Koledovanie

Slovensko je bohaté na vianočné tradície, ktorých sa ľudia držali dlhé roky – vianočné oblátky pečené miestnym učiteľom, orechy hodené do nevymetených kútov domu, či koledníci, ktorí pridávali k sviatku narodenia Krista miestny folklór. Takéto vinšovanie bolo známe na našom území už v 15. storočí a odvtedy sa obohacuje tvorivosťou každej ďalšej generácie.

Koledy prinášali do domov najprv najmä dospelí muži. Postupom času začali na dvere klopať deti, a táto milá návšteva sa udomácnila. Dnes koledovanie patrí najmä deťom, ktoré bývajú pohostené nejakým tým vianočným koláčom, čo sa vždy nájde navyše.

Skauti s koledovaním nemali veľa spoločného do roku 1986. Vtedy sa v meste Linz v Rakúsku snažili ozvláštniť vianočný televízny program na pomoc znevýhodneným deťom. Preto do Betlehema prišli lietadlom aj s telesne postihnutým dieťaťom, ktoré v Bazilike Narodenia Pána odpálilo z večného svetla plamienok a prinieslo ho späť do Linzu. Miestni skauti sa o tri roky neskôr inšpirovali touto myšlienkou a začali svetlo roznášať do celej krajiny. Neskôr sa pridali aj skauti z okolitých krajín a svetlo putovalo aj k nám už v roku 1990.

Ale kde skrsla myšlienka svetlo priniesť priamo z Betlehema? Korene má hlboko v 11. storočí, kedy Betlehem okupovali turecké kmene a kresťania nemohli navštevovať pútnické miesta. Na výzvu pápeža bola zorganizovaná križiacka výprava s cieľom oslobodiť Jeruzalem a Betlehem. Pre mládencov nevyzeral výsledok výpravy nádejne, preto jeden križiak sľúbil, že ak to prežije, prinesie domov plamienok práve z Betlehema. Domáci do toho nevkladali veľa dôvery, no v roku 1099 sa vrátil mladý muž otrhaný domov a vo Florencii horela svieca betlehemským svetlom.

Dnes už nemusíme čeliť toľkým útrapám, aby sme svetlo priniesli do tmavých kútov. Vo Vajnoroch 24. decembra tradične chodíme po domoch spojení dobrou vôľou a s malými darmi – plamienkom nádeje z Betlehema, koledami spievanými detskými hlasmi a prianím len veselosti a hojnosti.

 


Deň Veteránov

„Na poliach Flámska vlčie maky rastú, tam medzi krížmi, rad za radom. Značia miesta, kde ležíme. Tam hore počuť udatný spev škovránka, uprostred revu kanónov tu dolu...“

Tieto verše z básne „V poliach Flámska“ od Johna McCrae boli prvé, ktoré spojili vlčie maky so spomienkou na vojnu. Práve vďaka nim sa tento kvet stal symbolom vojnových veteránov, ktorých si pripomíname každý rok 11. novembra.

Tento deň je pripomienkou novej nádeje – nádeje na mier, ktorý prišiel po hrôzach prvej svetovej vojny. Ľudia po celom svete sa v roku 1918 radovali z jej konca, videli pred sebou lepšie časy. Avšak pre mužov, ktorí strávili mladosť či detstvo na fronte, bola budúcnosť odetá v neistote. Rovnako ju nevideli ani matky a otcovia, ženy, deti a priatelia tých, ktorí skončili pod vlčími makmi. Vojna berie, čo nik nedokáže vrátiť.

Veľké čísla obetí často zostávajú pre nás abstraktné – zdajú sa hrozivé, no rýchlo na ne zabúdame. Až osobné príbehy jednotlivcov, ich stretnutia, strachy, sklamania a bolesť nám dokážu pripomenúť, aké dôležité je byť vďačný za mier.

A vďačnosť sa najlepšie prejavuje činom. Preto sa skauti zo 110. zboru vo Vajnoroch rozhodli prispieť k aktivitám občianskeho združenia Post Bellum. Toto združenie na Deň veteránov organizovalo zbierku na projekty zamerané na vzdelávanie o vojne. Projekty sú založené na priamej komunikácii s tými, ktorí vojnu zažili, a sú určené pre školy aj širšiu verejnosť.

Vlčie maky nie sú len symbolom smútku, ale aj nádeje, že obete vojen nebudú márne. Keď si najbližšie budeme pripínať kvet maku na kabát, pripomeňme si, že mier nie je samozrejmosťou. Je to dedičstvo, ktoré máme chrániť a odovzdávať ďalej.


Oddielová chata v Nitre

Oddielová chata v Nitre bola plná zážitkov! Naši roveri a rangeri s radosťou privítali družiny skautov a skautiek do staršieho oddielu 🤝🎉. Okrem množstva hier a zábavných aktivít sme sa vybrali aj na Zobor⛰️, kde nás čakali krásne výhľady. Veľké ďakujeme patrí 23. zboru za zapožičanie klubovne, ktorá sa stala na celý víkend naším domovom 🏕️!


Spomienky z tábora 2024 - Avatar

“Dobré chvíle tvoria pekné spomienky, zlé chvíle sú dobré lekcie.” Tento výrok Iroha, postavy z kresleného seriálu Avatar: Posledný vládca vetra, presne vystihuje skautské tábory. Preto nie je náhoda, že práve tento seriál bol inšpiráciou pre tohtoročnú tému.

Múdrosť sa potvrdila už prvý deň predvoja, kedy sa 9 statočných chlapcov a dve dievčatá vybrali na táborisko uprostred liptovských skál. Nebol čas obdivovať krásu prírodného kúzla, lebo vietor nám dal veľmi skoro lekciu, že aj železné konštrukcie lietajú vzduchom. Ale zvalené stany sa rýchlo postavali späť na svoje čestné miesta, posilnené aj proti hurikánu.

Čoskoro sa na lúke objavili posily. Avatar privítal utečencov z celého kontinentu prenasledovaných zlým kmeňom Mao. Dostali sme príležitosť postaviť si nové domovy a vytvoriť si pohodlie. To nám zabezpečili aj darčeky od predošlého zboru, výdobytky civilizácie ako prívod pitnej vody a luxusné dosky na latrínach.

Celkovo bol tento tábor plný nového. Zaviedlo sa osobitné bodovanie za správanie - karma, s tým, že najlepší mali výhody a tí menej zodpovední nevýhody.  Partizánove vtipy nám oživili ranné nástupy. Novoty zušľachťovali pobyt na táborisku každý deň. Hamaky, hranie na gitarke, neformálne ohníky, bejzbol a volejbal – to všetko vytvorilo pohodovú atmosféru.

Ani každodenné vstávanie a rozcvičky neboli bolestné, keď nás z postelí volal zvuk saxofónu. Behanie prebralo ospalú tvár, a ak sa to nepodarilo na prvýkrát, tak to zvládla “mesačná voda” pri cvikoch pre zdravé telo a ducha.

Brigáda v dedine bola tiež prekvapivo úspešná. Starostka bola natoľko spokojná s novou farbou na lavičkách a zvodidlách, že nás odmenila levanduľovým olejčekom domácej výroby. Voňavý olejček, lesná sauna a ľadový potok bola pôžitkárska trojkombinácia pre unavené svaly vedúcich.

Nezvyčajné bolo aj delenie kmeňov, neboli sme rozdelení podľa elementov, ale v každom tíme boli zástupcovia všetkých štyroch živlov. Deň za dňom sme sa od majstrov učili ovládať živly, behali sme ako vietor, vrhali vodné prúdy, bosí sme vnímali vibrácie zeme, ohne sme zapaľovali lusknutím prsta a vo večerných kartových dueloch sme si porovnávali sily.

Po návrate z výletu na Ohnivú horu v Prosieckej doline sme zachytili zvláštne zašifrované správy, dozvedeli sme sa o tajnom lotosovom spolku, ktorý tiež bojuje proti krutému kmeňu Mao. V dedine sme preto hľadali cestu do kasína v Ba Sing Sei, v meste, kde má tajný spolok základňu. Madam Li, vlastníčka miestneho kasína, nám prezradila, že máme medzi sebou neznámeho zradcu.

V Ba Sing Sei sme si užili okrem kasína aj športové oslavy, kým nás nezajali agenti Dhai Li. Museli sme uniknúť z escape room a rýchlo sa vrátiť do našeho nového domova. Aby sme identifikovali zradcu, v nočnej hre sme vkročili do sveta duchov. Po rozšifrovaní správy od dobrého ducha sme zistili, že naše napredovanie sabotoval majster ohňa Zuko. Zuko to oľutoval, a aby svoj hriech odčinil, naučil nás ovládať blesky. S týmto tajným umením sme sa stretli v boji s agentmi Dhai Li a zlým kmeňom Mao, dobili sme všetky ich základne a oslobodili kontinent.

Avatar uznal, že najlepšie sa darilo kmeňu Random týpci z ulice, a tak dostali čestné miesto v tíme Avatar a lotosové odznaky na spomienku. V hodnotení karmy sa zas na prvom mieste umiestnil Felix a tým pádom si ako prvý vyberal z darčekov. Vtipné bolo, že hlavnú odmenu - MRE americkej armády, si nakoniec odniesla včielka, ktorá sa umiestnila na chvoste a vyberala si ako posledná.

Tábor sme tradične uzavreli slávnostným táborákom. Ak by hlasný spev rozliehajúci sa dolinou nestačil ako dôkaz, že nám je spolu krajšie, dokázala to scénka od Karameliek o živote na tábore a dinosaurom prepade. Papieriky s úlohami nás okrem spievania donútili aj ku tancu či rapovému battlu. Samozrejme nechýbali ani ocenenia a odovzdávanie nášiviek. Ale najväčšie ocenenie boli plody celoročnej práce, keď Surikaty a Panteri zložili skautský sľub, a Karamelky a Tesáky vlčiatský.

Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli vo vlaku domov a v mysli vyberali najlepšie zážitky, ktorými sa pochválime rodičom. Bol to ťažký výber. Pekných spomienok sme nazbierali veľa a aj lekcie sa raz nimi stanú, len treba na ich zhumornenie dostatok času. Aj náročné sušenie a upratovanie o dva dni neskôr malo pozitívnu bodku - posedenie u Bošeľovcov a domáce hamburgery, to sa určite zaradilo medzi tie lepšie zážitky. “Kiež by existoval spôsob, ako zistiť, že ste v starých dobrých časoch skôr, ako ich opustíte.”

~ Janči


Historky zo skautského snemu. Čo to vlastne je?

Na konci októbra sme mali tú česť byť súčasťou 19. skautského snemu v Ružomberku. Trval tri dni a stretli sa na ňom skoro dve stovky delegátov zo všetkých kútov Slovenska. Medzi nimi, za Vajnorských skautov, aj ja a Rado, a sprevádzala nás aj Betka ako pozorovateľka. Rado už zažil 3 snemy, pre mňa s Betkou to bol nový zážitok a zároveň aj úžasná skúsenosť.

Skautský snem sa koná raz za tri roky a volíme na ňom našich celoslovenských zástupcov - náčelníctvo. Tento rok bol o to dôležitejší, pretože náčelníctvo predložilo návrh na zmenu stanov, v ktorom presunuli veľkú časť svojich kompetencii na tajomníkov Ústredia slovenského skautingu (kanceláriu, ktorá nám napríklad poskytuje finančno-právnu pomoc). Táto zmena výrazne prispeje k pružnejšej a efektívnejšej činnosti našej organizácie. Preto nás potešilo, že sa nám návrh podarilo schváliť dvojtretinovou väčšinou, ktorá je potrebná pri všetkých zmenách stanov.

Počas snemu bolo udelených aj mnoho ocenení, okrem najvyššieho vyznamenania Rad strieborného vlka, sa za prínos pre skauting udeľovali aj Syrinx, Služba skautingu, Skautský čin a mnohé ďalšie. Skautská služba bola udelená skautom, ktorí pomáhali utečencom z Ukrajiny alebo počas pandémie covidu. Rad strieborného vlka bol udelený už v úvodný deň a nový nositeľ Bill to spolu s priateľmi patrične oslávil v reštaurácii, v ktorej sa večer po sneme zišlo okolo sto skautov. Atmosféra sa oživila, keď chalani vybrali gitary a začali spievať skautské pesničky, sprevádzané radostnými výkrikmi. Personál reštaurácie mal plné ruky práce, ale verím, že si na túto nezvyčajnú návštevu spomenú s úsmevom.

Bol to obrovský kontrast, keďže snem mal veľmi formálny priebeh: slávnostné otvorenie, kde sa spievala skautská hymna, rôzne príhovory, vrátane zástupcov z Česka a zo svetových skautských organizácií, návrhy, uznesenia, diskusné príspevky, faktické poznámky, mandátová, návrhová a volebná komisia… V mnohom sa to podobalo národnému parlamentu a museli sme si vopred dôkladne naštudovať rokovací poriadok, návrhy, aj kandidátov. Skauting týmto spôsobom pripravuje mladých ľudí k aktívnemu občianstvu.

Osobne som si uvedomil veľa vecí týkajúcich sa parlamentnej dynamiky. Napríklad, iba málo delegátov prišlo na snem perfektne nachystaných na predkladanie návrhov a vyjadrovanie sa v rozprave. S hrdosťou musím poznamenať, že Bratislavský kraj bol v tomto najlepší. Na druhú stranu, všeobecne panoval názor, že sme až príliš aktívni a preto nám vyšlo iba zopár iniciatív, ale určite to skúsime opäť o tri roky. Tiež som si všimol, akú silu môže mať vyjadrenie autority - často návrhy prešli alebo naopak neprešli iba kvôli dobrému príspevku v rozprave, obzvlášť ak ho predniesol nejaký známy skaut alebo skautka. Hoci nemám pochybnosti o tom, že každý delegát mal dobré úmysly, niekoľkokrát sme boli svedkami aj ich obmedzenej znalosti problematiky alebo rokovacieho poriadku, či dokonca nepriaznivých vzťahov kvôli rozdielnym názorom - a to si myslím, že skauti majú väčšinou celkom podobné pohľady na svet. Niet divu, že v národnom parlamente, ktorý je odbornostne a názorovo pestrejší a kde je dopad rozhodnutí oveľa dôležitejší, sú emócie hodne viac vybičované.

Skautský snem ale skončil na pozitívnejšiu nôtu. Po tom, čo sme schválili pár menších zmien a strategický plán do roku 2030, sme mali živé diskusie s kandidátmi do náčelníctva, revíznej a zmierovacej rady. Riaditeľka Ústredia, skautským menom Reti, ich humorne konfrontovala, neraz so štipľavými témami, a týmto spôsobom sme sa dozvedeli viac o ich skúsenostiach a plánoch. Potom prebehli tajné voľby a za náčelníka sme si zvolili Mariána Leza, známeho pod prezývkou Mafián, zo 61. zboru Modrý oblak Pezinok.

Po slávnostnom ukončení snemu sme sa vydali na cestu domov plní dojmov. Pre nás, vajnorských skautov, bol snem skvelý spôsob, ako sa lepšie zoznámiť s celoslovenskou skautskou komunitou, začleniť sa do procesov a naučili sme sa mnoho nových vecí. Prešlo veľa dôležitých zmien a verím, že sa to odrazí aj na lepšej činnosti skautov na Slovensku.

-- píše skaut Janči


Skautský tábor 2023 - Narnia

Všetko to začalo v nedeľné ráno, keď pokojnú prázdninovú rutinu narušil dážď s vetrom. Padal na vyschnutú Bratislavu a viacerí si snáď vzdychli, že ako je dobre. Na stanici sa zišlo celé spektrum ľudí, ktorí unikali pred touto apokalypsou. Kvapky poháňali vlak vpred, a tak isto aj naše myšlienky o výstrahách zlého počasia od SHMÚ. Tieto nepríjemné myšlienky nás sprevádzali až do táboriska. Zatiaľ, čo len tí najostrieľanejší z nás ostali bojovať so slzami neba, zvyšok sme boli pre istotu presmerovaní rovno do kultúrneho domu v Bukovine, kde sme len neľahko prežili nedočkavé otázky mladých nováčikov, ktorí si ešte nevyskúšali skutočnú latrínu. Žiaľ tento luxus im kultúrny dom neponúkal.

Druhý deň sme sa už do roboty pustili všetci, a človek sa ani nenazdal a tábor sa nám vykresloval pred očami. Keď mal každý kde spať, deti si našli dočasný domov aj v jednom z klanov domáceho obyvateľstva. Hlavy rodín im rovno vysvetlili, že pod nadvládou kráľovnej Alviany nemôžu prosperovať a preto ju bude treba zvrhnúť. Tým začal zákerný boj. Ďalší deň začal v znamení tréningu a testovania schopností mladých obyvateľov. Nešlo len o narábanie s lukom, ale dôležité bolo orientovanie sa, znalosť byliniek, či stavanie úkrytov. Súčasťou plánu bolo najprv sa kráľovnej zapáčiť a až potom ju zvrhnúť, preto sa všetci pred západom slnka zúčastnili hier na kráľovninu oslavu. Mladí športovci proti sebe súperili a stávkovali v rôznych disciplínach.

Brieždenie prinieslo nové obzory, skauti posmelení pomocou miestnemu farmárovi rozbehli kampaň a bez vedomia kráľovnej si plánovali zvoliť nového vodcu Narnie. Ale deň sa končí a vo vzduchu cítíť strach. Povolaní kráľovnou sa obyvatelia musia vydať v najtmavšej hodine noci na náročnú cestu. Kráľovná totiž odhalila tajný odboj a chce poddaných zastrašiť. Až ráno občania zistia, že uniesla Ortanga, hlavného povstalca z rodu obrov a uväznila ho. Jediná možnosť oslobodenia je boj so sirénami v nebezpečných vodách. Sirény nedokázali zastaviť tak nebojácnych bojovníkov.

Bezradní ako poraziť kráľovnú sme sa vydali na dvojdňovú výpravu za Aslanom, po ceste sme v dedine zozbierali vzácne dary. Aslana sme síce nestretli, ale zanechal nám radu, ako poraziť kráľovnú. Zároveň sme sa namočili v Liptovskej Mare nad zatopenými dedinami v jej hlbinách. Po návrate si boľavé nohy žiadali oddych, a celý tábor zíval prázdnotou, keď sa všetci potrebovali zregenerovať. Ale telo skauta si nežiada nič iné, ako nové a nové aktivity a pohyb, preto sa po nedlhom čase plnili bobríci a nezabudli sme ani na zborový baseball.

Kráľovnej sme zobrali ochranný amulet a tým sme ju porazili, ale po zmene režimu máme na rukách padnutú ekonomiku a začínajúce nepokoje. Bolo treba začať šetriť, predávať draho, kupovať lacno, zbierať cenné poklady pre svoju rodinu a pripraviť sa na boj. Lebo každý rod chcel ukázať svoju nadradenosť. Nikto nevie, kde takáto nenávisť začala, jedine kráľovná mohla zasiať zrnko toľkej zloby medzi mierumilovníkov. Aj tak bolo treba spolupracovať, lebo bolo treba pripravovať táborák. Tvrdá práca vypláca sa, veľa raždia, veľa dreva. Až s plnými zásobami mohli začať spory. Bolo počuť plač, aj krik, ale v spravodlivom súboji môže byť len jeden víťaz. Len jeden rod mohol priniesť pokoj naspäť do tohto sveta. Nakoniec aj ostatní boli pokorní natoľko, aby im vzdali česť, lebo bojovali hrdo až dokonca a zvíťazili pravdivo. A prišiel čas oslavovať! Táborákové spevy bolo počuť doďaleka, a aj keď viacerím klipkali oči od únavy, smiech oživoval a budil v nich náladu. Naplnení skautskými tradíciami sme sa odobrali do postelí s predzvesťou náročných dní.

Slnko nás budilo a volalo do nového dňa, v ktorom nás čakalo balenie tábora. Bolo smutné sledovať dvanásťdňový domov, ako sa búra pred našimi očami a mizne. Čo s ním nemizlo boli zážitky a spomienky, ktoré zostanú v pamäti. Keď spadla posledná latrína a poľná kuchyňa nemala maticu na matici, začalo sa lúčenie so skalami, s potokom, ktorý nás tak často zohrieval svojim ľadovým objatím a s prírodou, ktorá nás mohla aspoň na tú chvíľu pohostiť. Vlak opäť iba zatrúbil, a celé sa to zdalo ako sen v horúčke, veď zase sme sa ocitli v náručí svojich rodičov.

~ Zorka


Lov na Ohnivé Pelikány

Minulý víkend sme otvorili skautský rok. Aj s vĺčatami sme sa odviezli do Rače a prešli sa na Severku. Už na autobusovej zastávke sme sa obrnili nezvyčajnými zbraňami na lov ohnivých pelikánov. Trasa bola vopred označená pelikánským perím, teda krepovým papierom, ale naši lovci museli podľa listov označených stromov zistiť, ktoré odbočky sú falošné a ktoré správne. Keď sme dorazili na lúku, po kratšom oddychu bol zahájený lov na pelikány rôznych farieb. Hru jednoznačne vyhral tretí tím a tým potvrdil pravidlo, že "poslední budú prví". Potom sme sa najedli a v slávnostnom rituáli spálili origami vtáčikov s neúspechmi z bývaleho roka a tým vykročili s čistým štítom do toho nového. Každý si z výletu odniesol aj malú vysačku s červeným vtáčikom, ktorého si môže pripnúť na skautskú košeľu. Takto sme pekným spôsobom deckám predstavili nové meno zboru - Ohnivé Pelikány.

Kým sa vlčiatsky oddiel vrátil domov, my starší a rangeri sme sa vybrali do Svätého Jura. Cestou sme sa zabavili plnením nezvyčajných úloh aj keď žiadnému tímu sa nepodarilo odfotiť s vlakovým sprievodcom. V Svätom Jure sme bojovali v tme o vlajky osvietený iba fosforovými náramkami. Nakoniec sme prenocovali na hrade Biely Kameň a tým sme si začali plniť skautský NOX. Zaspávali sme pod holým nebom, so spevom a zvukom ukulele v ušiach.

PS: Prečítajte si viac o skautskom NOXe - voľnom programovom module


Ako sme sa mali na tábore – píše brat Dvojka

Buď pripravený - znie zlatý zákon za ťažkých časov. No ani pán Svojsík, ani pán Foglar by nikdy neuhádli, akým problémom bude musieť o sto rokov čeliť 110. zbor z Vajnor pri plánovaní a realizácii letného tábora. Najprv to začiatkom roka vyzeralo, že svet ako taký skončí, a teda sme sa ani neunúvali domýšľať detaily detských drám sprevádzajúcich bežný tábor. Neskôr sme ale dospeli k dohode od študovaných pánov hygienikov a poľnica nekompromisne rozhlásila medzi karanténou zlenivelými rovermi - tábor bude, čas chystať sa. Preto sa aj ku koncu júla skupinka najnedočkavejších vybrala na našu už označkovanú lúku pri Vavrišove stavať típí, kopať latríny a inštalovať kuchyňu (ktorá je najlepším priateľom mladého aktívneho človeka - skauta). A potom sa letné prázdniny prevalili cez zenit, prišiel prvý august, a čuduj sa svete - na lúke nás najprv bolo jedenásť, už nás je len šesťdesiat. Aj keď sa tomu dalo len ťažko uveriť, tábor sa skutočne začal.

Samozrejme, ako správni vedúci sme si neužívali stavanie tábora celé sami, ale dobrosrdečne sme nechali trochu roboty aj deckám. Popri zušľachťujúcich činnostiach typu stavania postelí a zatĺkania kolov sa deti dozvedeli, že je najvyšší čas ochočiť si svojho pokémona a zapojiť sa do Veľkého turnaja, ktorý sa má vraj konať už o týždeň! Veru tak, vážení, už na druhý deň sa po rozdelení do tímov a dávke teambuildingu mladí hrdinovia zoznámili so svojimi pokémonmi (pasujúcimi sa s parádnymi prevlekmi) a priučili sa princípom fair-play. V táborisku sme si postavili obrovský GYM (čítaj džem) a každý večer sme sa pri ňom oddávali veselému boju na život a na omráčenie medzi pokémonmi z rôznych tímov, takže nevinný divák mohol prihliadnuť bombastickým súbojom ikonických príšeriek z tímov Ohňa, Vody, Zeme, Vzduchu a Elektriny. Nuž také boli naše večery v objatí prírody.

Hneď v piatok sme však zistili, že sme minuli posledné peniaze na raňajkové pečivo, takže bol čas dať deťom zarábať pokeš vo Veľkej obchodovačke. Aby to ale nebolo jednoduché, zjavil sa Raketový tím (ktorý útočí rýchlosťou svetla), a toto notorické trio zloduchov aj bez pomoci diabolského doktora Eggmana okradlo deti o slušnú kôpku peňazí. Mladí tréneri sa však nevzdali a naša finančná situácia bola k večeru opäť stabilná.

Cez víkend tréneri nepoľavili a okrem zvyčajných súbojov pokémonov sme lovili veľkých a ťažkých pokémonov, nie nepripomínajúcich bizóny. Pro prebúraní bizónovej vrstvy sme prekonávali rekordy v ako športových, tak aj mentálnych výkonoch, a k tomu sme si ešte stihli vyrobiť nádherné personalizované tričká. Večery nám spestrili či už táborák plný neviazanej zábavy, alebo originálna relácia Piati proti piatim, ktorá opakovane dokázala, že mäsko s ryžou je cennejšie ako zlato.

V pondelok sme však deti prekabátili (aj keď si tak či onak museli privstať). Prekabátili sme ich doslova, keďže na celodenný výlet je vždy fajn zobrať si niečo nepremokavé a predpovede počasia pod Tatrami nie sú dvakrát spoľahlivé. Vyraziť (približne) za úsvitu, vrátiť sa pri západe Slnka - niet lepšej odmeny v živote skauta. Okrem prekrásnych výhľadov a chutného chlebíka sme na vrchu Slemä preskúmali trosky transportného lietadla, ktoré tam spadlo roku 1944, čo zanechalo patričný dojem. Hoci náš zostup bol tiež celkom drsný, našťastie žiadne dieťa v lese nehavarovalo a šťastlivo sme sa vrátili do táboriska v plnom počte.

Na druhý deň sa ale karta obrátila - kým my sme doposiaľ žmýkali sily z mládeže, teraz mládež žmýkala sily z nás. A ako sa do toho pustili! Celé doobedie sme my vedúci museli športovať, behať, skákať a prekonávať bláznivé rekordy. A kto odmietol, čakali ho kliky. Takto sme si na seba ušili vreco. Dostalo sa nám vlastnej medecíny. A ešte k tomu sme sa presvedčili, že naši zverenci raz budú vynikajúcimi vedúcimi.

V stredu sme sa vydali stopovať vzácnych pokémonov, ktorí sa vraj túlali okolo táboriska. Táto skutočná skúška skautskej praxe bola odmenená finálnymi prírastkami do nášho zoskupenia pokémonov. Potom ale vyšlo najavo, že diabolský doktor Eggman v spolupráci s Raketovým tímom otrávil všetkých pokémonov, čo sa prejavilo na ich znížených schopnostiach - mentálnych aj fyzických. Mladí tréneri sa teda museli pustiť do vyčerpávajúcej úlohy naučiť pokémonov opäť fungovať ako predtým. Po úspešnej drezúre sme sa začali chystať na tú dlho očakávanú udalosť - POKÉFEST. Noc bola tú noc akoby dvakrát taká dlhá, až natoľko som sa nevedel dočkať. Ale Slnko aj vychádza, a zrazu to bolo tu - girlandy, kostýmy, hry, zábava - POKÉFEST. A bol fest dobrý a plný pokémonov, ako sa patrí. Len jeden moment bol trochu napätejší - zničoho-nič sa zjavil Raketový tím, zarecitoval nejakú básničku a začal sa nám vyhrážať, že budeme ešte banovať. Ale kto by uprostred virvaru, ktorým je POKÉFEST, počúval takú bandu druhotriednych lotrov? Nebol čas zaoberať sa hrozbami, lebo poobede nastala najdôležitejšia udalosť tábora, zlatý klinec POKÉFESTU - tradičný Veľký turnaj. Bolo to náročných niekoľko hodín, avšak nuda nás obišla zďaleka. Turnaj mal niekoľko favoritov, a až do poslednej sekundy nebolo jasné, kto zvíťazí - avšak napokon, aj napriek ťažkostiam a prekážkam, dokázal Elektrický tím, že si zaslúžia prvenstvo, a bolo rozhodnuté. Sláva víťazom, česť porazeným - a cti teda bolo vo Veľkom turnaji neúrekom. Ako komentátor potvrdzujem, že každý jeden účastník, či už tréner alebo pokémon, dal do toho všetko a bojoval udatne.

Piatok bol, priznávam, trochu mätúci. Stavala sa pyramída, hoci sme nič nebudovali, plánovala sa stratégia proti Rakeťákom, hoci sme ich napokon zastrašili tak, že sa ani neukázali, a hlavne sa pripravoval slávostný táborák, čo bola taká makačka, že niektoré deti z toho boli zmätené - a aj zmetené - až celkom k zemi. Táborák sa však - zásluhou všetkých - konal v plnej sláve. Vystúpenia, scénky, gitarovanie, zábava, motivačné jedlo, vyhodnotenie hier, zaslúžené ocenenia skautom a skautkám - bola to, ako napokon vždy, nezabudnuteľná udalosť. Ale hoci aj posunutá, večierka príde napokon vždy, a spánok sme veru potrebovali. Ďalšie dva dni sme totiž strávili balením tábora, čo vôbec nebolo ani nudné, ani nezáživné. Do tejto čarovnej činnosti sa čestne zapojili aj tí najmenší, a aj napriek nejakej hnusobe, ktorá sa po tábore rozmohla a skolila spústu šikovných starších skautov, podarilo sa nám úspešne všetko naložiť na správne dopravné prostriedky a dotrmácať sa späť do Bratislavy.

Bolo to veru zvláštnych jedenásť nocí. Na chvíľu sme zabudli na COVID, telefóny, prijímačky, fádnu rutinu postkaranténnych domovov, a namiesto toho sme sa mocovali s neposlušnou poľnou kuchyňou, hustým dažďom, ktorý sa neraz vynoril takrečeno nad posteľou, hygienicky vyhovujúcimi, no stále na prevádzku náročnými latrínami, a fúrou iných čakaných aj nečakaných výziev, ktoré na druhom brehu od civilizácie striehnu na každom kroku. V tom, aký bol náš tábor nepravdepodobný, a predsa podarený, náročný, a predsa príjemný, obávaný, a aj tak dlho očakávaný, je pre mňa niečo surreálne. Už sa neviem dočkať na budúci rok.

~Brat Dvojka


Letný skautský tábor 2018 - Mafeking

Tak - a máme za sebou ďalší veľký letný skautský tábor. Decká si ho užili (bolo to jasne badať z ich zúfalých výrazov na tvári, keď sa už chýlil ku koncu) a takisto aj roveri a rangeri, ktorí sa tešili hneď dvakrát - keď nám táborníci prišli a aj keď odišli. Okrem toho sme v ňom zažili množstvo príhod, milých aj nemilých, ktoré z neho urobili nezabudnuteľný zážitok - podobne ako liečba elektrošokmi.
Na známu lúku pri Liptovskej Anne sme my, predvojníci, prišli 23. júla okolo obeda a privítal nás tam - skautský tábor. Vskutku, všetko bolo postavené - stany, hangáre, latríny, stožiar... už si len sadnúť a päť dní sa nudiť. Teda, nie tak celkom. Všetko sa to práve búralo - bol to totiž tábor zboru, ktorý tam bol pred nami, a s ktorým sme sa podelili o kamión na veci. A samozrejme, nebudeme trápni a postavíme si vlastné stany obďaleč - predsa len, keď sa nejakom mieste dva týždňe táborí, tráva tam povädne a zem je tiež riadne zhovadená. Takže jediné, čo nám po tomto tábore okrem požičaných stanov na postavenie zostalo, bol stožiar a asi tristo litrov acidka v chladničke zvanej potok.
Ešte ten deň nám teda stáli dva hangáre, dva veliteľské stany (do každého by sa podľa informácii na obale zmestilo 14 osôb) a kuchynský stan. V priebehu nasledujúcich troch dní sme pozháňali žrde a drevá a trikrát postavili to isté típí, ktoré malo zrejme strach z výšok alebo čo. Taktiež sme postavili kantínu, čo je perla viazaných stavieb, a latrínu, ktorá je pre táborový život... nie úplne potrebná, ale rozhodne pozdvihuje morálku možno ešte viac ako Domčina bohatá kuchyňa. Vskutku, na predvoji nám robila kuchárku Dori - a jej kuchyňa bola teda riadne bohatá, hlavne na cesnak a fazuľu. Ocenil ju aj náš hosť Chamurapi, ktorý nás inštruoval pri stavbe, keďže sme po roku úplne zabudli, ako sa stavajú típí a či má byť pri zemi široká alebo úzka časť.
27. júla, teda posledný večer pred príchodom decák nám urobil symbolickú bodku za dobrodružným predvojom nádherný úkaz - úplné zatmenie Mesiaca. Mohli sme sa teda na vlastné oči presvedčiť, že neexistuje žiadna temná strana Mesiaca, ale je temný celý - a ešte sme sa vysmiali mešťanom a Bratislavčanom, u ktorých bola zamračená obloha. Nenadarmo sa hovorí, že na tábore uvidíte veci, ktoré by ste inak neuvideli, a to aj keď nie ste hygienickou kontrolou. Takže z toho vyplýva - neostýchajte sa a príďte budúci rok na letný skautský tábor!
Na druhý deň ráno ešte nejaké dorábačky na poslednú chvíľu - a sú tu naši táborníci! Zavítali priamo do pevnosti Mafeking na prelome 19. a 20. storočia, tesne pred tým, ako sa rozzúrila strašlivá Búrska vojna. Privítal ich Robert Stephenson Smyth Baden-Powell, hrdinský dôstojník britskej armády, a ešte skôr ako sa usadili, už sa jeden po druhom prihlásili do služieb Jej Veličenstva. Každý vyfasoval svoj armádny preukaz, ktorý mu hovoril, ako sa volá, ako sa skutočne volá, čo môže a čo musí. Zorganizovať to celé by bolo na samotného Bípího priťažké, ale našťastie mu pri tom pomáhali členovia jeho rodiny - bratia Baden Fletcher Smyth Baden-Powell (a.k.a. Erik) a Francis Smyth Baden-Powell (a.k.a. Marek), a ešte k tomu moja maličkosť - skromný Rudyard Kipling, ktorého básne už očarili toľké srdcia... ehm. Čerství branci sa rozdelili do tímov podľa národností - Hong Kong, Írsko, Austrália, India a Kanada - ubytovali sa vo vojenskom prostredí a prichystali sa tak na pokojný, ničím nerušený nočný spánok.
Teda až na to, že o pol jednej ráno sa rozoznel gong volajúci na pozor a vojaci sa museli potýkať s prvým problémom. Záhadná zákerná sila pripravila každý národ o jeho surovinu, bez ktorej nevie prežiť. Tak sa všetci vybrali na kopec signalizovať baterkami žiadosť o pomoc a snažiť sa odšpiónovať signály cudzích družín - predsa len, každá surovina je dobrá vec. Ráno boli tieto suroviny - javorový sirup, zázvorové pivo guiness, chop suey, karí a vedžmajt - privezené kuriérom a najviac bodov dostala India, ktorá vypozorovala najviac signálov. Vtedy však do tábora zavítal holandský prezident (z nejakého podivného dôvodu) a povýšenecky nám oznámil, že vyhlásil Británii vojnu a že mu máme prenechať Mafeking, pretože tak trochu pred jeho bránami stojí 10 000 búrskych vojakov. Všetci sme sa zľakli (okrem podlého investora Cecila Rhodesa, ktorému to historicky hralo do karát), ale B.P. dal jasne najavo, že mu nie je proti srsti nakopať zadky kľudne aj desaťnásobnému počtu Búrov aj iných haďákov. Búrska delegácia sa s nosmi až v oblakoch povýšenecky otočila a odcválala, pričom nás boleli oči aj hlavy z toľkej tancujúcej oranžovej farby. Nelenili sme a začali sme sa pripravovať na obliehanie Mafekingu - a prvý krok je samozrejme zbrojenie. Kto by sa napokon nezľakol armády ozbrojenej gumkostrelmi? Poobede, keď mal každý vojak vyrobenú svoju zbraň, Rudyard Kipling vyhlásil, že zo všetkého toho bojového rinčania ho bolí hlava a posádka by sa mohla sústrediť na niečo príjemnejšie - napríklad na prestížnu dostihovú súťaž Zlaté ostrohy 1900! Keďže však Búri prepadli konvoj s dostihovými koňmi, Rudyard na dotieravé rozhorčené otázky účastníkov (účasť je povinná, samozrejme) blahosklonne odvetil, že majú predsa každý pár zdravých nôh. A tak všetci behali ostošesť po kopci za vlajkami svojich farieb, ktoré sa stále menili. Prestížne zlaté ostrohy napokon vyhral brat Bicák, čo nebolo pri pohľade na jeho atletickú postavu nijaké prekvapenie. To už sa ale zošerilo tak veľmi, že sme si nevideli na špičky nosov, a vďačne sme sa venovali odpočinku.
Odpočinok, ako sa to napokon dalo očakávať, však netrval dlho. Ráno sme hodili batohy na chrbty a vydali sa spoznávať krásy južnej Afriky. Žiaľ, nenašli sme púšte ani pralesy, ale zato Liptovský hrad, najvyššie položený hrad na Slovensku, a taktiež sme schladili rozpálené hlavy v termálnom prameni. Putovanie divočinou však vyčerpáva nielen svaly, ale aj ducha - preto sme sa rozhodli povzbudiť skleslých vojakov večernou slávnosťou. Príprava táboráku je síca náročná a trvá často dlhšie ako samotný táborák, ale každý prispel svojou troškou do mlyna a určite to stálo za to. Ako teplý vzduch vynášal na nočnú oblohu iskričky z ohňa, v našich hlavách sa formovali veľkolepé plány - opevníme Mafeking, ubránime sa, našu britskú domovinu si veru nedáme!
Na ďalší deň nás ráno prekvapil Zulu, ktorý vybehol na lúku a na rozcvičke nás riadne popreháňal. Z následnej objasňujúcej komunikácie vysvitlo, že k nám má zavítať zuluská delegácia na čele s Dinizuluom, "šéfom všetkých šéfov", ktorý chce prediskutovať hrozbu zo strany Búrov. Diplomatické jednania prerušil kapitalistický magnát Cecil, keď vyhlásil, že na opevnenie Mafekingu nemáme dosť surovín a už vôbec nie dosť peňazí, tak nás zasvätil do tajov mikroekonómie - napríklad, že ak vám ponúkajú jedno železo za dve hliny, boli by ste blázon, ak by ste nepristali. Zúročením týchto vedomostí na naivných kupcoch prišelých sem z rôznych kútov južnej Afriky sme nadobudli celkom slušné imanie. Vtedy dorazila zuluská delegácia, aj keď sa zdalo, že z diskusie nič nebude - vedeli dokopy tak sedem anglických slov. Aj tak nám však odovzdali svoje prastaré vedomosti, ktoré sa určite zídu každému bushcrafterovi - a na Bípím bolo prosto jasne vidieť, ako si už plánuje, že to naučí všetku mládež vo svojej domovine. Po neskromnom oslavnom obede vybehol rozhorčený Rudyard a kričal, že Búri útočia PRÁVE TERAZ a na opevňovanie bolo už včera neskoro - tak by sme sa mohli láskavo rozhýbať a pustiť sa do toho, nie? A tak v priebehu nasledovnej hektickej hodiny a pol decká pobehovali s ešusmi plnými vody, ktorá poháňala mlyn na píle, a zdvíhali nad hlavu kládu, čím dolovali kameň, a hlavne stavali na plániku Mafekingu krčmy, viac píl, hostince, baraky a ďalšie krčmy... a hlavne rôzne barikády a hradby, aby sa obránili pred rozličnými búrskymi jednotkami, ktoré útočili zo všetkých smerov a iba vďaka našim skvelým zvedom sme o nich vedeli aspoň tých šesť minút dopredu... a keď boli v najlepšom, udrel do Mafekingu blesk, čím ho pripravil o tretinu vôle k životu, z velenia vyšla vyhláška prohibície (!), hyperinflácie, údržby a ktovie čoho všetkého ešte... a nebyť geniálnych stratégov z radov skautov a toho, že Rudyarda takmer sklátila mozgová mŕtvica a strašne zachrípol, neviem neviem, ako by sme odrazili tých sedem obliehacích strojov... Našťastie Búri po neúspešnom útoku povedali, že ich to nejako nebaví tak ako kedysi a odtiahli vylízať si rany. Toto tesné odvrátenie katastrofy oslávili dôstojníci tak, že konečne vyplatili skautom ich žold - vskutku radostná udalosť.
Nasledujúci deň však radosť neustala - teraz sa však manifestovala trošku iným spôsobom. Dôstojníci si povedali, že potom, ako boli Búrom tak kvalitne vyprášené zadky, sa tak skoro nevrátia, takže si vojaci môžu trochu vydýchnuť. Teda, vydýchnuť ako vydýchnuť - doobedie bolo síce trošku voľnejšie, ovšem na dve-tri hodinky sme si tak či tak vybehli hore na mínové pole a odmíňovali sme Búrske míny - inými slovami, odstraňovali sme farmárovi ťažké kamene zo zeme a skladali ich pod stromy. Obišlo sa to takmer bez zranení, takže sme to hodnotili vynikajúco. Poobede nás čakalo strašné prekvapenie - tajná služba sa nechala počuť, ževraj sa medzi nami nachádzajú... zradcovia voči Korune! Vysokú zradu nemôžeme tolerovať, takže ich samozrejme musíme odhaliť. Mali sme zo päťdesiat tipov, ovšem o každom podozrivom sme vedeli iba jedno slovo, ktoré sa s ním asociuje. Každá národnosť dostala niekoľko indícií, ktoré jej mali napovedať, kto sú jej zradcovia - akurát že iba nepriamo a ešte k tomu zašifrované za sériou preťažkých šifier! Vojaci sa však s tým popasovali, aj keď s rozličným oduševnením, a napokon sa prekúsali k niekoľkým vážnejším dôkazom. Neodhalili sme síce každého, ale v ten deň si kat rozhodne o plácu ťažkú hlavu nerobil. To už ale vojakov nezaujímalo - plne ich pohltila spoločenská udalosť Tančiareň, na ktorej sa pri zachovaných mravoch konala slušná a džentlmenská zábava, pri ktorej sa každý snažil vyprášiť s čo najväčším počtom ľudí parket. Tá trvala do hlbokej noci, po ktorej sa všetci po parabolických dráhach odpotácali do svojich postelí. Veru, aj to je jedna z čŕt vlastných životu vojaka.
Nasledujúci deň vojaci reptali, že ich odpočinkové doobedie sa zmenilo na odmíňovacie doobedie, čo nie celkom spĺňa pôvodný účel. Takže dnes si napokon predsa len dopriali skutočné doobedie bez akejkoľvek práce. Mladé mysle však dlho bez práce neobsedia, takže už na obed sme na deťoch videli, ako ich svrbia prsty do akcie (rodičia: Nenechajte sa oklamať prejavmi únavy a lenivosti! Deti milujú robotu a budú vám potichu vďačné, keď ich do nej budete nútiť). Preto sme im poobede dali za úlohu doplniť zásobníky nábojmi (Kód misie: "Ženská hra"). Avšak diabolské búrske pazúry siahali až k táborisku, takže pri dovážaní munície sa museli intenzívne vyhýbať nepriateľským kavaleristom. Táto skutočnosť prudko znepokojila dôstojnícke vedenie - Búri nám opäť dýchajú na krk! Určite tu niekde majú predsunutý tábor. A veru, jeden zajatec nás pod rúškom noci doviedol do druhého tábora, a my sme púlili oči - bolo tu všetko! Stany, kuchyňa, barikády... Ale hlavne sme púlili oči, lebo sme si už nevideli ani na špičky nosov. O to ťažšie nám bolo plniť našu misiu - zmapovať holandský tábor do poslednej podrobnosti. Nakoniec sa to každej národnosti úspešne podarilo, aj keď nám Búri prechodne zajali zopár hrdinských mladých mužov... a žien, samozrejme.
Schyľuje sa k búrke. Vo vzduchu čosi visí. Tábor sa po rušnej noci pomaly prebúdza, ale na zadumaných tvárach dôstojníkov sa zračí znepokojenie. Holandská Koruna niečo chystá, a aj B.P. vie, že na to nie sme pripravení. Preto vyšle za Búrmi diplomatickú misiu, ktorej cieľom je vymodliť prímerie na dnešný deň - Deň Guya Fawkesa, neslávne známeho britského teroristu, ktorý sa pokúsil vyhodiť do vzduchu Westminsterský palác a pri tom fabulózne zlyhal. Diplomatická misia je - čuduj sa svete - úspešná! Dôstojníci si vydýchli a naplno zapriahli vojakov do príprav na pálenie figuríny Guya Fawkesa. Figurína to bola vskutku nádherná, vysoká a slamená. Keď bolo všetko nachystané, bez dlhých rečí sa z tábora vydal sprievod na čele s figurínou k táborisku, aby si užili slávnostné pálenie. Keď sa však k nebi zdvihli prvé prúžky čierneho dymu - PRÁSK! V tábore vybuchla bomba! Búri využili dohodu o prímerí na nepriateľský útok! Skauti sa rozbehli ku stožiaru, ale keď dobehli, bolo neskoro - posledné, čo v diaľke videli, bolo miznúce oranžové komando, za ktorým viala - vlajka Jej Veličenstva! Takéto zneuctenie je neúnosné - nemôžeme predsa pokračovať v boji za Korunu, keď nikto nad našimi hlavami nevidí symbol Koruny! Existovala jediná možnosť: rýchlo sa vydať na pochod za Búrmi, dostihnúť ich a ukradnúť späť vlajku - a to sme veru aj urobili. Po výdatnom, avšak skleslom obede sme sa poriadne nabalili a pochodom sme započali misiu s pracovným názvom "Päsť Okamžitej Skazy a Vyhladenia Nepriateľov Impéria ako v Hviezdnych Vojnách 5", alebo tiež skrátene POSVNIHV5. Slnko sa klonilo k obzoru, stihli sme však prejsť od Liptovskej Anny do Prosieku a odtiaľ hore Prosieckou dolinou. Tam sme sa rozložili a strávili pokojnú noc pod jasným hviezdnym nebom. Ráno sme sa posilnili a vydali cez Veľké Borové do mlynu v Kvačianskej doline, ktorou sme zišli do Kvačian, kde sme našli oranžové holandské stopy vedúce po cestičke... späť do Prosieku? Komando nás určite chcelo zmiasť, ale my sme sa nedali, rýchlo sme ich dobehli - a nakopali im spodné konce. Boj bol rýchly a nerovný a za chvíľku sme sa zmocnili našej vzácnej vlajky s hviezdami. Potom to už bola iba chvíľka alebo dve do Prosieku a odtiaľ späť do Liptovskej Anny. Do tábora sme dorazili večer a veru sme už boli dosť zmohnutí dvojdňovým pochodom. Myslím, že to bol tiež prvý a jediný deň, keď hygienické možnosti nášho potoka využil vskutku každý.
Na ďalší deň sme už síce boli veselšej mysle, ale aj tak sme si uvedomovali, žo toto nám u Búrov len tak neprejde. Určite chystajú veľký útok, ale predsa len, kým sme za hradbami Mafekingu, nemôžeme robiť nič iné, než čakať. Tak sme doobedie strávili mierovými činnosťami, ako znášanie dreva na táborák, prípadne omšu. Poobede sa spustil prudký dážď, keď vtom sa spomedzi hromov-bleskov ozvali výkriky: "Tak si po to poďte!" a "Na Holandsko ste krátki!". Všetci hneď vedeli, že búrska armáda je niekde za rohom, a veru: na kopci nad táborom, v tom najprudšom daždi, stála skupina polonahých oranžových vojakov, hroziacich smerom k táboru päsťami. Skauti sa obzerali, čakajúc na príkazy nadriadených, ale všetci dôstojníci okrem B.P.-ho sa akoby kamsi vyparili. B.P. sa tým nenechal znechutiť a zavolal si všetkých bojaschopných mužov... a ženy, samozrejme, do kuchyne, kde sa dohadovali na bojovom pláne. Trvalo im to asi polhodinu, kým sa vôbec rozhýbali, a Búri zatiaľ mokli a mrzli po holé kolená v žihľave. To ich trošku podráždilo a jediná vec, čo vyzerá nebezpečnejšie ako polonahý Búr, je rozzúrený polonahý Búr, takže veru klobúk dolu pred odvahou Britov, že sa vôbec rozbehli na bojové pole.
Prvá vlna boja sa konala za pomoci gumipušiek, zbrane náročnej, zato vznešenej a fatálnej. Teda, fatálnej ako fatálnej - trafení Briti aj Búri sa bežali oživiť ku svojmu stanovišťu a s pokrikom sa opäť vrhali do boja. Vlastne jediný, koho výstrel poškodil dlhodobejšie, bol práve nešťastný B.P., ktorého hneď prvá strela postrelila do nohy a chudák musel sedieť na svojom stanovišti a mohol jedine povzbudzovať svojich krajanov a spolubojovníkov, aby sa nevzdávali. Pod náporom britských striel boli naveľa-naveľa Búri prinútení stiahnuť sa vyššie na svah, avšak boju nebol ani zďaleka koniec. Po strelných zbraniach prišli na rad zbrane chladné a nablízko - čiže šatky. V skrumáži tiel si dve strany navzájom vyťahovali spoza opaskov šatky a posielali sa oživiť. Najprv sa zdalo, že Briti rýchlo vyhrajú, ale Búri postupne začali získavať navrch - a s osudom celého Commonwealthu to už-už vyzeralo dosť zle, keď sa zjavil B.P.-ho priateľ Dinizulu a na svahu zanechal niekoľko šamanských amuletov, ktoré umožnili Britom, ktorí ich zdvihli, ochraňovať ďalších dvoch vojakov pred násilnou smrťou. Vďaka spolupráci a dobrej organizácii Briti opäť zatlačili Búrov dozadu - ale tí už nemali kam ustúpiť! Tak sa Búri zabarikádovali v kruhu z lana a poriadne sa navzájom pochytali, aby ich Briti nedostali - čo však nebol pre vždypripravených skautov nijaký problém. Postupne z prepletenca hrabajúcich rúk a kopajúcich nôh povyťahovali všetkých Búrov a dopriali im rýchlu a milosrdnú smrť. Víťazní Briti sa slávnostne vrátili do tábora, kde ich už čakali spokojní dôstojníci. Všetci sa prezliekli do suchého - alebo aspoň ako-tak suchého - a na oslavu hrdinského víťazstva sa zhromaždili pri večernom táboráku, kde bolo až do noci víno, ženy a spev. B.P. mal príhovor, v ktorom hovoril, že vojna už rýchlo skončí a že rok strávený obranou mesta v beznádejnej situácii zúžitkuje vo svojej krajine vytvorením organizácie takzvaných mierovych skautov. Všetci sme sa na tom srdečne smiali a radšej sme mu doliali kofolky. Príjemnú atmosféru vhodne doplnili hudobné gitarové kreácie od Mixala a metrická tona sladkostí a šmakociniek. Taktiež sa vyhodnocovala etapová hra, ktorú s prehľadom vyhrala Kanada, za ňou boli na spoločnom druhom mieste India s Austráliou, potom Írsko a napokon Hong-Kong. Bavili sme sa vskutku kráľovsky, avšak všetko sa raz musí skončiť, a to sa žiaľ týkalo aj nášho spoločného večera, keď sa všetci vybrali spať. Ale veru, mal ten náš boj nejaký zmysel, a nie že nie!
Potom prišla noc a prišlo ráno, deň desiaty: a s ním balenie, srdcervúce lúčenie a hajde domov. Na táborisku na obed zostali iba roveri a rangeri, aby si užili deň či dva ticha, pokoja a ťažkej manuálnej práce. Potom to už bolo jednoduché a krásne - večer sme mačetou oddelili hlavu od tela Filipovi a Majovi, dvom sliepkam, ktoré nám od predvoja robili spoločnosť, a ráno z nich Domča pripravila exquisitálny vývar. Potom sme trochu porobili, trochu si schrupli a večer sa vybrali na hodinku na termálny prameň, kde však boli ľudia naskladaní vo vrstvách a šliapali si navzájom po hlavách, tak sme sa tam radšej dlho nezdržali. A potom prišiel finálny deň, kde sme nakaldali hovadzinky na kamión, pozakopávali druhú latrínu a všeobecne sme vrátili lúku do stavu, v akom sme ju našli (a možno ešte do trošku lepšieho).
Ostatní sa v grupách dopravovali do Bratislavy, avšak ja som prepadol čaru individuálnej dopravy, takže od tohto momentu už o tábore nič neviem. Tábor skončil - a s ním aj letné hry a dvojdňovky. Už sa teším na ďalší.

Spísal brat Dvojka


Oddielový výlet ku Felixovej studničke

V sobotu 7. apríla sa 5. oddiel náśho zboru zmobilizoval a pripravil po dlhom čase prvú poriadnu akcošku čisto pre našich skautov a vĺčence! V oddielovej rade sme rozmýšľali, čím začať, a rozhodli sme sa, že nič nenaznačí, že družinky sa musia naučiť fungovať ako jeden oddiel jemnejšie, ako celodenný pochod.

Ráno o siedmej sa stretli vo Vajnoroch na Osloboditeľskej všetky tri družinky nášho oddielu: starí mazáci skauti Dikobrazi, (večné) vĺčatá a najnovší príspevok: heroickí Horalci. Autobusom sme sa odviezli na kraj Rače, odkiaľ sme si to vyšľapali pod les nad vinohradmi, kde Rado pripomenul deckám, ako sa v lese správať (slušne), a mohli sme vyraziť. Naším cieľom bola lúka asi pol hodinu cesty za Bielym krížom, kam sme sa po pár hodinách ostrého pochodu (skautský humor) nakoniec horko-ťažko vyškriabali. Počas toho sme si však vyskúšali aj pochodové hry: napríklad dvaja agenti (Dvojka a Erik) šli vpredu, ostatní radcovia išli sto metrov za nimi a všetky decká museli ísť medzi nimi. Ale pozor! Agenti sa každú chvíľku obracali a kto sa im nestihol schovať z dohľadu, stratil jeden zo svojich dvoch vzácnych životov. Poslední, čo prežili, získali status Tichý nindža a dostalo sa im výslnia a chvíľkovej slávy. Počas cesty sme si tiež na Sakrakopci blízko Bieleho kríža pripomenuli leteckú katastrofu, ktorá sa tam stala roku 1966.
Konečne sme dorazili ku cieľu. Vĺčatá zabrali a z posledných síl sa rozbehli na určené miesto, kde zhodili batohy a čoskoro už spali... Teda, nie tak celkom. Najskôr treba nanosiť drevo na oheň a pripraviť ohnisko, a, samozrejme, zapáliť. Oddieloví chlapáci ani potom nedopriali skautom ani chvíľu oddychu, veď sme si pre nich pripravili toľko hier, ktoré sme chceli stihnúť... Po naháňačke-zoznamovačke sme sa bez veľkej pompy naobedovali a hneď sme sa vybrali loviť vlajky. Rozdelili sme sa na tri skupiny, každá vyfasovala svetovú stranu, tri vlajky a tri minúty na to, aby ich na ceste od ohniska po tej svetovej strane schovali pred nepriateľskými zrakmi. Potom pol hodinu behali po lese a hľadali cudzie vlajky, zapamätávajúc si ich unikátne trojciferné kódy, ktoré potom vyzrádzali kontrarozviedke - svojim radcom. Potom získali body za počet nájdených cudzích vlajok a za počet ich vlajok, ktoré nikto nenašiel, a víťazi boli opäť chvíľku honorovaní.
V hrách sme chceli ešte pokračovať - predsalen sme si ich pripravili slušnú kôpku - ale tlačil nás čas a ešte jednu vec bolo treba urobiť. Usporiadali sme riadny nástup a družinkoví vedúci Horalcov - Dvojka a Erik - odovzdali novopečeným skautom ich zelené skautské šatky. Potom sme rýchlo vyhodili batohy na plecia, upratali ohnisko a vydali sa na cestu späť.
Cesta dole kopcom bola rýchlejšia, prudšia a nebezpečnejšia, ale všetci sme to šťastlivo zvládli. Mnoho deciek sa už síce ku koncu sťažovalo na boľavé nohy, ale hrdinsky sa pred rovesníkmi pochlapili a so slušným predstihom sme stihli náš autobus z Rače do Vajnor. Tiež sa nám podarilo vyniesť z lesa zopár vriec plných pozbieraných odpadkov, pretože skaut sa riadi zásadou, že v lese musí byť vždy menej bordelu, keď z neho vychádza, ako keď doňho vchádza. Celkovo sa nám teda prvý oddielový výlet podaril k spokojnosti. Síce sme mnoho hier nestihli zahrať, ale - na to bude čas nabudúce. Dovtedy lovu zdar!
Spísal brat Dvojka.