto sa všetci pred západom slnka zúčastnili hier na kráľovninu oslavu. Mladí športovci proti sebe súperili a stávkovali v rôznych disciplínach.

Brieždenie prinieslo nové obzory, skauti posmelení pomocou miestnemu farmárovi rozbehli kampaň a bez vedomia kráľovnej si plánovali zvoliť nového vodcu Narnie. Ale deň sa končí a vo vzduchu cítíť strach. Povolaní kráľovnou sa obyvatelia musia vydať v najtmavšej hodine noci na náročnú cestu. Kráľovná totiž odhalila tajný odboj a chce poddaných zastrašiť. Až ráno občania zistia, že uniesla Ortanga, hlavného povstalca z rodu obrov a uväznila ho. Jediná možnosť oslobodenia je boj so sirénami v nebezpečných vodách. Sirény nedokázali zastaviť tak nebojácnych bojovníkov.

Bezradní ako poraziť kráľovnú sme sa vydali na dvojdňovú výpravu za Aslanom, po ceste sme v dedine zozbierali vzácne dary. Aslana sme síce nestretli, ale zanechal nám radu, ako poraziť kráľovnú. Zároveň sme sa namočili v Liptovskej Mare nad zatopenými dedinami v jej hlbinách. Po návrate si boľavé nohy žiadali oddych, a celý tábor zíval prázdnotou, keď sa všetci potrebovali zregenerovať. Ale telo skauta si nežiada nič iné, ako nové a nové aktivity a pohyb, preto sa po nedlhom čase plnili bobríci a nezabudli sme ani na zborový baseball.

Kráľovnej sme zobrali ochranný amulet a tým sme ju porazili, ale po zmene režimu máme na rukách padnutú ekonomiku a začínajúce nepokoje. Bolo treba začať šetriť, predávať draho, kupovať lacno, zbierať cenné poklady pre svoju rodinu a pripraviť sa na boj. Lebo každý rod chcel ukázať svoju nadradenosť. Nikto nevie, kde takáto nenávisť začala, jedine kráľovná mohla zasiať zrnko toľkej zloby medzi mierumilovníkov. Aj tak bolo treba spolupracovať, lebo bolo treba pripravovať táborák. Tvrdá práca vypláca sa, veľa raždia, veľa dreva. Až s plnými zásobami mohli začať spory. Bolo počuť plač, aj krik, ale v spravodlivom súboji môže byť len jeden víťaz. Len jeden rod mohol priniesť pokoj naspäť do tohto sveta. Nakoniec aj ostatní boli pokorní natoľko, aby im vzdali česť, lebo bojovali hrdo až dokonca a zvíťazili pravdivo. A prišiel čas oslavovať! Táborákové spevy bolo počuť doďaleka, a aj keď viacerím klipkali oči od únavy, smiech oživoval a budil v nich náladu. Naplnení skautskými tradíciami sme sa odobrali do postelí s predzvesťou náročných dní.

Slnko nás budilo a volalo do nového dňa, v ktorom nás čakalo balenie tábora. Bolo smutné sledovať dvanásťdňový domov, ako sa búra pred našimi očami a mizne. Čo s ním nemizlo boli zážitky a spomienky, ktoré zostanú v pamäti. Keď spadla posledná latrína a poľná kuchyňa nemala maticu na matici, začalo sa lúčenie so skalami, s potokom, ktorý nás tak často zohrieval svojim ľadovým objatím a s prírodou, ktorá nás mohla aspoň na tú chvíľu pohostiť. Vlak opäť iba zatrúbil, a celé sa to zdalo ako sen v horúčke, veď zase sme sa ocitli v náručí svojich rodičov.

~ Zorka

by 110zbor

Lov na Ohnivé Pelikány

Minulý víkend sme otvorili skautský rok. Aj s vĺčatami sme sa odviezli do Rače a prešli sa na Severku. Už na autobusovej zastávke sme sa obrnili nezvyčajnými zbraňami na lov ohnivých pelikánov. Trasa bola vopred označená pelikánským perím, teda krepovým papierom, ale naši lovci museli podľa listov označených stromov zistiť, ktoré odbočky sú falošné a ktoré správne. Keď sme dorazili na lúku, po kratšom oddychu bol zahájený lov na pelikány rôznych farieb. Hru jednoznačne vyhral tretí tím a tým potvrdil pravidlo, že "poslední budú prví". Potom sme sa najedli a v slávnostnom rituáli spálili origami vtáčikov s neúspechmi z bývaleho roka a tým vykročili s čistým štítom do toho nového. Každý si z výletu odniesol aj malú vysačku s červeným vtáčikom, ktorého si môže pripnúť na skautskú košeľu. Takto sme pekným spôsobom deckám predstavili nové meno zboru - Ohnivé Pelikány.

Kým sa vlčiatsky oddiel vrátil domov, my starší a rangeri sme sa vybrali do Svätého Jura. Cestou sme sa zabavili plnením nezvyčajných úloh aj keď žiadnému tímu sa nepodarilo odfotiť s vlakovým sprievodcom. V Svätom Jure sme bojovali v tme o vlajky osvietený iba fosforovými náramkami. Nakoniec sme prenocovali na hrade Biely Kameň a tým sme si začali plniť skautský NOX. Zaspávali sme pod holým nebom, so spevom a zvukom ukulele v ušiach.

PS: Prečítajte si viac o skautskom NOXe - voľnom programovom module

by 110zbor

Ako sme sa mali na tábore – píše brat Dvojka

Buď pripravený - znie zlatý zákon za ťažkých časov. No ani pán Svojsík, ani pán Foglar by nikdy neuhádli, akým problémom bude musieť o sto rokov čeliť 110. zbor z Vajnor pri plánovaní a realizácii letného tábora. Najprv to začiatkom roka vyzeralo, že svet ako taký skončí, a teda sme sa ani neunúvali domýšľať detaily detských drám sprevádzajúcich bežný tábor. Neskôr sme ale dospeli k dohode od študovaných pánov hygienikov a poľnica nekompromisne rozhlásila medzi karanténou zlenivelými rovermi - tábor bude, čas chystať sa. Preto sa aj ku koncu júla skupinka najnedočkavejších vybrala na našu už označkovanú lúku pri Vavrišove stavať típí, kopať latríny a inštalovať kuchyňu (ktorá je najlepším priateľom mladého aktívneho človeka - skauta). A potom sa letné prázdniny prevalili cez zenit, prišiel prvý august, a čuduj sa svete - na lúke nás najprv bolo jedenásť, už nás je len šesťdesiat. Aj keď sa tomu dalo len ťažko uveriť, tábor sa skutočne začal.

Samozrejme, ako správni vedúci sme si neužívali stavanie tábora celé sami, ale dobrosrdečne sme nechali trochu roboty aj deckám. Popri zušľachťujúcich činnostiach typu stavania postelí a zatĺkania kolov sa deti dozvedeli, že je najvyšší čas ochočiť si svojho pokémona a zapojiť sa do Veľkého turnaja, ktorý sa má vraj konať už o týždeň! Veru tak, vážení, už na druhý deň sa po rozdelení do tímov a dávke teambuildingu mladí hrdinovia zoznámili so svojimi pokémonmi (pasujúcimi sa s parádnymi prevlekmi) a priučili sa princípom fair-play. V táborisku sme si postavili obrovský GYM (čítaj džem) a každý večer sme sa pri ňom oddávali veselému boju na život a na omráčenie medzi pokémonmi z rôznych tímov, takže nevinný divák mohol prihliadnuť bombastickým súbojom ikonických príšeriek z tímov Ohňa, Vody, Zeme, Vzduchu a Elektriny. Nuž také boli naše večery v objatí prírody.

Hneď v piatok sme však zistili, že sme minuli posledné peniaze na raňajkové pečivo, takže bol čas dať deťom zarábať pokeš vo Veľkej obchodovačke. Aby to ale nebolo jednoduché, zjavil sa Raketový tím (ktorý útočí rýchlosťou svetla), a toto notorické trio zloduchov aj bez pomoci diabolského doktora Eggmana okradlo deti o slušnú kôpku peňazí. Mladí tréneri sa však nevzdali a naša finančná situácia bola k večeru opäť stabilná.

Cez víkend tréneri nepoľavili a okrem zvyčajných súbojov pokémonov sme lovili veľkých a ťažkých pokémonov, nie nepripomínajúcich bizóny. Pro prebúraní bizónovej vrstvy sme prekonávali rekordy v ako športových, tak aj mentálnych výkonoch, a k tomu sme si ešte stihli vyrobiť nádherné personalizované tričká. Večery nám spestrili či už táborák plný neviazanej zábavy, alebo originálna relácia Piati proti piatim, ktorá opakovane dokázala, že mäsko s ryžou je cennejšie ako zlato.

V pondelok sme však deti prekabátili (aj keď si tak či onak museli privstať). Prekabátili sme ich doslova, keďže na celodenný výlet je vždy fajn zobrať si niečo nepremokavé a predpovede počasia pod Tatrami nie sú dvakrát spoľahlivé. Vyraziť (približne) za úsvitu, vrátiť sa pri západe Slnka - niet lepšej odmeny v živote skauta. Okrem prekrásnych výhľadov a chutného chlebíka sme na vrchu Slemä preskúmali trosky transportného lietadla, ktoré tam spadlo roku 1944, čo zanechalo patričný dojem. Hoci náš zostup bol tiež celkom drsný, našťastie žiadne dieťa v lese nehavarovalo a šťastlivo sme sa vrátili do táboriska v plnom počte.

Na druhý deň sa ale karta obrátila - kým my sme doposiaľ žmýkali sily z mládeže, teraz mládež žmýkala sily z nás. A ako sa do toho pustili! Celé doobedie sme my vedúci museli športovať, behať, skákať a prekonávať bláznivé rekordy. A kto odmietol, čakali ho kliky. Takto sme si na seba ušili vreco. Dostalo sa nám vlastnej medecíny. A ešte k tomu sme sa presvedčili, že naši zverenci raz budú vynikajúcimi vedúcimi.

V stredu sme sa vydali stopovať vzácnych pokémonov, ktorí sa vraj túlali okolo táboriska. Táto skutočná skúška skautskej praxe bola odmenená finálnymi prírastkami do nášho zoskupenia pokémonov. Potom ale vyšlo najavo, že diabolský doktor Eggman v spolupráci s Raketovým tímom otrávil všetkých pokémonov, čo sa prejavilo na ich znížených schopnostiach - mentálnych aj fyzických. Mladí tréneri sa teda museli pustiť do vyčerpávajúcej úlohy naučiť pokémonov opäť fungovať ako predtým. Po úspešnej drezúre sme sa začali chystať na tú dlho očakávanú udalosť - POKÉFEST. Noc bola tú noc akoby dvakrát taká dlhá, až natoľko som sa nevedel dočkať. Ale Slnko aj vychádza, a zrazu to bolo tu - girlandy, kostýmy, hry, zábava - POKÉFEST. A bol fest dobrý a plný pokémonov, ako sa patrí. Len jeden moment bol trochu napätejší - zničoho-nič sa zjavil Raketový tím, zarecitoval nejakú básničku a začal sa nám vyhrážať, že budeme ešte banovať. Ale kto by uprostred virvaru, ktorým je POKÉFEST, počúval takú bandu druhotriednych lotrov? Nebol čas zaoberať sa hrozbami, lebo poobede nastala najdôležitejšia udalosť tábora, zlatý klinec POKÉFESTU - tradičný Veľký turnaj. Bolo to náročných niekoľko hodín, avšak nuda nás obišla zďaleka. Turnaj mal niekoľko favoritov, a až do poslednej sekundy nebolo jasné, kto zvíťazí - avšak napokon, aj napriek ťažkostiam a prekážkam, dokázal Elektrický tím, že si zaslúžia prvenstvo, a bolo rozhodnuté. Sláva víťazom, česť porazeným - a cti teda bolo vo Veľkom turnaji neúrekom. Ako komentátor potvrdzujem, že každý jeden účastník, či už tréner alebo pokémon, dal do toho všetko a bojoval udatne.

Piatok bol, priznávam, trochu mätúci. Stavala sa pyramída, hoci sme nič nebudovali, plánovala sa stratégia proti Rakeťákom, hoci sme ich napokon zastrašili tak, že sa ani neukázali, a hlavne sa pripravoval slávostný táborák, čo bola taká makačka, že niektoré deti z toho boli zmätené - a aj zmetené - až celkom k zemi. Táborák sa však - zásluhou všetkých - konal v plnej sláve. Vystúpenia, scénky, gitarovanie, zábava, motivačné jedlo, vyhodnotenie hier, zaslúžené ocenenia skautom a skautkám - bola to, ako napokon vždy, nezabudnuteľná udalosť. Ale hoci aj posunutá, večierka príde napokon vždy, a spánok sme veru potrebovali. Ďalšie dva dni sme totiž strávili balením tábora, čo vôbec nebolo ani nudné, ani nezáživné. Do tejto čarovnej činnosti sa čestne zapojili aj tí najmenší, a aj napriek nejakej hnusobe, ktorá sa po tábore rozmohla a skolila spústu šikovných starších skautov, podarilo sa nám úspešne všetko naložiť na správne dopravné prostriedky a dotrmácať sa späť do Bratislavy.

Bolo to veru zvláštnych jedenásť nocí. Na chvíľu sme zabudli na COVID, telefóny, prijímačky, fádnu rutinu postkaranténnych domovov, a namiesto toho sme sa mocovali s neposlušnou poľnou kuchyňou, hustým dažďom, ktorý sa neraz vynoril takrečeno nad posteľou, hygienicky vyhovujúcimi, no stále na prevádzku náročnými latrínami, a fúrou iných čakaných aj nečakaných výziev, ktoré na druhom brehu od civilizácie striehnu na každom kroku. V tom, aký bol náš tábor nepravdepodobný, a predsa podarený, náročný, a predsa príjemný, obávaný, a aj tak dlho očakávaný, je pre mňa niečo surreálne. Už sa neviem dočkať na budúci rok.

~Brat Dvojka

by dvojka