Rok 2025 v našom zbore
Milí priatelia,
rok 2025 bol pre náš zbor rokom rastu. Pribudli nám najmä najmladší členovia, podarilo sa nám udržať silnú partiu rangerov a viacerí mladí si prvýkrát vyskúšali rolu vedúcich. Vidieť, ako preberajú zodpovednosť a rastú, je pre nás veľká radosť.
Zažili sme množstvo družinoviek, výletov a zborových akcií. Vrcholom bol letný tábor, ktorý nám pomohol vybudovať lepšie vzťahy a priniesol nezabudnuteľné zážitky. Na oblastnej úrovni sme sa nestratili – potešilo nás víťazstvo na futbalovom turnaji a aj väčšia účasť na spoločných akciách. Viacerí vedúci absolvovali vzdelávacie kurzy, ktoré nám pomáhajú deťom ponúknuť ešte kvalitnejší program.
Popri tom sme sa zapájali aj do života vo Vajnoroch a pokračovali v spolupráci s Mestskou časťou Bratislava-Vajnory. Rok priniesol aj dôležité personálne zmeny – vedenie zboru po Jánovi Jarinovi, ktorý nám bol príkladom a motivátorom, prevzal Maximilián Seleš. Ten už ako vedúci táborov posledných rokov má plné schopnosti a skúsenosti na post nášho nového zborového vodcu.
Ak vám to, čo sa nám tento rok podarilo, dáva zmysel, budeme radi, ak pri nás zostanete aj ďalej. Jedným z najjednoduchších spôsobov, ako nás podporiť, je venovať nám 2 % z vašich daní. Vďaka nim vieme pripravovať kvalitný program pre deti a mladých, zlepšovať naše vybavenie a rozvíjať skautské aktivity počas celého roka.
Podporou nám dávate možnosť rásť, udržať aktivity dostupné pre všetkých a vytvárať bezpečné prostredie, kde môžu deti zmysluplne tráviť svoj čas. Vaša dôvera a podpora je pre nás záväzkom robiť veci poctivo a naplno.
Výročnú správu 2025 nájdete tu: https://110zbor.sk/wp-content/uploads/2026/02/VS_2025.pdf
Informacie k 2% najdete tu:
Skautský december
December býva pre náš zbor tradične veľmi aktívnym a zážitkami nabitým obdobím. Inak tomu nebolo ani tento rok. Už na jeho začiatku sme sa zapojili do Luciinho lampiónového sprievodu, ktorý organizovala naša mestská časť. S rozsvietenými lampiónmi, koledami a dobrou náladou sme tak prispeli k vytvoreniu pravej predvianočnej atmosféry.
Postupne sa už všetko nieslo v znamení blížiacich sa prázdnin a Vianoc, a to pre nás znamená aj jednu z najkrajších tradícií – zborovú vianočnú oslavu, Zboronce. Tohtoročné Zboronce sa tešili naozaj veľkej účasti. Obzvlášť nás potešilo, že medzi nami bolo mnoho nových členov, ktorí si prvýkrát zažili veľké zborové podujatie a mohli naplno pocítiť skautského ducha.
Program Zboroncov bol pestrý. Začali sme spoločnou večerou, počas ktorej bol čas na rozhovory, smiech aj spomienky na zážitky z uplynulého roka. Následne prišli na rad tradičné družinové scénky, do ktorých sa všetci pustili s veľkou kreativitou a humorom. Veľkým lákadlom bola aj súťaž o najlepší vianočný kostým. Vyhodnotiť víťaza bolo mimoriadne náročné, pretože takmer každý prišiel s originálnym a nápaditým kostýmom.
Po Zboroncoch sa naši vedúci vybrali na výlet do Viedne. Spolu sme si prezreli vianočné trhy, nadýchali sa sviatočnej atmosféry veľkomesta, poprechádzali sa historickým centrom a vyskúšali aj zimné korčuľovanie na trhoch. Deň sme zakončili v karaoke bare, kde nechýbal smiech, spievanie a dobrá nálada.
Pred Štedrým dňom sme ešte stihli vedúcovskú lyžovačku v Rakúsku. Počasie nám prialo a zjazdovky tiež, takže sme si poriadne zalyžovali a zároveň posilnili tímového ducha.
Na Štedrý deň sme sa už tradične zapojili do roznášania Betlehemského svetla a Dobrej noviny. S účasťou viac ako dvadsiatich detí sme navštívili vyše tridsať domácností vo Vajnoroch, kde sme koledovali, priali pokojné sviatky a prinášali posolstvo radosti. Mali sme tú česť navštíviť aj 95-ročnú sestru Titusa Zemana. Všade nás prijali veľmi srdečne, ponúkli koláčmi a dobrotami a neraz sa s nami pustili aj do rozhovorov o skautingu či spomienkach na mladé roky.
Po Vianociach sme sa ešte stretli na spoločenskom večere v klubovni. Hrali sme rôzne stolové aj pohybové hry, rozprávali sa o zážitkoch z decembra a pomaly sa naladili na nový rok plný výprav, táborov a spoločných dobrodružstiev.
December bol teda pre náš zbor plný služby, priateľstva a radosti – presne tak, ako to v skautingu máme radi.
~Max, vodca zboru
Gumkáčska oddielovka v Nitre
Sú dobrí a statoční, rýchli a smelí, bystrí a verní, to Nitra o nich vie! V sobotu 15.11. sa 16. oddiel Gumkáčov vydal preskúmať novú časť Slovenska. Po štyroch prestupoch ich prichýlila klubovňa skautov z Nitry a jej otvorené dvere priamo pod zoborským lesom.
Hneď ako nabrali sily z gumidžúsu starostlivo nabaleného od rodičov, spoznali princeznú, ktorá nemala veľa dobrých vlastností, ale mala korunku. A krásna koruna láka trollov, ktorí žijú celý život v škaredom blate. Naši malí gumkáči naozaj vedia, čo je správne, vyhrnuli si rukávy a pustili sa rovno za trollmi do lesa. Ženú sa lesom a pieseň im velí, medvedia pieseň už zďaleka znie. Chytali trollov, bojovali s nimi a nie nadarmo sa vyšmýkali v mokrej tráve, lebo trollovia ich už nechali na pokoji. Do tepla sa vracali s úspechom, no bez princeznej.
V kuchyni už na nich čakala gumkáčka Grammi, ktorá pre nich pripravila suroviny na gumidžús, aby sa posilnení mohli vybrať princeznú hľadať. A keď už aj naša Šarika nabrala poslednú naberačku mňam-mňam večere, všetci gumíkovia odskákali von a vybrali sa za svetielkom svetlušiek. To ich priviedlo za princeznou a za tajomstvom ich skautského oddielu. Potom nás deduško Večerníček poslal naspäť a pošepkal nám sny do uší.
Ráno nás budila hmla a výskanie sladko vyspaných detí. Princezná bola bezpečne doma a gumkáči sa s ňou mohli konečne skamarátiť. Ale beda, kto chce takú kamarátku! Pyšná je princezná a nepozná skutky lásky. Našťastie gumkáči sú dobrí priatelia, vedia pomôcť, naučiť, darovali jej dobré vlastnosti, ktoré majú a prijali ju medzi seba. Veď najdôležitejšie je byť gumkáčom v srdci.
Gumkáči, hneď ich spoznáš priamo pri práci, preto rýchlo poupratovali klubovňu, vzali batôžky, zavreli dvere a vykročili náročnou cestou naspäť k Bratislave. Na stanici v tme už svietili len rozosmiate deti stískajúce rodičov, akoby sme boli preč celý týždeň. A možno sme aj boli, lebo naša pamäť je spomienok tak isto plná.
~Zorka
Otvorenie skautského roka 2025
V sobotu 27. septembra 2025 sme sa po letných prázdninách opäť stretli, aby sme spolu otvorili nový skautský rok. Tentoraz nás kroky zaviedli do Malých Karpát, kde sme si už od prvých minút overili, že skautský rok nezačíname v rukavičkách – vlhko, blato a chlad nám dali hneď najavo, že príroda bude opäť naším najlepším učiteľom.
Cieľ bol jasný: znovu sa stretnúť, lepšie sa spoznať naprieč oddielmi a posilniť vzájomnú podporu v celom zbore. A hoci bolo počasie skôr jesenne než prívetivé, náladu nám to nepokazilo. Práve naopak – vďaka skúseným vedúcim sa podarilo zapáliť oheň aj v mokrom prostredí, čo vyvolalo zaslúžený obdiv (a úľavu pre premrznuté ruky).
Počas dňa sme sa naplno rozbehali pri hre na záchranu vajíčok ohnivých pelikánov. Trochu sme sa zahriali behaním, trochu spolupracovali a hlavne sa veľa smiali. Vajcia sa nám nakoniec podarilo zachrániť všetky – a keď sa neskôr ukázalo, že majú podobu cukríkov, skončili rýchlo v našich bruškách ako sladká a energetická odmena na cestu späť.
Príjemným prekvapením bola aj návšteva vodcu zboru, ktorý sa prišiel pozrieť priamo medzi nás. Okrem povzbudivých slov so sebou priniesol aj vyriešenie „nášivkových restov“ z tábora. Odchádzali sme s úsmevmi, novými nášivkami a viditeľnou motiváciou pustiť sa naplno do ďalšieho skautského roka.
Síce nám bola miestami zima a topánky schytali svoje, ale domov sme sa vracali spokojní. Zborové otvorenie opäť ukázalo, že skauting nie je o ideálnych podmienkach, ale o ľuďoch, ktorí dokážu držať spolu – pri ohni, v lese aj v novom roku, ktorý je pred nami.
~Sofi
Tábor 2025 - Star Trek
Skautský Letný tábor Prosiek 2025 Star trek
Do fotogalérie pribudol nový album Skautský Letný tábor – Vesmírne putovanie Star trek. Tohtoročný letný tábor sa niesol v znamení hviezd, naročných gíld a odvahy objavovať nové svety. Počas 12 dní (plus 3 dni predvoja) sa naši skauti, teda vesmírni bádatelia vydali na dobrodružnú cestu do neznáma – nie síce do vesmíru, ale do krásnej prírody Prosieka.
Začiatok tábora síce nepripomínal ideálne štartovacie podmienky – počasie sa s nami pohrávalo a auto sa rozhodlo protestovať práve v najnevhodnejšej chvíli. No ako správni „vesmírni prieskumníci“ sme sa nedali odradiť. S odhodlaním a tímovým duchom sme tieto prekážky prekonali a napokon sa všetko obrátilo na lepšie.
Po daždivých dňoch sa obloha vyjasnila a čakali nás dni plné slnka, smiechu a zážitkov. Vesmírnej misie sa zúčastnilo približne 45 kadetov (členov posádky), ktorí sa rozdelili do „hviezdnych tímov“. Spoločne plnili misie, objavovali tajomstvá galaxií a zdolávali výzvy, ktoré preverili nielen ich múdrosť, fyzickú výkonnosť, ale aj spoluprácu a odvahu. Každý deň priniesol nové zážitky – od tvorivých aktivít a hier v prírode až po večerné spievanie pri oranžovo-žiarivom ohníku pod týčiacou sa prosieckou nočnou oblohou.
Nechýbala ani táborová sauna, ktorá sa stala obľúbeným miestom regenerácie po náročných vesmírnych výpravách. Okolie Prosieka poskytlo ideálne prostredie – tiché lesy, ľadové potoky a výhľady, ktoré by závidel každý kozmonaut. Záverečné dni sa niesli v duchu radosti, spevu a spoločného lúčenia sa. Všetci si odniesli nielen spomienky na výnimočné chvíle, ale aj nové priateľstvá a pocit, že aj tu, na Zemi, možno zažiť poriadne vesmírne dobrodružstvo. Takto vyzerá tábor, ktorý baví – plný fantázie, priateľstva a hviezdnej energie.
Tábor sme tradične uzavreli slávnostným táborákom. Tentorok nás papieriky s úlohami okrem spievania donútili aj ku tancu či španielskému rozhovoru a milo nás prekvapila scénka o Romeovi a Júlii(v novom spracovaní), ktorú si pripravila gilda divadelníkov. Nakoniec nám vodca tábora - Max Seleš odovzdal nové nášivky k odborkám a výzvam na ktorých sme ťažko pracovali a nezabudlo sa ani ocenenia.
Ale ako sa hlasný spev rozliehajúci sa dolinou pomaly zaniká, tak aj my sme sa museli vrátiť k svojím rodinám, no spomienky navždy zostanú v našich srdciach.
~ Hugo
5. oddiel pomáhal so zbierkou na Deň Narcisov
V Bratislave opäť prebehla každoročná zbierka Deň narcisov a ani tento rok skauti nelenili. V známych uliciach a na námestiach sa 10. apríla mihali farby rôznych skautských šatiek, od malých včielok a vĺčat, až po dospelých roverov. Aj náš 110. zbor skautov Vajnory porozťahoval kĺby a vykročil medzi ľudí.
Aj keď to pre nás nie je nová akcia a rok čo rok sa snažíme pomôcť, teraz prišli rôzne novoty. Najmä v podobe posíl z družín Surikát a Panterov, ktorí si tento skok z komfortnej zóny zažili prvý raz.
,,Motivovalo ma na tom, že budem rozdávať ľudom kvietky, ktorýchi kúpou budú prispievať druhým na liečbu rakoviny. A že to nebudem robiť sama, budem to robiť s dobrými ľuďmi...Dnes som si uvedomila, že naozaj zdravie máme len jendo a treba si ho chrániť, treba pomáhať ostatným...“ - Tete, družina Surikaty
,,Chcel som sa samozrejme zabaviť, no zároveň som v tom videl nejakú hodnotu, ktorou bola pomoc. Táto dobrovoľnícka činnosť, ako aj všetky ostatné, pomáhala ľudom, v tomto prípade chorým ľudom. Táto zbierka sa organizovala aj na našej škole, vždy som, ako aj ostatní, prispel, no dnes som si uvedomil úplnu podstatu tejto zbierky. Jedna staršia pani darovala 30 eur preto, lebo si uvedomovala plnú hodnotu, povedala nám totiž, že jej na rakovinu zomrel syn. Zároveň som si dnes uvedomil, ako veľmi môžem byť šťastný, že sme v rodine všetci zdraví… Pocit mám z toho na jednej strane síce dobrý, že som pomohol ľudom s rakovinou a ich rodinám, no zároveň som bol celkom sklamaný, ako niektorí ľudia aj vedeli čo to je, ale odmietali prispieť. Ak budem mať čas a priestor, tak sa určite chcem zúčastniť a pomôcť tak chorým ľudom aj ďaľší rok.“ - Felix, družina Panteri
,,Uvedomila som si, aké mám štastie, že sme v rodine takmer všetci zdraví, a že veľa ľudí trpí rakovinou. Mala som dobrý pocit, že som mohla pomôcť a porozprávať sa s ľuďmi, ale zároveň veľmi zvláštny. Ak budem mať priestor, tak sa zapojím určite aj budúci rok, lebo si myslím, že som si s tohto dňa odniesla veľa.“ - Sandra, družina Surikaty
Rozvoj mladých ľudí nie je len o ich práci na sebe, je o ich práci pre druhých. Vďaka deťom a mladým, ako sú aj naše Surikaty, Panteri, či rangeri, sa na celom Slovensku vyzbierali tisícky eur. Ďakujeme za pomoc!
~Zorka
Jarný Trojkopčiak
Je dobre známe, že s prvým slnečným lúčom sa prebúdzajú nielen spiace princezné. Sedmokrásky naťahujú lupene, drozdy sa rozospievavajú na stupniciach a srnky preťahujú nohy. Tieto lúče prebúdzajú aj nejedného skauta a volajú rozospaté oči do jeho lesného domova. Prvý jarný deň každoročne oznamuje, že je čas vrátiť sa do prírody.
Rovnako ako minulé roky, aj teraz sme prvú sobotu po jarnej rovnodennosti zbalili batohy a obuli túlavé topánky na Jarný trojkopčiak. Je to akcia organizovaná 13. zborom skautov Bratislava-Petržalka, ktorej podstatou je prejsť tri kopce v Malých Karpatoch a splniť úlohy na každom z nich. Tieto kopce sa rok po roku menia, takže spoznávame vždy nové časti nášho útulného pohoria. Tak sme sa 22. marca v dvoch skupinách vydali na cesty. Mladší preskúmali Veľkú Baňu, Spariská a Petríkov vŕšok, prebojovali sa úlohami, únavou a nekonečnými bolesťami v nohách a víťazne dorazili až na Stánisko, kde stretli skupinu starších. Tí sa plahočili zo Svätého Jura na Tri Bresty, Červený vrch a Bystrickú horu.
Odmenou celodenného putovania nebola len tradičná drevená placka za splnenie úloh. Boli to najmä zážitky, jarné výhľady na slnkom obliaty les a jeho vôňa, či dobrý pocit detí zo seba samých a hrdosť ich vedúcich.
~Zorka
Skautský ples - Oskary
5. oddiel plesoval!
!
očarili celé publikum a dodali večeru nádych noblesy.
.
.
!
Koledovanie
Slovensko je bohaté na vianočné tradície, ktorých sa ľudia držali dlhé roky – vianočné oblátky pečené miestnym učiteľom, orechy hodené do nevymetených kútov domu, či koledníci, ktorí pridávali k sviatku narodenia Krista miestny folklór. Takéto vinšovanie bolo známe na našom území už v 15. storočí a odvtedy sa obohacuje tvorivosťou každej ďalšej generácie.
Koledy prinášali do domov najprv najmä dospelí muži. Postupom času začali na dvere klopať deti, a táto milá návšteva sa udomácnila. Dnes koledovanie patrí najmä deťom, ktoré bývajú pohostené nejakým tým vianočným koláčom, čo sa vždy nájde navyše.
Skauti s koledovaním nemali veľa spoločného do roku 1986. Vtedy sa v meste Linz v Rakúsku snažili ozvláštniť vianočný televízny program na pomoc znevýhodneným deťom. Preto do Betlehema prišli lietadlom aj s telesne postihnutým dieťaťom, ktoré v Bazilike Narodenia Pána odpálilo z večného svetla plamienok a prinieslo ho späť do Linzu. Miestni skauti sa o tri roky neskôr inšpirovali touto myšlienkou a začali svetlo roznášať do celej krajiny. Neskôr sa pridali aj skauti z okolitých krajín a svetlo putovalo aj k nám už v roku 1990.
Ale kde skrsla myšlienka svetlo priniesť priamo z Betlehema? Korene má hlboko v 11. storočí, kedy Betlehem okupovali turecké kmene a kresťania nemohli navštevovať pútnické miesta. Na výzvu pápeža bola zorganizovaná križiacka výprava s cieľom oslobodiť Jeruzalem a Betlehem. Pre mládencov nevyzeral výsledok výpravy nádejne, preto jeden križiak sľúbil, že ak to prežije, prinesie domov plamienok práve z Betlehema. Domáci do toho nevkladali veľa dôvery, no v roku 1099 sa vrátil mladý muž otrhaný domov a vo Florencii horela svieca betlehemským svetlom.
Dnes už nemusíme čeliť toľkým útrapám, aby sme svetlo priniesli do tmavých kútov. Vo Vajnoroch 24. decembra tradične chodíme po domoch spojení dobrou vôľou a s malými darmi – plamienkom nádeje z Betlehema, koledami spievanými detskými hlasmi a prianím len veselosti a hojnosti.
Deň Veteránov
„Na poliach Flámska vlčie maky rastú, tam medzi krížmi, rad za radom. Značia miesta, kde ležíme. Tam hore počuť udatný spev škovránka, uprostred revu kanónov tu dolu...“
Tieto verše z básne „V poliach Flámska“ od Johna McCrae boli prvé, ktoré spojili vlčie maky so spomienkou na vojnu. Práve vďaka nim sa tento kvet stal symbolom vojnových veteránov, ktorých si pripomíname každý rok 11. novembra.
Tento deň je pripomienkou novej nádeje – nádeje na mier, ktorý prišiel po hrôzach prvej svetovej vojny. Ľudia po celom svete sa v roku 1918 radovali z jej konca, videli pred sebou lepšie časy. Avšak pre mužov, ktorí strávili mladosť či detstvo na fronte, bola budúcnosť odetá v neistote. Rovnako ju nevideli ani matky a otcovia, ženy, deti a priatelia tých, ktorí skončili pod vlčími makmi. Vojna berie, čo nik nedokáže vrátiť.
Veľké čísla obetí často zostávajú pre nás abstraktné – zdajú sa hrozivé, no rýchlo na ne zabúdame. Až osobné príbehy jednotlivcov, ich stretnutia, strachy, sklamania a bolesť nám dokážu pripomenúť, aké dôležité je byť vďačný za mier.
A vďačnosť sa najlepšie prejavuje činom. Preto sa skauti zo 110. zboru vo Vajnoroch rozhodli prispieť k aktivitám občianskeho združenia Post Bellum. Toto združenie na Deň veteránov organizovalo zbierku na projekty zamerané na vzdelávanie o vojne. Projekty sú založené na priamej komunikácii s tými, ktorí vojnu zažili, a sú určené pre školy aj širšiu verejnosť.
Vlčie maky nie sú len symbolom smútku, ale aj nádeje, že obete vojen nebudú márne. Keď si najbližšie budeme pripínať kvet maku na kabát, pripomeňme si, že mier nie je samozrejmosťou. Je to dedičstvo, ktoré máme chrániť a odovzdávať ďalej.
