Keď pripravujeme akcie, vymýšľame družinovky alebo len tak sedíme a popíjame čaj, často ma napadá otázka: Čo je to vlastne skauting? Skauting už dávno určite neznamená prípravu mladých na búrsku vojnu alebo prežitie v prírode. Veď celý ten čas to bolo o niečom hlbšom: o samotnom spoločenstve ľudí, ktorí sú ochotní navzájom si pomôcť. Dáva potom ale skauting zmysel? Tu sa dostávame k ťažkej a svojím spôsobom matematickej otázke: Dáva zmysel žiť v takomto spoločenstve a pomáhať si navzájom?
Každý z nás podvedome cíti, že pomáhať si je dobré. Nedávalo by to ale zmysel, kebyže to robíme iba preto, že je to dobrý skutok. Je to dobrý skutok práve preto, lebo také spoločenstvo, ktoré ho praktizuje, je šťastnejšie, efektívnejšie a užitočnejšie svojím členom. Prečo je to tak, skúmali sme s našimi skautmi počas dvoch januárových družinoviek…
11. januára: Keď vošli skauti do novej klubovne, boli veľmi prekvapení interiérom. Zvyčajne prázdnemu stredu miestnosti dominovali dva stoly, ktoré mali z dvoch strán oproti sebe po jednej stoličke. Na stole bol iba jeden papier a štyri hracie karty. Našich päť detí potom odohralo turnaj každý-s-každým v hre zvanej Väzňova dilema. Väzňova dilema je založená na tomto príbehu:
„Kde bolo, tam bolo, polícia raz zadržala dvoch bratov, ktorí boli neslávne známi kvôli svojim nedokázateľným zločinom. Komisár vedel, že ich nedokáže bez ďalších dôkazov plne usvedčiť, tak si dal každého zavolať a medzi štyrmi očami mu povedal: ‚Počúvaj. Tvojho brata nemôžme odsúdiť, lebo nám chýbajú dôkazy. Ak by si ho ale udal a svedčil proti nemu, dostane dvadsať rokov a teba prepustíme na slobodu. Zapieraj ďalej a budeš sedie za svoje menšie zločiny aspoň päť rokov.‘ Obaja bratia potom strávili noc v samostatných celách uvažovaním. Dobre vedeli, že aj ten druhý dostal rovnakú ponuku, a keď budú obaja svedčiť, odsedia si po pätnástich rokoch. Škoda, že nedostali možnosť dohovoriť sa vopred…“
V hre Väzňova dilema hrá každý za jedného väzňa. Bez možnosti komunikovať s tým druhým si vyberie, či ho zradí, alebo bude spolupracovať. Potom obaja naraz ukážu svoje voľby a dostanú bodové hodnotenie: Pokiaľ obaja zpolupracujú, dostanú po 15 bodoch. Pokiaľ obaja zradili, dostanú po 5 bodoch. Pokiaľ jeden zradil a druhý spolupracoval, zradca získa 20 bodov a spolupracujúci 0 bodov. Odohrá sa desať rýchlych kôl a potom si vystriedajú partnerov. Cieľom hry je získať čo najviac bodov.
Prv, než si povieme hocičo o stratégii, pozrite sa na ich výsledky:
Oranžové pozadie znamená zradenú spoluprácu, žlté fungujúcu spoluprácu.
Všimnite si najskôr výsledky dvoch najslabších hráčov: Peťa a Miša. Každému z nich sa podarila jedna-dve spolupráce, ale nepomerne viac ich nevyšlo. Títo dvaja spolupracovali približne dvakrát toľko, čo ostatní, a predsa skončili s najmenším skóre. Znamená to, že spolupráca sa nevypláca? Ani v najmenšom nie. Kebyže sú všetci ako oni, každý by nahral obrovské skóre, omnoho viac ako 200, čo bolo u nás maximum. Akonáhle sa však objaví niekto, kto vidí, že často spolupracujú, a začne ich zrádzať, získa nad nimi navrch. Ich stratégia sa odborne volá naivný algoritmus, keďže bez ohľadu na predošlé výsledky sú inklinovaní znovu a znovu spolupracovať.
Ďalší dvaja sú Piňďo a Jau. Tí nahrali 180, resp. 190 bodov. Všimnite si, že ani jednému z nich nevyšla nijaká spolupráca, ale keďže takmer nespolupracovali, stratili na nej iba málo bodov. Títo boli zástancami dravého algoritmu, ktorý získava navrch na naivných algoritmoch, ale v boji medzi sebou utŕži veľké bodové straty, keďže sa neustále zrádza. A to nás privádza k…
Víťazom turnaja sa stal Tomáš. V prvom rade spolupráca: nespolupracoval viac ako dravé algoritmy. Na rozdiel od nich však jeho spolupráca nebola náhdoná, ale premyslená – spolupracoval, keď bol jeho partnerom naivný algoritmus, a zrádzal, keď sa jednalo o dravý algoritmus. Preto mu vyšlo závratných 50% jeho spolupráce. Vďaka tomu nahral 200 bodov a stal sa víťazom. Jeho taktika sa volá reflexívny algoritmus, keďže sa poučí zo správania súpera a hoci je ochotný spolupracovať, nejde s kožou na trh za každú cenu.
„Znamená to, že máme spolupracovať, iba keď je ten druhý ako my? Trochu hypokritické, nie?“ pýtate sa možno. Vôbec to nie je tak. Najväčšie zisky dravých algoritmov plynuly práve z naivných algoritmov. Krutou pravdou je, že slepou a nereflexívnou spoluprácou podporujeme existenciu dravých algoritmov. Kebyže všetci používame reflexívne algoritmy (čo ľudia podvedome robia), dravé algoritmy by vyhynuli a svet by bol plný spolupráce. Matematici celé desaťročia navrhujú zložité a prepracované algoritmy a posielajú ich do turnajov vo Väzňovej dileme, ale na dlhodobej škále ešte nikto neporazil tzv. Tit for Tat (Oko za oko) algoritmus, ktorý funguje takto: 1.) V prvom kole spolupracuj, 2.) Potom rob to, čo urobil tvoj protivník minule.
„Dobre, toto funguje na teoretickej rovine, ale skutočný život je iný,“ namietnete. V skutočnosti však firmy, hlavy štátov, riaditelia škôl a neziskové organizácie ako skauting nerobia nič iné, iba hrajú so svojím okolím Väzňovu dilemu v tej či onej podobe. Práve vďaka tomu vieme, aká je spolupráca dobrá: vďaka nej budú chcieť ostatní spolupracovať s nami.
18. januára: V tento deň sme hrali úplne inú hru. Fungovala takto:
„Ste siroty – súrodenci. Nemali ste, kde hlavu zložiť, ale našťastie sa na úradoch ozval strýčko Sam, ktorý vás príjme na svojej farme. Sam nie je farmár a jeho zdedené hospodárstvo upadá. Ak však z tejto úrody zarobí dosť, vykúpi sa z dlhov, predá farmu, splní si svoj sen a stane sa osievačom zlata a zaistí sebe aj vám šťastnú budúcnosť. Keďže však o traktoroch, bagroch a snopoch vôbec nič nevie, musíte sa o úrodu postarať sami.“
Na začiatku hry dostal každý skaut jednu časť farmy. Tú musí zveľadiť – najprv vykoná prvú úlohu (nejaké drepy), potom druhú (nejaká behačka), potom tretiu (viac drepov a behačky) a tak ďalej, až napokon siedmu, poslednú (véééľa drepov, zhybov a behačiek). Jedna zveľadená časť farmy však nestačí – hru vyhrajú všetci rovnako iba v tom prípade, že v určenom časovom limite všetci splnia svoje povinnosti. Môžu si však navzájom pomáhať, dokonca robiť úlohy za druhého. Pýtate sa: Prečo by to robili? Nech si kaźdý rýchlo odbije svoje povinnosti a hurá. Iste, za iných okolností by to úplne stačilo: akurát, že farmárske náčinie je nebezpečné. Preto počas hry postupne jeden stratí zrak, ďalší hlas, iný nohy… A zrazu jeden nedokáže drepovať, kým druhý v behu bezmocne naráža do stromov. A tu vstupuje do hry spolupráca: Čo keby si slepý vyložil na plecia chromého, ktorý ho bude navigovať? Čo keby beznohý robil za všetkých zhyby a nemý pridržal chrbát chromému pri brušákoch? A bezruký zatiaľ môže všetko organizovať, nie?
A tu nastal kameň úrazu. Skauti neprejavili v tejto hre dostatok dvoch vecí: vôle spolupracovať, a keď si už uvedomili, že je to nutnosť, aj schopnosti organizovať. Nešťastne sa zasekli na prvej náročnej úlohe a hru nevyhrali. Neskôr, keď sme sa o nej s nimi bavili, zistili, v čom bola chyba. Spoliehali sa príliš sami na seba, respektíve, keď stratili trebárs možnosť pohybu, nespoliehali sa dostatočne na druhých. A to je práve posolstvo druhej hry: Všetci nie sme rovnakí. Každý má svoje slabiny a prednosti. Kebyže to nebola pravda, spolupráca by nebola najefektívnejšou stratégiou. Ale keďže to pravda je, nezostáva nám nič iné, iba spoľahnúť sa, že to, čo druhý urobí lepšie ako ja, aj naozaj urobí. Jeden zorganizuje hru, druhý o nej napíše článok; jeden naplánuje trasu výletu a druhý zariadi, aby deti došli vybavené; jeden objedná lúku na tábor a druhý zabezpečí odvoz, a tak ďalej.
V prvej hre sme sa naučili, že vzájomná spolupráca je dlhodobo výhodnejšia ako zrádzanie. V druhej hre sme sa naučili, že spolupráca dáva každému silu v určitej úlohe rovnú sile najlepšieho zo skupiny. Práve preto sa teda oplatí aplikovať spoluprácu do našich životov, alebo, ako by povedal učenec: Nech zavládne v našej skupine politika altruizmu. Altruizmus nie je dobrý iba pre iných – je dobrý aj pre nás samých. To je na ňom úžasné. Spoliehajte sa teda viac na druhých, a tiež sa uistite, aby sa oni mohli viac spoľahnúť na vás.
Dvojka
P.S. Pre vás zvedavých tu mám ešte jeden link: http://ncase.me/trust/. Jedná sa o krásnu simuláciu zvanú Evolúcia dôvery, v ktorej sa môžete pohrať s rôznymi algoritmami a dozvedieť sa viac o tom, čo pre vás osobne znamená riešenie Väzňovej dilemy.
P.P.S. Na fotografii vidíte slepého a jednorukého, ktorí pomáhajú zhybovať stuhnutému 🙂