Oddielový výlet ku Felixovej studničke

V sobotu 7. apríla sa 5. oddiel náśho zboru zmobilizoval a pripravil po dlhom čase prvú poriadnu akcošku čisto pre našich skautov a vĺčence! V oddielovej rade sme rozmýšľali, čím začať, a rozhodli sme sa, že nič nenaznačí, že družinky sa musia naučiť fungovať ako jeden oddiel jemnejšie, ako celodenný pochod.

Ráno o siedmej sa stretli vo Vajnoroch na Osloboditeľskej všetky tri družinky nášho oddielu: starí mazáci skauti Dikobrazi, (večné) vĺčatá a najnovší príspevok: heroickí Horalci. Autobusom sme sa odviezli na kraj Rače, odkiaľ sme si to vyšľapali pod les nad vinohradmi, kde Rado pripomenul deckám, ako sa v lese správať (slušne), a mohli sme vyraziť. Naším cieľom bola lúka asi pol hodinu cesty za Bielym krížom, kam sme sa po pár hodinách ostrého pochodu (skautský humor) nakoniec horko-ťažko vyškriabali. Počas toho sme si však vyskúšali aj pochodové hry: napríklad dvaja agenti (Dvojka a Erik) šli vpredu, ostatní radcovia išli sto metrov za nimi a všetky decká museli ísť medzi nimi. Ale pozor! Agenti sa každú chvíľku obracali a kto sa im nestihol schovať z dohľadu, stratil jeden zo svojich dvoch vzácnych životov. Poslední, čo prežili, získali status Tichý nindža a dostalo sa im výslnia a chvíľkovej slávy. Počas cesty sme si tiež na Sakrakopci blízko Bieleho kríža pripomenuli leteckú katastrofu, ktorá sa tam stala roku 1966.
Konečne sme dorazili ku cieľu. Vĺčatá zabrali a z posledných síl sa rozbehli na určené miesto, kde zhodili batohy a čoskoro už spali... Teda, nie tak celkom. Najskôr treba nanosiť drevo na oheň a pripraviť ohnisko, a, samozrejme, zapáliť. Oddieloví chlapáci ani potom nedopriali skautom ani chvíľu oddychu, veď sme si pre nich pripravili toľko hier, ktoré sme chceli stihnúť... Po naháňačke-zoznamovačke sme sa bez veľkej pompy naobedovali a hneď sme sa vybrali loviť vlajky. Rozdelili sme sa na tri skupiny, každá vyfasovala svetovú stranu, tri vlajky a tri minúty na to, aby ich na ceste od ohniska po tej svetovej strane schovali pred nepriateľskými zrakmi. Potom pol hodinu behali po lese a hľadali cudzie vlajky, zapamätávajúc si ich unikátne trojciferné kódy, ktoré potom vyzrádzali kontrarozviedke - svojim radcom. Potom získali body za počet nájdených cudzích vlajok a za počet ich vlajok, ktoré nikto nenašiel, a víťazi boli opäť chvíľku honorovaní.
V hrách sme chceli ešte pokračovať - predsalen sme si ich pripravili slušnú kôpku - ale tlačil nás čas a ešte jednu vec bolo treba urobiť. Usporiadali sme riadny nástup a družinkoví vedúci Horalcov - Dvojka a Erik - odovzdali novopečeným skautom ich zelené skautské šatky. Potom sme rýchlo vyhodili batohy na plecia, upratali ohnisko a vydali sa na cestu späť.
Cesta dole kopcom bola rýchlejšia, prudšia a nebezpečnejšia, ale všetci sme to šťastlivo zvládli. Mnoho deciek sa už síce ku koncu sťažovalo na boľavé nohy, ale hrdinsky sa pred rovesníkmi pochlapili a so slušným predstihom sme stihli náš autobus z Rače do Vajnor. Tiež sa nám podarilo vyniesť z lesa zopár vriec plných pozbieraných odpadkov, pretože skaut sa riadi zásadou, že v lese musí byť vždy menej bordelu, keď z neho vychádza, ako keď doňho vchádza. Celkovo sa nám teda prvý oddielový výlet podaril k spokojnosti. Síce sme mnoho hier nestihli zahrať, ale - na to bude čas nabudúce. Dovtedy lovu zdar!
Spísal brat Dvojka.


Poltaarska záhada I. - Monštrum v lese (Horalci)

Uprostred novembra 2017, keď naša družinka ešte len vznikala, dostali všetci najslávnejší detektívi 19. storočia - Mišo, Peťo, Piňďo, Tomáš a Jau - pozvánku do temnej viktoriánskej dedinky Poltaar, ktorá bola najsevernejšou a najizolovanejšou mestskou časťou Hampfordshershire, o ktorom isto každý čitateľ všetko vie, a teda o ňom nebudem ďalej písať. Keď detektívi zo všetkých kútov sveta pricestovali do Poltaara, pozval ich detektív-inšpektor Dvojka na miestny úrad, kde ich oboznámil s prípadom. Smutný sled udalostí vyzeral takto:

Kedysi bol Poltaar slnečnou dedinkou, kde prichádzali bohaté rodiny z Londýna objavovať miestny kolorit a užívať si pokoj lesov. Slávnou atrakciou bolo Poltaarske jazero, ktoré bolo považované za ideálne miesto v teplom letnom dni. Pred vyše 50 rokmi však začali miznúť ľudia v lesoch na severe. Rodiny sa báli Poltaarom čo i len prechádzať, no policajné zložky nad tým len mávli rukou ako nad prirodzenými okolnosťami. Pred dvoma týždňami sa však stalo niečo zvláštne - v jeden deň zmizol chlapec Zack Breezer a samotársky vedec Klüger. Toto nemohla byť náhoda. Preto Poltaarska rada poverila riešením prípadu detektív-inšpektora Dvojku, ktorý so svojím tajomným priateľom zvonárom Erikom zavolal na pomoc najvychýrenejších vyšetrovateľov z každého kontinentu.

Dvojka s Erikom už zohnali niekoľko svedkov: Zackovu starú mamu, krčmára, miestneho botanika, Zackovu učiteľku a správcu mestskej časti Poltaar. Boli však ochotní vypovedať až potom, čo detektívi urovnali ich vzájomné malicherné spory. Potom sa od nich dozvedeli, že Klüger nemal s Breezerovcami žiadne spory a že majú nájsť jeho jediného priateľa, sirotu Briana Josepha.

20171023_174548

Detektívi sa presunuli do Poltaarskej školy, kde sa pokúsili kontaktovať Briana. Najprv však museli prejsť cez nepríjemného riaditeľa, ktorý im povedal, že zabudol kód k ško(sem obr.)lskému rozhlasu a oni ho museli zistiť zo série šifier poschovávaných v jeho kancelárií - keď ich ale prichytil, ako snoria okolo, vykázal ich von. Napokon však Briana kontaktovali a ten ich vzal k sebe domov. Tam im povedal, že žije sám (hoci sa naňho niekedy príjdu pozrieť jeho dve príšerné tety) a Zack bol jeho najlepší a jediný kamarát. Nevie, čo sa mu mohlo stať, ale bojí sa, že zmizol v lese podobne ako mnohí iní pred ním. Detektívi sa rozhodli vyšetriť, kde presne v lese k zmiznutiam dochádza, a tak prišli do Poltaarskej knižnice, kde sa pokúsili prehľadať staré noviny. Ešte pred nimi tam však prišla polícia, ktorá znemožnila prístup do tejto časti knižnice verejnosti, takže sa okolo nich museli prekradnúť bez toho, aby sa nechali zbadať.

IMG_20171204_171917

Nakoniec však našli starý článok, v ktorom sa písalo o rôznych zmiznutiach ľudí - ale aj o ich nálezoch, kedy sa vrátili zmrzačení so stopami po pazúroch a tesákoch. Všetky sa odohrali v blízkosti Poltaarskeho jazera. Detektívi sa rozhodli to tam preskúmať. Cestou tam však museli prekonať množstvo nástrah, keďže sa zdalo, že Poltaarska záhada naberá na odvahe: desivé chamegaleóny, mačkozuby, slimágodzilly a algigátory sa všemožne snažili zabrániť im dosiahnuť svoj cieľ. Napokon sa však detektívi dostali až k úzkej cestičke, ktorá viedla popri Poltaarskom kanáli vedúcemu až k srdcu zabudnutého jazera. Po dlhom hľadaní napokon našli skrytý bunker, v ktorom boli stopy, akoby tam niekto choval štvormetrové mačky. Tiež tam našli prázdne fľaše označené záhadnou nálepkou BCMC - Neotvárať! To však nebolo všetko - tiež na nich skočila otrhaná postava, ktorá sa im vyhrážala smrťou a povedala, že si musia dávať obrovský pozor na ceste od jazera, keďže pach šíriaci sa z bunkra privolal množstvo príšer. Vzápätí so škrekotom zmizla.

20180211_133917

Detektívi zistili, že návrat od bunkra do Poltaara bude výrazne obtiažnejší ako príchod. Už pred bunkrom ich čakal škorpión, ktorý sa ich pokúšal prebodnúť svojim žihadlom. Celý čas ich bombardovala trojmetrová zmija pľuvancami z jedu. Museli prekonať dvoch mäsožravých ozrutných medveďov v sume, zneškodniť hybkého leva, prechytračiť prastarú sfingu a napokon, aj napriek zraneniu, prekonať obranu nezničiteľného orangutana a vybojovať sa zo zajatia.

IMG_20180211_152341
Sfinga zadáva neriešiteľnú úlohu.
20180211_154203
Bojovať so zranenými nohami je síce ťažké...
20180211_154502
...ale naši detektívi sa tým nedajú rozhodiť.

Potom, čo posledné monštrum padlo, sme sa rýchlo vybrali na spiatočný pochod. Všetky dôkazi boli uložené na bezpečné miesto a detektívi sa postupne vytrácali do svojich domov, aby čoskoro pokračovali vo vyšetrovaní.

Kam ich ale získané stopy zavedú? Čo sa stalo s Brianom a Klügerom, a súvisí to so zmiznutiami spred rokov? Odkiaľ sa berú desivé príšery zakrádajúce sa v okolitých lesoch?

Normálne by som povedal, že čas ukáže, ale na ten sa v tomto prípade nespolieham. Nie, moja dôvera leží inde: naši detektívi, ktorí už toľkokrát preukázali svoju odvahu, dôvtip a priateľstvo, napokon ukážu.

Koniec prvej časti.


Ako si skauti našli cestu k altruizmu

Keď pripravujeme akcie, vymýšľame družinovky alebo len tak sedíme a popíjame čaj, často ma napadá otázka: Čo je to vlastne skauting? Skauting už dávno určite neznamená prípravu mladých na búrsku vojnu alebo prežitie v prírode. Veď celý ten čas to bolo o niečom hlbšom: o samotnom spoločenstve ľudí, ktorí sú ochotní navzájom si pomôcť. Dáva potom ale skauting zmysel? Tu sa dostávame k ťažkej a svojím spôsobom matematickej otázke: Dáva zmysel žiť v takomto spoločenstve a pomáhať si navzájom?

Každý z nás podvedome cíti, že pomáhať si je dobré. Nedávalo by to ale zmysel, kebyže to robíme iba preto, že je to dobrý skutok. Je to dobrý skutok práve preto, lebo také spoločenstvo, ktoré ho praktizuje, je šťastnejšie, efektívnejšie a užitočnejšie svojím členom. Prečo je to tak, skúmali sme s našimi skautmi počas dvoch januárových družinoviek...

11. januára: Keď vošli skauti do novej klubovne, boli veľmi prekvapení interiérom. Zvyčajne prázdnemu stredu miestnosti dominovali dva stoly, ktoré mali z dvoch strán oproti sebe po jednej stoličke. Na stole bol iba jeden papier a štyri hracie karty. Našich päť detí potom odohralo turnaj každý-s-každým v hre zvanej Väzňova dilema. Väzňova dilema je založená na tomto príbehu:

"Kde bolo, tam bolo, polícia raz zadržala dvoch bratov, ktorí boli neslávne známi kvôli svojim nedokázateľným zločinom. Komisár vedel, že ich nedokáže bez ďalších dôkazov plne usvedčiť, tak si dal každého zavolať a medzi štyrmi očami mu povedal: 'Počúvaj. Tvojho brata nemôžme odsúdiť, lebo nám chýbajú dôkazy. Ak by si ho ale udal a svedčil proti nemu, dostane dvadsať rokov a teba prepustíme na slobodu. Zapieraj ďalej a budeš sedie za svoje menšie zločiny aspoň päť rokov.' Obaja bratia potom strávili noc v samostatných celách uvažovaním. Dobre vedeli, že aj ten druhý dostal rovnakú ponuku, a keď budú obaja svedčiť, odsedia si po pätnástich rokoch. Škoda, že nedostali možnosť dohovoriť sa vopred..."

V hre Väzňova dilema hrá každý za jedného väzňa. Bez možnosti komunikovať s tým druhým si vyberie, či ho zradí, alebo bude spolupracovať. Potom obaja naraz ukážu svoje voľby a dostanú bodové hodnotenie: Pokiaľ obaja zpolupracujú, dostanú po 15 bodoch. Pokiaľ obaja zradili, dostanú po 5 bodoch. Pokiaľ jeden zradil a druhý spolupracoval, zradca získa 20 bodov a spolupracujúci 0 bodov. Odohrá sa desať rýchlych kôl a potom si vystriedajú partnerov. Cieľom hry je získať čo najviac bodov.

Prv, než si povieme hocičo o stratégii, pozrite sa na ich výsledky:

SkautiAVaznovaDilemaOranžové pozadie znamená zradenú spoluprácu, žlté fungujúcu spoluprácu.

Všimnite si najskôr výsledky dvoch najslabších hráčov: Peťa a Miša. Každému z nich sa podarila jedna-dve spolupráce, ale nepomerne viac ich nevyšlo. Títo dvaja spolupracovali približne dvakrát toľko, čo ostatní, a predsa skončili s najmenším skóre. Znamená to, že spolupráca sa nevypláca? Ani v najmenšom nie. Kebyže sú všetci ako oni, každý by nahral obrovské skóre, omnoho viac ako 200, čo bolo u nás maximum. Akonáhle sa však objaví niekto, kto vidí, že často spolupracujú, a začne ich zrádzať, získa nad nimi navrch. Ich stratégia sa odborne volá naivný algoritmus, keďže bez ohľadu na predošlé výsledky sú inklinovaní znovu a znovu spolupracovať.

Ďalší dvaja sú Piňďo a Jau. Tí nahrali 180, resp. 190 bodov. Všimnite si, že ani jednému z nich nevyšla nijaká spolupráca, ale keďže takmer nespolupracovali, stratili na nej iba málo bodov. Títo boli zástancami dravého algoritmu, ktorý získava navrch na naivných algoritmoch, ale v boji medzi sebou utŕži veľké bodové straty, keďže sa neustále zrádza. A to nás privádza k...

Víťazom turnaja sa stal Tomáš. V prvom rade spolupráca: nespolupracoval viac ako dravé algoritmy. Na rozdiel od nich však jeho spolupráca nebola náhdoná, ale premyslená - spolupracoval, keď bol jeho partnerom naivný algoritmus, a zrádzal, keď sa jednalo o dravý algoritmus. Preto mu vyšlo závratných 50% jeho spolupráce. Vďaka tomu nahral 200 bodov a stal sa víťazom. Jeho taktika sa volá reflexívny algoritmus, keďže sa poučí zo správania súpera a hoci je ochotný spolupracovať, nejde s kožou na trh za každú cenu.

"Znamená to, že máme spolupracovať, iba keď je ten druhý ako my? Trochu hypokritické, nie?" pýtate sa možno. Vôbec to nie je tak. Najväčšie zisky dravých algoritmov plynuly práve z naivných algoritmov. Krutou pravdou je, že slepou a nereflexívnou spoluprácou podporujeme existenciu dravých algoritmov. Kebyže všetci používame reflexívne algoritmy (čo ľudia podvedome robia), dravé algoritmy by vyhynuli a svet by bol plný spolupráce. Matematici celé desaťročia navrhujú zložité a prepracované algoritmy a posielajú ich do turnajov vo Väzňovej dileme, ale na dlhodobej škále ešte nikto neporazil tzv. Tit for Tat (Oko za oko) algoritmus, ktorý funguje takto: 1.) V prvom kole spolupracuj, 2.) Potom rob to, čo urobil tvoj protivník minule.

"Dobre, toto funguje na teoretickej rovine, ale skutočný život je iný," namietnete. V skutočnosti však firmy, hlavy štátov, riaditelia škôl a neziskové organizácie ako skauting nerobia nič iné, iba hrajú so svojím okolím Väzňovu dilemu v tej či onej podobe. Práve vďaka tomu vieme, aká je spolupráca dobrá: vďaka nej budú chcieť ostatní spolupracovať s nami.

18. januára: V tento deň sme hrali úplne inú hru. Fungovala takto:

"Ste siroty - súrodenci. Nemali ste, kde hlavu zložiť, ale našťastie sa na úradoch ozval strýčko Sam, ktorý vás príjme na svojej farme. Sam nie je farmár a jeho zdedené hospodárstvo upadá. Ak však z tejto úrody zarobí dosť, vykúpi sa z dlhov, predá farmu, splní si svoj sen a stane sa osievačom zlata a zaistí sebe aj vám šťastnú budúcnosť. Keďže však o traktoroch, bagroch a snopoch vôbec nič nevie, musíte sa o úrodu postarať sami."

Na začiatku hry dostal každý skaut jednu časť farmy. Tú musí zveľadiť - najprv vykoná prvú úlohu (nejaké drepy), potom druhú (nejaká behačka), potom tretiu (viac drepov a behačky) a tak ďalej, až napokon siedmu, poslednú (véééľa drepov, zhybov a behačiek). Jedna zveľadená časť farmy však nestačí - hru vyhrajú všetci rovnako iba v tom prípade, že v určenom časovom limite všetci splnia svoje povinnosti. Môžu si však navzájom pomáhať, dokonca robiť úlohy za druhého. Pýtate sa: Prečo by to robili? Nech si kaźdý rýchlo odbije svoje povinnosti a hurá. Iste, za iných okolností by to úplne stačilo: akurát, že farmárske náčinie je nebezpečné. Preto počas hry postupne jeden stratí zrak, ďalší hlas, iný nohy... A zrazu jeden nedokáže drepovať, kým druhý v behu bezmocne naráža do stromov. A tu vstupuje do hry spolupráca: Čo keby si slepý vyložil na plecia chromého, ktorý ho bude navigovať? Čo keby beznohý robil za všetkých zhyby a nemý pridržal chrbát chromému pri brušákoch? A bezruký zatiaľ môže všetko organizovať, nie?

A tu nastal kameň úrazu. Skauti neprejavili v tejto hre dostatok dvoch vecí: vôle spolupracovať, a keď si už uvedomili, že je to nutnosť, aj schopnosti organizovať. Nešťastne sa zasekli na prvej náročnej úlohe a hru nevyhrali. Neskôr, keď sme sa o nej s nimi bavili, zistili, v čom bola chyba. Spoliehali sa príliš sami na seba, respektíve, keď stratili trebárs možnosť pohybu, nespoliehali sa dostatočne na druhých. A to je práve posolstvo druhej hry: Všetci nie sme rovnakí. Každý má svoje slabiny a prednosti. Kebyže to nebola pravda, spolupráca by nebola najefektívnejšou stratégiou. Ale keďže to pravda je, nezostáva nám nič iné, iba spoľahnúť sa, že to, čo druhý urobí lepšie ako ja, aj naozaj urobí. Jeden zorganizuje hru, druhý o nej napíše článok; jeden naplánuje trasu výletu a druhý zariadi, aby deti došli vybavené; jeden objedná lúku na tábor a druhý zabezpečí odvoz, a tak ďalej.

V prvej hre sme sa naučili, že vzájomná spolupráca je dlhodobo výhodnejšia ako zrádzanie. V druhej hre sme sa naučili, že spolupráca dáva každému silu v určitej úlohe rovnú sile najlepšieho zo skupiny. Práve preto sa teda oplatí aplikovať spoluprácu do našich životov, alebo, ako by povedal učenec: Nech zavládne v našej skupine politika altruizmu. Altruizmus nie je dobrý iba pre iných - je dobrý aj pre nás samých. To je na ňom úžasné. Spoliehajte sa teda viac na druhých, a tiež sa uistite, aby sa oni mohli viac spoľahnúť na vás.

Dvojka

P.S. Pre vás zvedavých tu mám ešte jeden link: http://ncase.me/trust/. Jedná sa o krásnu simuláciu zvanú Evolúcia dôvery, v ktorej sa môžete pohrať s rôznymi algoritmami a dozvedieť sa viac o tom, čo pre vás osobne znamená riešenie Väzňovej dilemy.

P.P.S. Na fotografii vidíte slepého a jednorukého, ktorí pomáhajú zhybovať stuhnutému :)


Výprava na Biely kríž

Tento školský rok so sebou priniesol jednu nádhernú novinku - vznikla nová skautská družina. Jej radcami sú Erik a Dvojka, a hoc mladí a neskúsení, snáď sa nám podarí zabezpečiť našim deckám plnohodnotný skautský zážitok. O to sme sa (a rovno prezradím, že celkom úspešne) pokúsili aj v nedeľu 22. októbra.

Práve v ten deň sme ráno v kostole počuli pamätnú vetu: "Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie." Nuž, my sme dali kuchárovi, čo je kuchárovo, a vodu o to ťažšie (o tom potom). Ale hlavne skautom, čo je skautské: výpravu! Veru tak. Ráno 7:50 sa Peťo, Tomáš, Červenák a Mišo stretli pred vajnorským kostolom so svojimi radcami Dvojkom a Erikom. Kto chcel, išiel s Dvojkom na omšu, ostatní išli s Erikom nakúpiť suroviny podľa receptu, ktorý si naši dvaja nádejní kuchári - Mišo a Peťo - vybrali to ráno.

Po omši sme sa stretli na zastávke Osloboditeľská, kde sme si dali rýchle foto, aby sme potom vedeli porovnať, ako nás výlet zničil, a nasadli sme na autobus do Rače. Spoza okna sme však s hrôzou sledovali, ako sa napĺňa desivé proroctvo orákula SHMÚ. Veru sa nás pred výletom aj rodičia pýtali, či sa výlet nezruší, keď má pršať, ale čo by sme to boli za skautov, keby sme sa zľakli takej prkotiny, akou je zúriaci dážď?

A veru, ako sme vystúpili a začali sme sa blížiť lesu, počasie sa začalo prudko zhoršovať. Hmla sa zmenila na mrholenie, a mrholenie sa postupne menilo na dážď. Tuhšie sme sa zabalili do búnd, sofčeliek a pršiplášťov, a napokon pred nami z hmly vystúpili obrysy chaty Biely kríž. Najprv sme pobudli desať minút v blízkom prístrešku v prítomností žemiel a domácich pochutín, a potom sme sa uchýlili medzi štyri steny.

Prvé, čo sme urobili, keď sme sa zložili, a čo bol zároveň zlatý klinec výpravy, bolo, že sme si zvolili meno družinky. Decká písali návrhy a následne o nich hlasovali a napokon, po dlhom a náročnom volebnom obbdobí svet uzrel novú družinku: Horalci.

Ovšem takýto náročný program si vyžiadal čas a energiu a keď sme skončili, boli sme už riadne hladní. S Erikom sme sa spýtali majiteľa chaty, ktorý nám milostivo poskytol prístup ku svojej piecke, a tu prišla veľká chvíľa rádobykuchárov Peťa a Miša. Sľúbili nám kura na paprike, a po dlhej hodine strávenej pomalým krájaním cibule a dusením a ochutnávaním a podobnými záležitosťami nám prezentovali svoj výtvor. Bol úžasný. Už viem, kto nám navarí aj nabudúce. Zdá sa, že z výletu si človek nemusí odniesť iba skvelé zážitky a mokré ponožky, ale aj plné brucho.

Po umytí riadov sme sa vybrali na cestu späť. Veru, možno sa vám to zdá ako krátka trasa, ale verte mi, že pri tom počasí sme bojovali o každý meter. Na ceste sme našli suvenír - nádhernú puklicu od auta. Ale postihla nás strašná smola - Červenákovi sa vyšmykla z rúk a skotúľala sa dole strminou až do jarku, odkiaľ by ju nevybralo ani komando žeriavistov.

Keď sme došli do Rače, s Erikom sme skontrolovali autobusové rozpisy a zistili sme, že ak nechceme na zastávke čakať pol hodinu len tak, mali by sme si švihnúť. Nuž sme teda narýchlo zorganizovali (bezpečné) preteky na Čachtickú, avšak škoda-preškoda! Autobusu č. 65 sme stihli už len zamávať.

Nevzdali sme sa dobrej nálady a narýchlo sme vymysleli záchranný plán - o chvíľu nám ku Starému letisku išla päťdesiatšestka. Len čo sme tam došli, sláva! Chytili sme 65ku, avšak tú, ktorá ide opačným smerom. Taktak. Poriadne sme si to nadbehli, a len vďaka tomu sa nám akurát podarilo dôjsť na Osloboditeľskú v rozumnú dobu.

A tam sa skončila naša výprava. Decká sa rozutekali domov, a pobrali sme sa aj my starší. S nami šli nové spomienky na upršanú, drsnú, skrátenú, hmlistú a najmä úžasnú výpravu.


Výprava do Bukovských vrchov

Expedícia Bukovské vrchy, 29.8.-3.9.2017

Účastníci: Rado, Ryťo, Dori, Ema, Peťo, Maťo, Horalka

Pre potreby zboru a všeobecného publika zapísal: Horalka

Výprava pre mňa začala v Košiciach na vlakovej stanici v skorých poobedných hodinách. Zahájil som ju nákupom proťákového pudingu firmy Barebells s kokosovou príchuťou. Hľadal som kokos v zložení, ale som ho nenašiel. Mlieko, srvátkový izolát, karagenan, sukralóza, kokosová esencia. Ešteže prírodná. Krajina pôvodu: Rakúsko, podľa uvedeného zloženia primárne v švédčine a fínčine je výrobok určený pre distribúciu do Fínska. Prečo nie, Košice sú po ceste. Skonzumoval som dvesto gramov opísanej hmoty taktne pribalenou lyžičkou a presunul sa na perón. Nástupište číslo tri. Z jednej strany vlak do Humenného, z druhej sa chystal pristaviť vlak z Bratislavy. Meškanie sa nakoniec ukázalo ako zvládnuteľné, zvítal som sa so spolupútnikmi a Rado dokonca stihol došprintovať pre ich lístky na pokladňu. Vo vlaku sme obsadili miesta na konci (alebo začiatku) vozňa, ktoré sme po ceste zdieľali s postaršou sympatickou občiankou. Občas sa otvorili dvere a nás obšťastnil príval nevetraného záchodového vzduchu či o niečo tmavších občanov.

V Humennom sme prestúpili na regionálku a odviezli sa do Sniny. Tu Rado strávil hodnú chvíľu tým, že sa snažil vybaviť skupinový lístok naspäť z Medzilaboriec. Dramatickým zvratom bolo odhalenie končiacej platnosti vlakových preukážok niektorých členov výpravy. Zatiaľ sme si stihli preštudovať mapu a odhaliť náš najbližší cieľ – budovu cirkevného centra, v ktorej sme mali dohodnutý nocľah. Keď papierovačky úspešne skončili, vyhodili sme batohy na chrbty a postupovali smerom k ubytovaciemu zariadeniu. V čase nášho príchodu bolo však úplne opustené, i keď vchod bol odomknutý. Tak sme sa, neistí sami sebou, postupne trúsili dnu a prežívali zmiešané pocity. Tomuto bola učinená prietrž až príchodom miestnej riaditeľky, ktorá nám všetky naše pochybnosti vyvrátila. Áno, bolo úplne v pohode, že sme tam boli a kľudne sme sa mohli zložiť. Check. Čas sa najesť. Otvoril som večeru a v jej priebehu som sa bavil výukou Dori vo výslovnosti slova „šproty“. Po večeri som uvaril čaj a Ryťo usporiadal poriadnu strelenokachniádu. Čaju bolo na tri zaliatia. Bol taký fajnový, že Dori sa z neho motala a rozbila pohár. Strelené kachny vyhral raz fialový, raz modrý. V budove sa nachádzala funkčná sprcha aj so zabudnutou kolekciou sprchových gélov miestneho hokejbalového tímu. Jediné, čo tam chýbalo do dokonalosti, bol držiak na ružicu. Po rituálnej očiste sme zaľahli, lebo ráno nám čosi po piatej išiel autobus. V na to vyčlenenej miestnosti s pôvodným určením seniorzumba som chmatol kus látky, hodil ho cez seba a vyvalil sa na trampolínu.

Pro tip: nespite na trampolíne, zospodu ťahá.

3:50, budíček v réžii koprodukčného dua Žalúdok&Močák. Potácam sa na záchod. Nasleduje prvá raňajková epizóda so sušeným kozím mliekom. Najedený som umyl riady, umyl zuby a zhromaždil zvyšný čaj v mojej príručnej fľaške. Kým som bol hotový, ostatní sa zvoľna dávali do pohybu. V stanovenom čase sme dosiahli autobusové nástupište, trafili sme správny autobus a vliezli dnu. Niektorí jedinci sa vrátili ku svojej násilne prerušenej regeneračnej činnosti, ostatní sa zaplietli do konverzácie s domorodkyňou možno päťnásobne staršou od nás. Dozvedeli sme sa, že aj ona „hodela po gurach, dulho, dulho, ale potem stretola tutok stado voleňú a jak še oni jej bojali, totak še ona ich bojala a pak huš na gure nehodela“, ale každopádne „želavú vam príjemňú turisťjiku,“ keď vystúpila v Zboji. Ďakujeme, matečko, aj Vám pekný deň.

Po vyprataní dopravného prostriedku na konečnej v Novej Sedlici nastal pre ostatných hladošov čas raňajok. Kým tlačili praženicu, chleba, oriešky a pofidérny Nitran, zastavil pri nás masívny čierny Land Rover a z neho sa vyskladal prudko profesionálny horskoslužbár. Vidiac naše batohy, hneď nás informoval, že sa tu nedávno stratili dve Češky, že sú tu medvede a, použijúc zlovestný minulý čas, že trvalo dlho, kým tie Češky našli. V krátkosti sme mu popísali našu plánovanú trasu, on pokýval hlavou a začal sa uisťovať, že máme mapu, mobili, čísla na núdzové volanie aj horskú službu. Keď dostal afirmatívnu odpoveď na všetky otázky, nakoniec usúdil, že nás cez bránu NP môže s čistým svedomím pustiť. Stalo sa. Cestou nás ešte zastavil slivovicou namazaný zubromuž a vnútil nám za štós propagačných brožúriek, ako aj pohľad na svoju pýchu, tesne po prirodzenom úmrtí vypchaného zubra, ktorý bol do Bukovských vrchov vypustený ako prvý. Sedlicu sme tak opustili vyvedení z konceptu.

Prvý kopec v ceste – sedlo medzi Packovou Kýčerou a Temným vŕškom. Na stráni, v prítmí lesa sedí skupinka rovnako temných spoluobčanov pri celkom slušnej vatre. Volá sa to tam Skládka pod Kýčerou. Na pozdrav reagujú znepokojeným „horeemedväď!“ a inak sú inertní. Rešpektujúc ich kamufláž vatru obídeme. Hore je to slušný stupák, ale po horeemedväď ani stopy. Dokonca som sa odvážil ísť sa sociálne zariadiť do lesa. Všade kľud a skupina pokračovala ďalej.

Po prvom hafe šľapania sme našli zostup do Stužického pralesa. Mrte pekný les. Na Stužici pauza, som menovaný fotografom a toto povolanie začínam vykonávať spod mosta. Ema zamyslene žuje Corny Big Protein a ja sa tiež zamýšľam. Keď môže mať zatrolená müsli tyčinka dakde okolo 40% bielkovín, prečo majú veci ako Excelent a podobné kváziproteínové tyčky ani nie 30%? Na svete niet viac čestných tyčiniek. Povzbudení Eminou tyčinkou sme vstúpili do pralesa.

Prales bol hustý, bahnitý a dusný. V teple a pod váhou batohu sa mi začínali robiť kruhy pred očami. V snahe vytiahnuť z batoha palice podľa Aninovej rady som hruďou prerazil popruh a batoh mi takmer spadol. Ema našťastie zaasistovala a paličky mi pomohla vytasiť. Už po piatich minútach bol cítiť rozdiel a mne sa prales začal páčiť, aj keď som sa stále potil ako kôň. Mimo bezprostrednej blízkosti Stužice je tam také ticho, že človek počul dych seba, toho za sebou aj toho vpredu na dvadsať metrov. Z času na čas v horných vrstvách zajačala kaňa. Poetika kalibru päťpalcovej karonády. V neprehľadnom poraste sa často čakáme, poprípade na seba voláme, aby sa nám zadný ani predný voj nestratil.

Preliezli sme Kamenný potok a kus za ním potom zaštandovali na mieste, kde Peťo vpredu objavil Poľsko. Ci pána. Tristo metrov do Kremenca. Tam bych aj dopľul, ta ne?

Ne.

Kremenec je z tejto strany vražda. Ten malý úsek je ostrý jak Džingischánova šabľa a na poludnie spálený slnkom ako zvyšok Džingischána. Chrchľajúc pľúca sme to nakoniec zvládli. Odmenou nám bola rušná križovatka plná Poliakov, promenádujúcich hore-dole na Wielku Rawku a späť. Po poriadnom obede sme sa pridali, ruksaky zanechajúc na postráženie Radovi a Dori a prešli sme na vedľajší kopec, už oficiálne mimo územia SR. Tam a späť to trvalo čosi nad päťdesiat minút mimoriadne pohodovým tempom. Zdvíhame Rada aj Dori, zdvíhame svoje zadky a vypekáme si to smerom na útulňu pod Čierťažou.

Po troch a pol hodinách cesty sme tam. Najhoršie je záverečné klesanie, ale stále v pohode. Ema sa háda s Radom o alchymistických prísadách v konzervách. Po vybalení a večeri v altánku vedľa sa konečne presúvame do útulne. Onedlho po nás sa pridajú dvaja spolubývajúci – skautka menom Amazonka a jej parťák. Idú našu trasu, ale opačným smerom. Večer trávime družnou diskusiou pri ohníku, pred spaním nám Rado číta Aninov denník, čo sa stáva neskôr tradíciou.

Ráno dopĺňame vodu, vyprázdňujeme črevá, Ryťo sa pokúsi urobiť si mlieko na cereálie zo salka (nedopadlo to dobre). Obdivujeme kreativitu umelca, ktorý vytesal do neďalekého pňa torzo Venuše. Šlapeme cez Borsuk, pred Čelom sa potýkame s mrtným stupákom. Okolo Riabej skaly – to je celá oblasť, vecí s týmto menom je po ceste mrte – narážame po prvý raz na čučoriedky. Tlačíme do hlavy, nabudíme metabolizmus a už sa tešíme na obed. Ten konzumujeme za Ďurkovcom v kríkoch poniže cesty. Široko-ďaleko ani človeka. Poobede sa vyvalíme na celtu a hráme Strelené kachny. Máme pred sebou ešte dlhý kus cesty a tak sa hecujeme, až to nie je pekné.

Zlý nápad. Všetci sme hrozne nabudení a „už je Kruhliak? Už je Kruhliak?“, až kým nie sme iritovaní úplne najviac. Keď po piatich hodinách dosahujeme Kruhliak, máme penu u huby a sme nervózni. Hlúpe tabuľky kde-tu chýbajú a my si vôbec nie sme istí našou polohou. Navyše Rada bolia kolená, preto už od rána ide s mojimi paličkami a bandážou. Na vedľajšom mikrokopci sa nám konečne potvrdí, že sme práve prešli Kruhliak a tak pookrejeme. Nasledujú kamenné kvázischody (rozumej: také klesanie, že nám drkocú zuby), ktoré vyslovene rushujeme, čo sa neskôr ozve hlavne v kolenách Rada a mojej maličkosti.

Dupotajúc otrasnou štrekou cez priekopy, skaly, korene, čabajky, klobásy, kolotoče, somariny sa nakoniec dostaneme na dno, mentálne aj fyzicky. Bola už tma, keď sme došli do Ruského sedla. Lenže – hahá, útulňa nie je tu, ale asi kilometer hentým smerom! Rovinku som privítal, ale už mi kolená začínali parádne tuhnúť. Útulňu sme nakoniec našli. Našim spolubývajúcim na túto noc bol akýsi mystický poľský pútnik v červenej vetrovke a okuliaroch. Kým sme sa navečerali, on ostal v chatke a cez chatrné dvere sa ozývali jeho extatické zdravasy pred spaním. Bol som znepokojený, ale nič strašné sa z neho nevykľulo. Rado sa pokúša vyrobiť ryžu s fazuľou, ja na chodníku robím kliky, aby som si uvoľnil príšerné kŕče v ramenách a krku. Pri sto tridsiatke končím. Onedlho je ryža hotová. Výsledok je fajný, aj keď ryža je trošku chrumkavá. Ideme spať, Rado nám šeptom číta Aninove dobrodružstvá.

Ráno ma bolí. Kolená sú na kašu a ja v duchu škaredo nadávam. Raňajky ma povznesú, škoda len, že vŕzganie dosiek pri mojom odchode ostatných vyruší v snívaní. Dori mi neskôr zafačuje kolená, no už nemá elastický obväz. Mne to je jedno, aj basic handra dosť pomáha. Opúšťame Ruské sedlo. Po úvodnom stupáčiku trochu čučoriedkujeme. Kriplím vzadu s Radom a Emou a cítim sa blbo, že zdržujem tlupu. Nemám ale prečo, lebo sa na nás vykašlú a idú vpred ako každý správny pionier. Kakal pes. Pri dosť zaujímavom útvare mutantného stromu typu „Sauronovo oko“ si lofáme o kamenného hada na zem. Spoločné foto a otvárame tajné zásoby. Tie nám tak zdvihnú náladu, že dobiehame ostatných. Cestou vymýšľame koncept adventných skautských trhov.

Na ceste míňame Strop a pred Černinami si užívame radosti obeda. No a za nimi máme dezert, lebo také čučoriedky prisámvačku nikde inde nerastú. Chálujeme polhodinu vkuse a stále nemáme dosť, no musíme sa pohnúť. Dnešným cieľom je Balnica. Anino opisuje Balnicu ako svetlo na konci tunela plného hrôz. Má pravdu. Pred Balnicou je totiž vražedný úsek plný priekop, potokov, močiarov, naplavených klád... Mám od Rada späť svoje paličky a moje kolená kričia od bolesti. Napriek tomu sa akosi držím na nohách. Dori sa raz vytrepe do vody a to spustí jednak záchvat smiechu, jednak dajaký materský inštinkt a odvtedy mne a Radovi asistuje, jak len vie. Strašne pekné od nej.

Konečne Balnica. Perfektná nocľaháreň s potravinami, kuchynkou, matracoviskom, wifi, knižnicou, vláčikom a miliardou absolútne božských harabúrd. S Radom sme mali vážny rozhovor a rozhodli sme sa odpojiť a poslednú etapu urobiť ľahšou cestou do Osadného. S Emou sme mali ďalší a rozhodli sme sa urobiť fajný dezert po večeri. Tak sme sa vybrali na čučoriedky, ale v okolí ich bolo len trinásť. Meh. Dezert napriek tomu bol a chutil ako koza, lebo to bolo asi pol kila ovsákov a sušeného kozieho mlieka s ovocím, škoricou, semienkami a orechmi. Fakt dobré, ale dôkladne nás z toho zdulo.

Ráno sme s Radom vstali, rozlúčili sa a vyrazili do Osadného. Cez prírodnú rezerváciu Udava vedie nádherný náučný chodník s upravenou cestičkou a naše kolená spievajú. Po ceste sa napijeme z prameňa, urobíme fotky, vidíme východ slnka a sme dojatí. V Osadnom sadneme do autobusu a informujeme starých rodičov k Košiciach, že na obed budeme u nich. Tešia sa na nás a my na nich. Tak sa aj stane. Po výbornom (varenom!) obede vyrážame do ulíc a robím Radovi výklad na Tour de Kassai. Prejdeme sa popri Hornáde, obdivujeme architektúru v Starom meste, navštívime legionársku výstavu vo vlaku na Hlavnej ulici, vidíme Dóm sv. Alžbety, Rákocziho palác, katov dom, Ulicu remesiel a črepník s nápisom „Prosím, nevykonávať potrebu“. Nádhera. Potom ideme na pivo a steak do Keltskej krčmy.

O dve hodiny neskôr sme dôkladne najedení a máme fantastickú náladu. Preto nás vôbec nerozhodí, že nám Dori volá a oznamuje, že okolo polnoci budú v Košiciach, lebo sa pokazilo počasie a tak poslednú etapu prešprintovali. No problemo, vybavujeme nocľah u starých rodičov a čakáme. Dorazia hladní a nadránom, lebo vlak meškal a oni sa stratili. Potichu ich nakŕmime – Dori za pekáč studeného mäsa, ostatní hrniec tekvicového krému. Ráno sa zvítajú s hostiteľmi, umyjú riad a sme pripravení vyraziť. Sadáme na vlak smer Bratislava. Celú cestu riešime literatúru, lingvistiku a chémiu. Na Vinohradoch vystupujeme a celý výlet je oficiálne za nami. Sme natešení a úplne unesení.

Tri dni na to je u Horalkovcov (tj. u nás) afterparty s masívnym varením pirohov a spoločenskými hrami, ktorá sa ťahá do neskorého večera. A my sme plne uspokojení.

 

 


Letný skautský tábor 2017

Milé vĺčatá a včielky, milí skauti, roveri a priatelia Slovenského skautingu,
Som nesmierne rád, že sme sa v lete stretli na dva týždne na akcii zvanej skautský tábor. Po roku strávenom organizovaním družinoviek, pár výletoch, v lepšom prípade strese a v horšom prípade letargii je fajn vyraziť si do prírody, zabudnúť doma mobil, hodinky a zábavky a venovať sa tomu pravému jadru skautingu - byť s priateľmi, zažiť niečo nové a ísť stále ďalej.
Toto by samozrejme nebolo možné bez práce našich dospelých a "zodpovedných", najmä Rada, vedúceho tábora, ktorý odbavil všetky vybavovačky, dohodol sa s miestnou správou, vybral táborisko a vôbec, premazal všetky tie malé súkolia, ktoré nesmú škrípať.
Potom, keď už bolo všetko pripravené, začal predvoj. Na predvoji bola roverská družina Alieni a skautská družina Kaktusi. Na táborisko sme došli do ničoho - vítala nás tam len pozakrývaná hromada drevených tyčí, ktoré sme mali použiť na típka. Na aute pána Zemana sme po poslednom poldruha kilometri doniesli do táboriska všetky užitočné veci, ako chález, típka, hangár, poľnú kuchyňu... a aj všetky tradičné prkotiny ako plesnivý stan, tehly... no proste všetky tie veci, bez ktorých by tábor nebol táborom. Vláčením týchto ťažkých vecí sme dokázali, že sme riadni chrabroni, ale niekomu tam hore to nestačilo, takže hneď ako sme došli, začalo mrholiť, a vyzeralo to, že riadna búrka je na spadnutie. Preto sme, nanovo motivovaní, prekročili rýchlostný rekord v stavbe hangáru a povláčili sme tam všetok erár, ako aj naše súkromné statky.
Ten deň sme robili až do jedenástej večer, keď sme si ohriali guláš v hrnci a šli spať. Akurát, ani sme nezaľahli a Rado nás budil slovami: "Poďte do termálu!" Tak sme nasadli do Tálie (teraz nás bolo iba deväť) a vyrazili sme na polnočné kúpanie. Voda bola teplá, ale mali sme štastie, že tuk je nerozpustná substancia, keďže ho tam bolo veľa. Keď sme si oddýchli, vrátili sme sa späť/spať.
Ráno, asi o siedmej, ma Rado zobudil: "Dvojka, vstávaj! Je nedeľa!" Tak som sa spolu s rovermi vybral do kostola. Akurát, že keď sme došli do najbližšej dediny, už sa čítal žalm, tak sme sa rozhodli, že zamierime do Liptovského Mikuláša na omšu o deviatej. Omša to bola naoaj vydarená, hoci Popoluška nezvládol spirituálny nátlak (a asi aj ten vydýchaný vzduch tomu pomohol), a vyplo ho. Chudák, nepočul záver kázne. Ale čo už. Keď sme ho prebrali a dali mu napiť vody, vybrali sme sa do auta, akurát, že po ceste nás zastavila taká tá milá pani, veď ich poznáte - také sa nájdu v každej farnosti, a len vďaka nim je kostol čistý, zbor zohraný a noví kňazi dostanú pri príchode teplé jedlo. "Vy ste tí, čo omdleli, hm? A čo by ste povedali na dyňu?"
Najprv som nechápal, kde chce zobrať dyňu, a až neskôr som zistil, že dyňou tu nazývajú to, čo my, nevzdelaní blaváci, poznáme pod malebným názvom červený melón. Najprv sme sa ošívali, ale nakoniec sme sa nechali presvedčiť. Najprv sme mysleli, že nám ho podá pri predných dverách, ale ona nás pozvala dnu a my sme sa nechali ponúknuť nielen melónom, ale aj koláčom a čerstvými uhorkami.
Keď sme sa o jedenástej vrátili, ostatní už mali vykopané latríny a postavené prvé típko. Aha... vlastne nie. Tí lolovia práve vstávali. My sme spali štyri hodiny, oni osem. Ale my sme zasa boli bohatší o zážitok.
Na druhý deň pri raňajkách vytiahol Peťo svoju úrodu matroša a chlapci hneď skúšali, kto vydrží najviac. Ja som sa toho nezúčastňoval, pretože som nepotreboval žalúdočné kontrakcie hneď na predvoji. Avšak osudu neujdeš. Už na desiatu som urobil tú chybu, že som nechal svoj kelímok s lyžicou bez dozoru, a keď som ho vtlačil do gágora, už som iba cítil, ako mi ohnivé čilipapričky prenikajú cez papily priamo do mozgu, ktorý zoskratoval a zhorel na oškvarok. Našťastie, vďaka starostlivej opatere zdravotníka-Peťa-záškodníka som bol o pol hodinu ako-tak schopný fungovať. A tak som šiel kopať Lulu.
Lulu je latrína. Bola to najhlbšia latrína, akú svet nevidel - mala prinajmenšom meter osemdesiat. Asi sme nemali nechávať roverov samých pri kopaní, lebo sa trošku pozabudli. To, že bola taká hlboká, sa nám nakoniec vypomstilo - keď do nej spadol latrínovník, nikomu sa nechcelo poň skočiť. Ale to je už iný príbeh.
Predvoj šťastne skončil, a, čuduj sa svete, podarilo sa nám postaviť všetko načas. Všetkých desať (!) típiek. Takže už stačilo, len aby došli decká.
A veru na seba nenechali dlho čakať. Populácia v tábore sa minimálne strojnásobila, a odhliadnuc od pár nestálych návštev spomeniem Kuča, nového kuchára, super týpka, ktorý, hoc je majstrom chutného varenia, nie je už taký zbehlý ohľadom udržiavania poriadku v kuchyni.
Hneď, ako došli drobci, začali sa zabývavať a stavať podsady. Keď boli ako-tak hotoví, hneď začala prvá etapová hra - šifra, ktorej riešenie bolo témou etapovky. Túto šifru som krvopotne pripravil a tešil som sa, ako sa nad ňou decká budú trápiť. No hoci niektorí odpadlíci riešenie vzdali, zdravé jadro po hodine a pol našlo riešenie: "Cesta na Horu Slnka za Kameňom jednoty". Decká pochopili, že budeme mať indiánsku etapovku, a zdalo sa, že ich to celkom potešilo.
Potom som ale vyrazil s malou čiastkou starších na nákupy do Liptovského Mikuláša. Na Tálii. S táborovým playlistom, menovite hitovicou V sieti ťa mám. Ale aj napriek tomu sme šťastne došli, pričom sme objavili také vypaľovačky ako Zombie, 30. február, Dani California alebo Another One Bites the Dust. Keď sme vykonali nákup, našli sme v regálovom kráľovstve hotový poklad - nafukovačku Mimoň. Dano ju hneď kúpil, keďže iba Mimoni dokážu ochrániť hrádzu pred Šmolkami.
Potom som zrobil strašnú chybu - zašiel som s Danom na kebab. Ale viete, ako funguje kebab v LM? Dovážajú ho mrazený. S majonézou, najľahšie pokaziteľnou potravinou na svete, ktorú Náčelníctvo zakázalo brávať na tábory, keďže nevydrží ani deň. Ale o tom kebabnica nevedela. Podstrčila nám dvojtýždňový krém a my sme ho, naivne dôverujúc zákonu trhu, požili. Snáď netreba ani spomínať, že večer mi došlo zle a dva a pol dňa som preležal s teplotou a bolesťou brucha. Našťastie som mal so sebou svoju príjemnú knížku Matej Šándor od Julesa Verna. Akurát, že sa mi rýchlo minula. Tak som si od Riťa požičal Kafkov Proces prečítal som ho za jeden deň a potom sa mi ozaj blbo spalo.
Čo sa dialo počas toho, keď som bol indisponovaný, vám nepoviem - lebo neviem. Ale snáď ešte spomeniem, že všetci - vĺčence, skauti aj roveri - sa išli kúpať na Liptovskú Maru, kde stretli Supa a vyskúšali aj kajak, ktorý som staval s Radom a Riťom na jar. To bolo vtedy, keď som prvýkrát vyliezol z típka a hral som s Kučom a Emou inteligentné a hĺbavé hry ako Vládca Tokia či Rumble in the House.
Keď som vyzdravel, bola ďalšia etapová hra - ekonomická. Pripravil som si ju ja spolu s Erosom, a pridali sme do nej dva zaujímavé prvky - že obchody mali obmedzené zásoby, ktoré boli riadené Ústredným komunistickým družstevným zborom (inšpirácia hrou Kolejka), a tiež burza akčných kartičiek, ktoré vás mohli posunúť vo fronte na bizóniu kožu alebo vytrhnúť z pazúrov komunistov, ktorí chytali pochybných vekslákov potulujúcich sa po americkej stepi. Keď vás raz už eštébáci chytili, poslali vás do basy, kde ste museli vyčistiť hrniec, poraziť člena výboru vo Finger of Death alebo napísať ódu na otca Astrála a.k.a. Poetka a.k.a. Filipa. Medzitým sa členovia výboru premávali po burze oblečení do Červenej vlajky alebo organizovali Národnú banku, kde si mohol každý požičať, ale beda mu, keď ho chytil auditor! Decká sa ale zabavili a niektoré objavili spôsob, ako zarobiť slušnú kôpku koruniek.
Chvíľu išiel život v tábore pre nás skautov pokojnejšie, ale všetko sa v jednom momente zmenilo. Pripravili sme totiž nočnú hru - epickú odyseu malých skupiniek, ktoré museli odkliať kmeň démonických indiánov a zachrániť z ich pazúrov nielen náčelníkovho syna, ale aj jedného spomedzi seba...
Ale nočným dobrodružstvám nebol koniec. Keď hra skončila, my starší sme ešte hodinku počkali, ponasadali do áut a vyrazili na prepad. Veru tak. V neďalekom Prosieku totiž táborila Desiatka, a čo by sme to boli za skautov, keby sme im trochu nepripomenuli, že na nočnej stráži sa nemá spať? Akurát, že sa nám smola spolu s blatom lepili na päty. Na lúke za táboriskom sme sa z tajomných dôvodov zdržali asi hodinu a pol, a Broko už veru prorokoval, že je to znamenie a že sa to zle skončí. My blázni sme ho však nepočúvali a zaumienili sme sa, že sa už nevzdáme. Ale mali sme smolu, pretože na večeru bola úžasná polievka s šošovicou a my všetci sme ju v Prosieku cítili, ako sa snaží prejaviť. Nevzľakli sme sa však ani toho, a pomaly - potichu sme sa plazili ku táborisku. Akurát, keďže sme sa tak zdržali, už začalo svitať - a slnečný kotúč nás nielen zahrial, ale aj dokonale prezradil. Preto Popoluška zavelil: "Útok!" a vyrazili sme. Boli sme priamo za ich hangárom, takže pod stožiarom sme boli do piatich sekúnd. Avšak sme hneď zistili, ako nás vedúci tábora ogabal - tí skauti a roveri, čo mali byť úplne zničení po dvojdňovke a dvoch prepadoch zjavne spali vo vibramoch a bez akéhokoľvek spánkového deficitu. Preto akonáhle ich strážca (ináč, môj kamarát a fyzik, ale pri prenasledovaní to na sebe nedal poznať) zavolal: "Prepáád!", bez akéhokoľvek meškania vyrazili zo svojich podsád a pokúsili sa nás všetkých zrámovať. Ja som sa s jedným pustil za pasy a hodil som ho o zem. Videl som, ako moji berú nohy na plecia, tak som sa za nimi vybral - ale nočná stráž z minulej noci a hra z tejto sa mi hneď kruto pripomenuli. Nohy som mal sťa z olova a hlava mi klimbala. Desiatnici sa ku mne neúprosne blížili, tak som zabočil na najbližšej odbočke a zdúpnel som - slepá ulička. Po desiatich metroch prehradzoval cestu kovový plot súkromného pozemnku. Nerobil som drahoty a vrhol som sa do húštiny, dúfajúc, že si ma nevšimli. A čuduj sa svete - aj napriek môjmu absolútne nevhodnému žiarivo červenému svetru si ma nikto nevšimol.
Počkal som tam asi desať minút, no Desiatnici sa nevracali. Bál som sa, aby ma nenašli na ceste späť, ale nakoniec som došiel ku záveru, že sa vrátili okľukou. Preto som sa opatrne preplazil do riedkeho pásma lesíka, ktorý sa tiahol až ku táboru (vzdialenému asi päťdesiat metrov). Opatrne som sa zakrádal húštím a videl som zopár ľudí, menovite Mária, ktorého zlosyni zajali. Uvažoval som, či by nestálo za pokus vrhnúť sa ku stožiaru a pokúsiť sa dokončiť započatú robotu, ale vzdialenosť a bdelosť stráže ma prevedčili, že to nie je najlepší nápad. Asi po pol hodine začal niekto systematicky prehľadávať lesík (a možno len šiel na latrínu, nevedel som to rozoznať), takže som celý vydesený čo najtichšie prešprintoval von.
Dokráčal som až ku parkovisku pri prosieckom futbalovom ihrisku, ale nikto tam nebol - a čo viac, z dvoch áut Máriovo zmizlo - zostala iba Tália. Čakal som tam dosť dlho a videl som východ Slnka. Začalo mi byť teplo, tak som si vyzliekol sedem tričiek - zostali mi ešte dve. Nakoniec som urobil rozhodnutie a zašiel som do ich táboriska. Zakričal som na ich nočného strážcu. Obozretne sa ku mne priblížil. Spýtal som sa ho, či videl ostatných mojich, a on, že nie. Spýtal som sa ho, koľko je hodín, a on, že je trištvrte na šesť. Za štvrťhodinu skončí prepad. Poďakoval som mu, on kývol hlavou a skočil na mňa. Ja som však niečo také čakal, tak som sa mu bleskovo uhol a on narafal. Ja som prešprintoval pomedzi autá, pričom v jednom som spoznal Máriovo (až neskôr som sa dozvedel, že keď ho zajali, dovolili mu na ňom prísť do táboriska, aby ho mal poruke), a za sebou som začul uspokojivé zadunenie. Neobzrel som sa a dobehol som až na parkovisko. Bol som unavený, tak som si ľahol na lavičku. Asi po štvrťhodine som videl návrat hrdinov - vracali sa z dajakej paže na opačnej strane patoka a mali oblečený hrdinský výraz. Akurát, že im chýbal Broko. Povedali mi, že sa pokúsili dostať ku vlajke z opačnej strany, od hrádze, akurát pri potoku vydesili nejakého užívateľa latríny. Jedno vzalo druhé, Broko myslel, že idú po vlajku, a ostatní mysleli, že idú vziať nohy na plecia. A tak sme sa rozhodli, že našich zajatcov vykúpime. Mali sme teraz kľúč od Tálie, a v hlave nám skrsol plán. Nasadli sme všetci do auta a pozamkýnali sme dvere. A potom sme s revajúcimi reprákmi vošli po kráľovskej ceste priamo do stredu ich tábora.
Bolo ráno a ich ľudia sa práve zobúdzali. Veľmi ich zarazilo, keď za tlmených zvukov bicích zazreli prichádzať drobné autíčko. Došli sme ku nim a začali sme vyjednávať. Požiadavky boli jednoduché - prepustite našich zajatcov. Akurát, že oni sa nedali presvedčiť. Naveľa - naveľa začali skúmať technické limity konštrukcie Tálie. Najprv odmontovali stierač, potom anténu a napokon disk z kolesa. My sme sa ich nezľakli a stále sme vytrubovali naše požiadavky. A vtom objavili Achillovu pätu nášho rozpoloženia, o ktorej sme sami netušili.
Tália je totiž staré auto, ktorého zamykanie vynašli ešte Babylončania. Keď stlačíte tlačidlo "zamknúť", zamknú sa iba dvere, ale kufor sa zamkýna osobitne. Viete si teda predstaviť, ako nás zamrazilo, keď sme začuli spoza nášho auta víťazoslávny rev! Situácia sa razom obrátila a teraz si požiadavky kládli oni. Mali sme motiváciu ich počúvnuť, veď sa vyhrážali, že nám spália spacáky! (Samozrejme by to neurobili, ale hra je hra.) Vymenili sme si žalostné pohľady a vystúpili sme z auta, vydajúc sa napospas osudu.
Po rozcvičke a raňajkách, ktorými som nepohrdol iba ja, sa Popoluška dohodol s vedúcim tábora, že 5 najstarších a najdôležitejších pre etapovku môže odísť na Tálii späť do tábora a zvyšných 5 si bude musieť svoje vykúpenie odpracovať. Vtedy som prvýkrát naplno ocenil výhody toho, že som kmeňový vedúci, a teda nepostrádateľný pre etapové hry! Tak som sa teda dostal do šťastnej päťky zachránených.
Keď sme došli, rozložili sme si karimatky na slnkom vyhriatej lúke a okamžite sme zaspali. Zobudili sme sa až na obed, keď sa vrátili ostatní (áno, ale tak muselo sa ísť po piatich, keďže sme mali iba dve autá, a NIKTO nebol vtedy dôležitejší pre etapovku ako ostatní), najedli sme sa a začali sme sa baliť. Nie, nebol ešte koniec tábora, ale dvojdňovka. Veľa deciek z nej malo stres a potrebovalo skúsenú ruku pri balení, takže som si neoddýchol. Napokon sme sa zhromaždili v jedálni a čakali na opozdilcov. Akurát sme sa trochu zdržali, takže namiesto toho, aby sme vyrazili o tretej poobede, vyrazili sme o pol šiestej.
Cieľom dvojdňovky bolo dobyť Horu Slnka. Akurát, že po asi hodine predierania bodliačinami (už celkom vysoko) sme zistili, že ďalej už nie je cesta. Po štvrťhodine zmäteného dohadovania sa medzi vedúcimi výpravy sa zavelil čelomvzad a my sme preklínali každý meter, ktorý sme predtým, pri výstupe, tak velebili. Napokon sme zišli až k úpätiu, ale na druhej strane, kde sa nachádzalo rázcestie so vstupom do dediny. Už sa dosť zvečeriavalo, tak sme nelenili, ale hneď sme vyrazili po ceste nad dedinou. Kráčali sme, až sa zotmelo. Zrazu som zbadal peknú lúku. "Čo keby sme prespali tu?" pýtam sa Rada. "To je alternatíva, ak sa nedostaneme do cieľa." A hádajte čo? Po desiatich metroch dajú roveri hlavy dokopy, uvedomia si, že už nevidno ani na krok a zavelia: "Rozbiť tábor na lúke!"
Decká sa potešili, lebo na rozbíjanie sú experti. Za chvíľu horí aj oheň, ale nič sme si neopekali. Bola iniciatíva urobiť aspoň krumple, keď už sme ich vláčili toľkú cestu, ale po pár zuhoľnatelých pokusoch sa od toho upustilo. Zjedli sme skromnú večeru a šli sme spať.
Ráno bolo skvelé. Hoci som tomu sám neveril, po potiahnutí štyridsiatky (pozn.: tým sa myslí štyridsať hodín bez spánku) som sa vyspal doružova. Vôbec som nebol polámaný, naopak, bol som veľmi svieži. Aj Rado si pochvaľoval spánok "pevný ako víno", a zdalo sa, že aj deckám dobre urobila noc pod hviezdami. Po raňajkách, ktoré, hoc skromné, nám všetkým chutili, sme sa vybrali na cestu. A vtedy sme až zistili, ako veľmi sme sa včera zdržali. Rado volal Domči do tábora: "Asi za tri hodiny sme tam," ale keď sme prešli okolo dediny, cez jednu lúku, cez druhú lúku - hop! Ocitli sme sa nad táboriskom.
Veru, hovorím vám: Na dvojdňovky sa vyráža ráno a vracia sa z nich večer. My sme to poplietli, vyrazili sme večer a vrátili sme sa ráno. Ale nebojte sa. Rado nám na budúci rok sľúbil poriadnu, drsnú dvojdňovku ;)
Keďže sme nedobyli Horu Slnka, decká museli Kameň jednoty získať inak. Preto sme pre nich pripravili rytiersku cestu. Teda, "pripravili" nie je celkom to správne slovo. Keď sme totiž vošli pri hrádzi do potoka a šli sme proti prúdu, z úžasom sme zistili, že Príroda sama tu vytvorila tú najdokonalejšiu a najkrajšiu prekážkovú dráhu. Ešte posledné detaily - kde-tu zavesiť žihľavový závoj či natiahnuť pár lán, a samozrejme na konci potopiť všetkých päť kusov Kameňa jednoty, a skvelá hra je na svete!
Ja - ako kmeňový vedúci - som prevádzal svoj kmeň cez dráhu. Bolo to drsné, dobrodružné a takrečeno epické - a decká boli unavené, mokré a absolútne nadšené. Na konci sme získali našu časť Kameňa jednoty a veselo sme sa vybrali do tábora, kde sme sa už tešili, ako ukoristíme ostatným ich kamene a staneme sa pánmi údolia.
Prišiel posledný večer a začali sme chystať táborák. Filip s Brokom, mnou a Erikom začali zhánať decká na raždie. Naplnili sme odhadom tritisíc cielt, ktoré sme potom vláčili do tábora. Filip nás doviedol do raždniska - vyrúbaného kopca asi dvadsať minút cesty od tábora. Bolo tam nádherne - a ja prosto milujem vôňu miazgy a širokorozľahlé smrekové lesy.
Museli sme sa ponáhľať, keďže sa stále zdalo, že dážď je na spadnutie, no aj tak sme sa ku ohnisku vrátili až po zotmení. Dážď nás napokon chvalabohu obišiel, ale stalo sa iné nešťastie - Filipovi sa drevo do prsta zadrelo a hoci si nemusel pol prsta odfakliť, do nemocnice ho na aute zaviesť predsa len museli. Ľutujem ho - nielen kvôli tej nepríjemnosti, ale hlavne kvôli tomu, že zmeškal jeden z najkrajších táborákov, aké som zažil.
Celý táborák prebiehal takto - najprv nás zvolali ku ohnisku. Samozrejme sme sa museli všetci hodiť do gala (čítaj "Skautské košele, resp. táborové tričká"). Potom ohňová čata (ja som bol Juh) zapálila čo najslávnostnejšie a podľa vzoru nášho neprítomného Horalku oheň. Potom Rado menoval ohniváka - hádajte čo? Keď vám poviem, že som to bol ja, nebudete ani zďaleka takí prekvapení, ako ja vtedy. Našťastie mi Kučo venoval stručný brífing, takže som sa nestrácal a napokon musím s hrdosťou povedať, že polienka padali tam, kam mali. Popri tom, ako som sa dostával do role TetrAvatara (taký vtip: TetrAvatar je pán štvrtiny štyroch živlov), Rado predniesol reč. A pri nej sme my, všetci indiáni, pochopili, že o Kameň Jednoty nesmieme bojovať. Kameň Jednoty môžme ako spriatelené kmene spojiť, a potom nás už nič neporazí. A preto ten večer žiaril pri táboráku veľký kameň, ktorý nepatril žiadnemu kmeňu, a zároveň všetkým.
Bolo to veľmi silné zakončenie etapovej hry a teraz nás čakalo už len vyhodnotenie a zábava. Všetky kmene sa snažili, a preto si zaslúžili veľkú kopu sladkostí. A keďže boli dobrí indiáni, v úcte pamätali aj na svojich kmeňových vedúcich. Odneste si z nich príklad!
Pri všetkých tých veselostiach a zábaviskách sa ľudia vytrácali spať alebo pozhovárať, a napokon Rado, Riťo, Erik a ja sme zanôtili pár Krylov a Nohavicov a celý tábor sme zakončili veselými Slavíkmi z Madridu. Bol to ozaj úžasný večer a ja naňho nikdy nezabudnem.

Ale všetko musí raz skončiť, a tak na druhý deň prišlo ráno a detičky sa počali baliť. Filip sa vrátil z nemocnice so zafačovanou nohou, a hoci sa o ňom rozšírili škaredé povesti (napríklad, že mu predsa len museli pol prsta odfakliť), neverte im. A rozhodne nepodporujte niektorých starších, aby ho volali Deväťprstý Frodo. Že či ja? Určite nie. Ehm.
Takže - s deckami sme si dali rýchle zbohom a polovička vedúckov ich odprevadila až tam, za hory a doly. My sme sa začali mentálne aj fyzicky pripravovať na tú eventualitu, že do zajtra obeda máme za povinnosť rozobrať celý tábor. Keďže sa opäť zdalo, že bude pršať, rýchlo sme pozhadzovali típka a presťahovali sme sa do jedálne. Tá noc bola tiež veľmi pekná - až poetická. Žiadne steny, ani žiaden osobný priestor, a nebyť tej tenkej celty nad našimi hlavami, pripadal by som si ako hrdina Pána Prsteňov na ceste niekde v divočine. Rozhodne to bolo magické.
Ráno sme dokončili pomalú smrť tohoročného táboriska a na dodávku sme ponakladali tyče a potom aj celty, típka, piecku, knihy, haraburdy... A keď sa to všetko vybralo na cestu do Vajnor, my sme sa pustili do zakopávania latrín a posledných úprav. Filip, ešte imobilný, nás obveseľoval svojským spôsobom - na gitare hral clivé melódie. V táborisku nás bolo iba pár - vedúci postupne odchádzali po svojom. Aj mňa to čakalo. Napokon, keď som zakopával odpadovú jamu, mi Rado oznámil, že naši ma čakajú na začiatku cestičky, ktorá vedie od asfaltky ku táborisku. Rozlúčil som sa teda, posledný krát som vysadol na Táliu a za zvuku hlasnej hudby, ktorá nám oznamovala, že už ďalší letný tábor hryzie prach, som prestúpil z jedného auta do druhého (kde už bol aj Horalka, ktorý sa pozdravil s táborníkmi - už sa totiž vrátil zo svojho LARPu), a nechal som tábor definitívne za sebou.
Teda, nie celkom definitívne. Spomienky totiž zostanú a ja si ich budem hýčkať, pretože za to naozaj stoja. Tiež si môžeme my, starší, odniesť niečo ďalšie - poučenia a nápady, ako viesť skautskú družinku, tábor či celý oddiel, a tým zabezpečíme, že táto krásna tradícia započaná lordom Baden-Powellom nevyschne, ale iba naberie na kráse. A samozrejme si odnesieme krásne priateľstvá a známosti, pretože skauting bez ľudí je ako hotdog bez párku (odpusťte mi túto slabú chvíľku poézie).
Milí moji, časy sa menia. Menia sa aj skautské tábory. Kedysi boli činnosti na táboroch a aj v celom skautingu iné, ako dnes, a aj v budúcnosti už nebudú rovnaké. Ale o tie až tak nejde. Pretože čo je skutočne dôležité, je očiam neviditeľné, ale zachová sa - priateľstvo, zodpovednosť, radosť a odhodlanie ísť ďalej. Toto všetko nám náš tábor dal a ja zaňho z celého srdca ďakujem.
Váš Dvojka


Stavali sme kajak "skin on frame"

Družinka skautov Kaktusov mala pocit, že posledné roky nič moc nerobili. Etapovky sa im vždy uprostred dakam vyparili, nevedeli začať s projektom, prosto, boli na tej nepríjemnej hrane medzi hravým skautstvom a zodpovedným roverstvom. A vtom sa rozhodli, že to zmenia. Postavia si KAJAK. Najlepšie taký, ktorý sa nepotopí hneď po položení na vodu.

Rado si spomenul, že pozná exkapitána vodných skautov Tryska (normálnym ľuďom známy aj ako Ondrej Odokienko). Nuž - "pozná". Pred pár rokmi mu písal s podobnou žiadosťou a nebol si istý, či si Trysko vôbec pamätá, kto Rado je. Ale poveril Dvojku, aby mu napísal a hoci to trvalo o chvíľu dlhšie, ako by sa Radovi páčilo, mail so žiadosťou o odbornú pomoc odišiel.

A napodiv, hoci kurzy pri stávkovej kancelárii hovorili niečo iné, Trysko si spomenul, čo je Rado zač, a povedal nám, že na začiatku marca bude organizovať workshop Postav loď (čiže kajak. Spôsob, ako postaviť skutočnú loď, zostane obchodným tajomstvom). Takže sme mu napísali, nech sa pripraví na kaktusový nával.

Ale čo Fortúna nechcela, stalo sa, že jeden Kaktus bol chorý, jeden nemohol, iný lyžoval, ďalšiemu sa nechcelo... A napokon tento showdown skončil tak, že na stanici sa stretli iba Rado a Dvojka. Ó, a ešte prišiel ako posila Rÿťoplesk. Takže takto sme ako traja mušketieri vyrazili stať sa vodákmi.

Do Banskej Bystrice sme došli bez nepríjemností, celkom skoro - okolo štvrtej poobede. Trysko nás naložil do svojho tryskového auta a zaviezol nás na faru. Presne tak, našu loď sme mali postaviť v garáži za farou. A veru už tam bol materiál rozložený, všetko pripravené. Nepárali sme sa s tým, hneď sme chytili píly, do preglejky sme vyrezali také tie vecičky, čo sú uprostred lode, aby vedela, kadiaľ pôjdu trámy. Tiež sme zlepili samotné trámy, aby boli dostatočne dlhé, a nechali ich odpočívať, aby nám uschli. To sme už boli unavení a nakŕmení zásobami a vynikajúcim slivkovým koláčom s tryskovým doručením, tak sme si ako Kaktusi urobili pohodlie v našej izbietke. Trysko odišiel za ženou, Supo a Vosky sa tiež rozutekali do bytíku. Nechcelo sa nám ale ísť ešte spať, tak sme sa rozhodli, že počkáme na Maďarskú delegáciu o rozsahu troch skautov, čo sa chcú tiež naučiť stavať kajak. Lenže - Maďari mali prísť o desiatej, a nechodili, a nechodili. Im trysková doprava asi nič nehovorila. Odbilo jedenásť, dvanásť, Dvojka sa už pobral spať. Konečne o pol jednej nadránom došli. Mali ale smolu, uvítaciu hostinu sme medzitým celú zjedli, takže sme im iba otvorili a išli spať.

Ráno sme začali po krátkych raňajkách opracovávať zlepené trámy, aby sme ich mohli pripevniť na preglejkové čudá. Jeden odfláknutý spoj sa nám ale zdal podozrivý, takže sme si urobili ďalšie dva do zásoby. A kým uschli, opracovávali sme zvyšné.

Trámy sme v strede, kde boli zlepené, trochu obrúsili, a potom sme zobrali navoskovanú niť a nekonečným lodným uzlom ich obviazali. Bola to veľmi príjemná a upokojujúca činnosť. Už sme sa ale necítili príjemne a upokojene, keď nám pri brúsení dva trámy praskli a museli sme použiť náhradný, ktorý držal pokope skôr dobrou vôľou, než pevným spojom. Ale pustili sme sa do toho odhodlane, takže ku sklonku dňa nám v garáži hrdo spočívala hotová kostra lode. Takže sme zbalili nástroje a pobrali sa túlať sa nočným mestom.

Nevečerali sme sa v podivnej reštaurácii, kde sme zistili, že jeden Maďar vie dobre po poľsky a celý čas nám rozumel. Potom sme sa pobrali ku Voskymu, kde Supo vytiahol kroniku a mňa a Rada naučil, ako sa vedie vodácka družinka. Už sme inšpirovaní niektoré nápady vyskúšať aj tu, takže milé vĺčence, tešte sa!

V nedeľu, keď sme odchádzali, ešte na kajaku nebola látka, ale Supo sľúbil, že to tam natiahnu a o pár týždňov si môžme dať v BB rendezvous a vyskúšať si na homemade kajaku splav. Potom nám predal vodácke šatky a to už sme cestovali domov.

Pre Vaše potešenie zhotovil brat Dvojka


Zboronce 2015

19.12. je zaujímavý deň – vtedy totiž nie sú Vianoce. To však nezabránilo 110. zboru Vajnory, aby neoslávil tento sviatok tradične so všetkými družinami, ako sa patrí. Presne tak, poslednú sobotu pred Vianocami sa konali Zboronoce!

Naši roveri v dvoch smenách už od rána pripravovali výzdobu – nádherné papierové vločky visiace zo stropu, dve čiernočierne pódiá, krásny stromček vyzdobený korkovými srdiečkami, hviezdami z pomarančovej kôry a orechami z orechov a stoly naaranžované doprostred klubovne. Tiež navarili vianočný punč a pripravili si jedno tajomstvo.

Okolo pol piatej sa pomaličky začali zbiehať účastníci, plne si uvedomujúc, že vystúpenia ich družín sú zúfalo nedokonalé. Tesne pred začiatkom si družina Kaktusov zopakovala choreografiu, využívajúc to, že všetky vĺčatá sú na ihrisku v tme a hrajú hru, o ktorej vám veľa nepoviem, lebo som tam nebol.

Potom sa uzimené vĺčatá zbehli k stolu. S radosťou sa k nim pridali aj skauti a roveri a začalo sa nosiť na stôl.

Začali sme punčom, v ktorom plávali asi dve kilá ovocia. Potom sme sa vrhli na predjedlo – ja som ochutnal skvelé cesnakovo-salámove batôžky. A napokon hlavný chod (čiže dezert :-)): Záviny, koláče, muffiny, perníky a linecké koláče. Jedným slovom – mňam. Toto však nebol hlavný chod programu (aspoň pre niektorých účastníkov). Tým zlatým klincom boli predstavenia, ktoré si nacvičili všetky družiny.

Prvé predstavenie bolo adaptáciou slávnej drámy – Rómeo a Júlia. Nebolo to však tak, ako sa zdalo na prvý pohľad – poviem len, že slávni milenci sa nesprávali celkom ako obyčajní milenci. Začalo sa to zvrhávať po tom, čo upír druhýkrát oživil Júliu, ktorá si vymenila rolu s Rómeom. Ale skončilo to poriadne – všetci padli mŕtvi na zem :-)

Druhé predstavenie bolo nahliadnutím na prvú Herkulovu úlohu – chytiť divú sviňu, ktorá prikvačila stádo úbohého sedliaka, a doniesť ju kráľovi. Bohužiaľ Herkules sa nemohol dostaviť, takže celé predstavenie odohrali herci bez ústrednej postavy :-). To však geniálne spracovanej scénke na šarme neubralo, práve naopak...

Tretím predstavením bolo hluché karaoke znelky Let It Go z rozprávky Frozen. Neopísateľný zážitok :-)

Štvrté predstavenie bolo varovanie pre gamerské deti – pozor, pozor, lebo inak... Santa Claus sa v tomto príbehu trochu odviazal, ale tu asi rolu zohralo neumierené pitie mlieka k sušienkam.

Piate predstavenie bolo tanečnou reprodukciou reklamy na jogurt Mňam Mňam Bobík v podaní štyroch hrdinských Kaktusov a jedného hrdinského Rada. Diváci šaleli. Naozaj.

Potom, keď sa rozsvietili svetlá a diváci v publiku si užasnutí vymieňali zážitky, prišlo plánované tajné predstavenie – všetci Alieni nás pozvali do vedľajšej miestnosti a zahrali nám tretí diel Tuctovej Telenovely, v ktorej Tuctový Rover ide s Krásnou Jozefínou na Tuctový Ples. Toto predstavenie sa odohralo iba raz a už sa nebude opakovať. Úprimne ľutujem všetkých, ktorí tam neboli.

A tu už sa tento čarovný večer chýlil ku koncu. Ľudia, ktorí ešte neboli celkom prepchatí, ochutnali zvyšky tých dobrôt, no všetci sa už pomaly poberali domov. A to bol koniec Zborónc (Zboroncov? Zboroniec?) 110. zboru. Už sa teším na ďalšie.

Pre Vaše potešenie zhotovil brat Dvojka

Všetky fotky od Dady si môžeš pozrieť v Galérii


Včielky porazili generála Hoščonga

Dnešnou družnovkou naše včeličky ukončili polročnú etapovku s témou Čína. Najrozmanitejšími aktivitami sa snažili si zarobiť na materiál, aby si mohli stavať príbytky, vyrábali si drevené náhrdelníky a samozrejme, že k tomu nechýbala ani zápletka: poctivým výcvikom sa snažili pripraviť na záverečný boj proti zlému generálovi, ktorý chcel ovládnuť Čínu, našťastie boli veľmi šikovné a nedovolili aby sa Čína dostala do zlých rúk. Aby to malo ten správny šmrnc, došli nám pomôcť starší chalani, s ktorými sme to celé ukončili spoločnou hostinou, na ktorej sme sa poriadne nadlábli ;)


Výprava na tri hrady

21. novembra 2015 sa konečne družinka Kaktusov dostala na svoje! Po dlho plánovanej a vytrvalým dažďom odplavenej prespávačke sme sa vybrali na celodennú výpravu do Karpát.

Ráno sme sa stretli na vlakovej stanici Vajnory skoro celá družina – chýbal iba jeden člen. Po rýchlom rannom geocashingu sme nasadli do vláčiku a odrušali sme do Blavy na zastávku Vinohrady. Tam sme prestúpili na medzimestský autobus nezapamätateľným číslom a vystúpili sme v malebnej obci Svätý Jur. Keď sme prešli naprieč Sv. Jurom, zistili sme, že sme zle odbočili, a tak sme sa vrátili o dvesto metrov a zabočili sme na hornú lesnú cestičku.

Dostali sme sa k prvému hradu – Slovanskému veľkomoravskému hradisku Biely kameň, kde som si dal dole tričko, takže mi zostali len tri vrstvy oblečenia. Po skupinovom fotografovaní, ktoré hanebne neurobil náš družinkový fotograf, sme od Štikúta (Rada) dostali komunistické zápisníčky a papierik s nanajvýš osobými otázkami. Vysvetlil nám, že do konca výletu sa musíme čo najviac ľudí opýtať čo najviac otázok len tak, medzi rečou – aby to nebolo len odrapkávanie z papiera. Vätšina ľudí tomu dokonale porozumela, takže v priebehu nasledujúcej štvrťhodiny za mnou prišli asi štyria ľudia a začali mi predčítavať otázky: Či mám súrodencov, akú vec by som zobral ako prvú z horiaceho domu atď. Ja som si povedal – Čert to ber! a rozhodol som sa, že si to spíšem v kľude, až zastavíme na obed. Samozrejme sa mi to nepodarilo.

Medzitým sme dorazili ku Bielemu Kríž. Ja som tam prišiel odhodlaný odkrojiť si len kúsok z mojej studenej klobásky – a dopadlo to tak, že sme si hromadne kúpili šesť – sedem vynikajúcich fazuľových polievok (servírovaných v plastovom pohári L). Ale bolo to skvelé, rovnako ako pocit, keď sa človek dve hodiny trmáca uzimený, upotený hore grúňom – dole grúňom a potom si sadne do vykúrenej útulnej miestnôstky na mäkkučkú posteľ.

Potom sme opäť vyrazili. Deväť statočných. Vätšinu cesty som Matúšovi (resp. Johnymu) zodpovedal citlivo kladené otázky z papiera. Začalo ma trochu trápiť, že som z toho ešte veľa neurobil, no upokojil som sa tak, že som sa ponúkol svojou horkou 80% čokoládou s kúskami citrónovej kôry (takými čokoládami som v družine preslávený ). Zavolali sme Matejovi, ktorý nám hrobovým hlasom oznámil, že „potrebuje spať“ (Bolo cca 11:00). Po skontrolovaní stavu snehometra (bohužiaľ pri jeho konštrukcii nerátali s tým, že na Slovensku je v novembri tak teplo, že na vyjadrenie výšky snehovej pokrývky kladná časť číselnej osi nestačí) sme zastali pod úpätím Dračieho hrádku. „Poďme hore svahom,“ povedali sme si.

Zaklonil som hlavu a zdalo sa mi, že ostatní sa tak trošilinku zbláznil – po včerajšej spŕške šmykľavý, takmer zvislý svah! Aspoňže som počúvol Rada a dal si pred výstupom dole bundu – lepšie nachladnúť ako sa udusiť vo vlastnej šťave. (Pôvodná verzia: najskôr si dám dole bundu, aby som sa nespotil a hore si ju oblečiem, aby som nenachladol).

Na Dračom hrádku, druhom hrade našej výpravy, som si rýchlo obliekol bundu. Väčšina ľudí si myslela, že je obed – no Rado rýchlo zasiahol. Pri zmätenom schovávaní lopárikov s domácimi špecialitami vo veľkosti domáceho balenia som si od Erika vydrankal dve sušienky – boli fakt dobré (úbohý opis, nemyslíte?) a vyrazili sme na tretí hrad  – hrad Pajštún.

Na Pajštúne boli dobré tri veci: výhľad, jedlo (pre šťastlivejších) a oheň (keď sa ho práve človek nepokúšal zapáliť). Po prehnanom gurmánskom pokuse zahŕňajúcom mandarínku na ražni (ktorá za nič nemohla) som bol vykázaný od ohňa – no tie tri minúty, čo zostávali do odchodu, sa okolo mňa všetci sockovali, a to zhodou okolností vtedy, keď som otvoril balenie Jaffa Cakeov (pozn.: sockovať tu znamená poukazovaním na dlhoročné priateľstvo a svoj úbohý stav drankať jedlo).

Pajštúnsky program zahŕňal obrovské jaskyne a vzrušujúce dobrodružstavá prehľadávaní ešte nezsypaných pivníc s rozpadnutým stropom. Nemajte nám za zlé, že sme hneď po udymenom obede vyrazili (ani sme si nevystrelili z tamojších lezcov zdolávajúcich bočnú stenu ;-)).

Pri zostupe sme sa zastavili užiť si nádherný výhľad na Podkarpatský kraj.

Zošerilo sa a zotmelo. Nebolo mi do smiechu. Daniel vytiahol obrovský reflektor, no nebol som si istý, ako by mu pomohol, keby došlo na ozajstný boj. Nakoniec – a to už naozaj nebolo vidno – sme sa pretlačili cez úzky hájik plný tenulinkých stromov (o jeden som sa oprel a on sa vyvrátil z koreňov – urobil som tým službu lesu, že som sa zbavil zhnitého stromu, nie?) a došli sme do Marianky. Tam som si na zastávke prečital knihu o morčatách (keď zívajú, nevyjadrujú tým únavu, ale úzkosť a nervozitu) a nasadli sme na bus. A to už sme boli v Bratislave a tu sa končí môj siahodlhý opis dňa, keď si družinka Kaktusov konečne prišla na svoje.

Pre Vaše potešenie zhotovil brat Dvojka