Milé vĺčatá a včielky, milí skauti, roveri a priatelia Slovenského skautingu,
Som nesmierne rád, že sme sa v lete stretli na dva týždne na akcii zvanej skautský tábor. Po roku strávenom organizovaním družinoviek, pár výletoch, v lepšom prípade strese a v horšom prípade letargii je fajn vyraziť si do prírody, zabudnúť doma mobil, hodinky a zábavky a venovať sa tomu pravému jadru skautingu – byť s priateľmi, zažiť niečo nové a ísť stále ďalej.
Toto by samozrejme nebolo možné bez práce našich dospelých a „zodpovedných“, najmä Rada, vedúceho tábora, ktorý odbavil všetky vybavovačky, dohodol sa s miestnou správou, vybral táborisko a vôbec, premazal všetky tie malé súkolia, ktoré nesmú škrípať.
Potom, keď už bolo všetko pripravené, začal predvoj. Na predvoji bola roverská družina Alieni a skautská družina Kaktusi. Na táborisko sme došli do ničoho – vítala nás tam len pozakrývaná hromada drevených tyčí, ktoré sme mali použiť na típka. Na aute pána Zemana sme po poslednom poldruha kilometri doniesli do táboriska všetky užitočné veci, ako chález, típka, hangár, poľnú kuchyňu… a aj všetky tradičné prkotiny ako plesnivý stan, tehly… no proste všetky tie veci, bez ktorých by tábor nebol táborom. Vláčením týchto ťažkých vecí sme dokázali, že sme riadni chrabroni, ale niekomu tam hore to nestačilo, takže hneď ako sme došli, začalo mrholiť, a vyzeralo to, že riadna búrka je na spadnutie. Preto sme, nanovo motivovaní, prekročili rýchlostný rekord v stavbe hangáru a povláčili sme tam všetok erár, ako aj naše súkromné statky.
Ten deň sme robili až do jedenástej večer, keď sme si ohriali guláš v hrnci a šli spať. Akurát, ani sme nezaľahli a Rado nás budil slovami: „Poďte do termálu!“ Tak sme nasadli do Tálie (teraz nás bolo iba deväť) a vyrazili sme na polnočné kúpanie. Voda bola teplá, ale mali sme štastie, že tuk je nerozpustná substancia, keďže ho tam bolo veľa. Keď sme si oddýchli, vrátili sme sa späť/spať.
Ráno, asi o siedmej, ma Rado zobudil: „Dvojka, vstávaj! Je nedeľa!“ Tak som sa spolu s rovermi vybral do kostola. Akurát, že keď sme došli do najbližšej dediny, už sa čítal žalm, tak sme sa rozhodli, že zamierime do Liptovského Mikuláša na omšu o deviatej. Omša to bola naoaj vydarená, hoci Popoluška nezvládol spirituálny nátlak (a asi aj ten vydýchaný vzduch tomu pomohol), a vyplo ho. Chudák, nepočul záver kázne. Ale čo už. Keď sme ho prebrali a dali mu napiť vody, vybrali sme sa do auta, akurát, že po ceste nás zastavila taká tá milá pani, veď ich poznáte – také sa nájdu v každej farnosti, a len vďaka nim je kostol čistý, zbor zohraný a noví kňazi dostanú pri príchode teplé jedlo. „Vy ste tí, čo omdleli, hm? A čo by ste povedali na dyňu?“
Najprv som nechápal, kde chce zobrať dyňu, a až neskôr som zistil, že dyňou tu nazývajú to, čo my, nevzdelaní blaváci, poznáme pod malebným názvom červený melón. Najprv sme sa ošívali, ale nakoniec sme sa nechali presvedčiť. Najprv sme mysleli, že nám ho podá pri predných dverách, ale ona nás pozvala dnu a my sme sa nechali ponúknuť nielen melónom, ale aj koláčom a čerstvými uhorkami.
Keď sme sa o jedenástej vrátili, ostatní už mali vykopané latríny a postavené prvé típko. Aha… vlastne nie. Tí lolovia práve vstávali. My sme spali štyri hodiny, oni osem. Ale my sme zasa boli bohatší o zážitok.
Na druhý deň pri raňajkách vytiahol Peťo svoju úrodu matroša a chlapci hneď skúšali, kto vydrží najviac. Ja som sa toho nezúčastňoval, pretože som nepotreboval žalúdočné kontrakcie hneď na predvoji. Avšak osudu neujdeš. Už na desiatu som urobil tú chybu, že som nechal svoj kelímok s lyžicou bez dozoru, a keď som ho vtlačil do gágora, už som iba cítil, ako mi ohnivé čilipapričky prenikajú cez papily priamo do mozgu, ktorý zoskratoval a zhorel na oškvarok. Našťastie, vďaka starostlivej opatere zdravotníka-Peťa-záškodníka som bol o pol hodinu ako-tak schopný fungovať. A tak som šiel kopať Lulu.
Lulu je latrína. Bola to najhlbšia latrína, akú svet nevidel – mala prinajmenšom meter osemdesiat. Asi sme nemali nechávať roverov samých pri kopaní, lebo sa trošku pozabudli. To, že bola taká hlboká, sa nám nakoniec vypomstilo – keď do nej spadol latrínovník, nikomu sa nechcelo poň skočiť. Ale to je už iný príbeh.
Predvoj šťastne skončil, a, čuduj sa svete, podarilo sa nám postaviť všetko načas. Všetkých desať (!) típiek. Takže už stačilo, len aby došli decká.
A veru na seba nenechali dlho čakať. Populácia v tábore sa minimálne strojnásobila, a odhliadnuc od pár nestálych návštev spomeniem Kuča, nového kuchára, super týpka, ktorý, hoc je majstrom chutného varenia, nie je už taký zbehlý ohľadom udržiavania poriadku v kuchyni.
Hneď, ako došli drobci, začali sa zabývavať a stavať podsady. Keď boli ako-tak hotoví, hneď začala prvá etapová hra – šifra, ktorej riešenie bolo témou etapovky. Túto šifru som krvopotne pripravil a tešil som sa, ako sa nad ňou decká budú trápiť. No hoci niektorí odpadlíci riešenie vzdali, zdravé jadro po hodine a pol našlo riešenie: „Cesta na Horu Slnka za Kameňom jednoty“. Decká pochopili, že budeme mať indiánsku etapovku, a zdalo sa, že ich to celkom potešilo.
Potom som ale vyrazil s malou čiastkou starších na nákupy do Liptovského Mikuláša. Na Tálii. S táborovým playlistom, menovite hitovicou V sieti ťa mám. Ale aj napriek tomu sme šťastne došli, pričom sme objavili také vypaľovačky ako Zombie, 30. február, Dani California alebo Another One Bites the Dust. Keď sme vykonali nákup, našli sme v regálovom kráľovstve hotový poklad – nafukovačku Mimoň. Dano ju hneď kúpil, keďže iba Mimoni dokážu ochrániť hrádzu pred Šmolkami.
Potom som zrobil strašnú chybu – zašiel som s Danom na kebab. Ale viete, ako funguje kebab v LM? Dovážajú ho mrazený. S majonézou, najľahšie pokaziteľnou potravinou na svete, ktorú Náčelníctvo zakázalo brávať na tábory, keďže nevydrží ani deň. Ale o tom kebabnica nevedela. Podstrčila nám dvojtýždňový krém a my sme ho, naivne dôverujúc zákonu trhu, požili. Snáď netreba ani spomínať, že večer mi došlo zle a dva a pol dňa som preležal s teplotou a bolesťou brucha. Našťastie som mal so sebou svoju príjemnú knížku Matej Šándor od Julesa Verna. Akurát, že sa mi rýchlo minula. Tak som si od Riťa požičal Kafkov Proces prečítal som ho za jeden deň a potom sa mi ozaj blbo spalo.
Čo sa dialo počas toho, keď som bol indisponovaný, vám nepoviem – lebo neviem. Ale snáď ešte spomeniem, že všetci – vĺčence, skauti aj roveri – sa išli kúpať na Liptovskú Maru, kde stretli Supa a vyskúšali aj kajak, ktorý som staval s Radom a Riťom na jar. To bolo vtedy, keď som prvýkrát vyliezol z típka a hral som s Kučom a Emou inteligentné a hĺbavé hry ako Vládca Tokia či Rumble in the House.
Keď som vyzdravel, bola ďalšia etapová hra – ekonomická. Pripravil som si ju ja spolu s Erosom, a pridali sme do nej dva zaujímavé prvky – že obchody mali obmedzené zásoby, ktoré boli riadené Ústredným komunistickým družstevným zborom (inšpirácia hrou Kolejka), a tiež burza akčných kartičiek, ktoré vás mohli posunúť vo fronte na bizóniu kožu alebo vytrhnúť z pazúrov komunistov, ktorí chytali pochybných vekslákov potulujúcich sa po americkej stepi. Keď vás raz už eštébáci chytili, poslali vás do basy, kde ste museli vyčistiť hrniec, poraziť člena výboru vo Finger of Death alebo napísať ódu na otca Astrála a.k.a. Poetka a.k.a. Filipa. Medzitým sa členovia výboru premávali po burze oblečení do Červenej vlajky alebo organizovali Národnú banku, kde si mohol každý požičať, ale beda mu, keď ho chytil auditor! Decká sa ale zabavili a niektoré objavili spôsob, ako zarobiť slušnú kôpku koruniek.
Chvíľu išiel život v tábore pre nás skautov pokojnejšie, ale všetko sa v jednom momente zmenilo. Pripravili sme totiž nočnú hru – epickú odyseu malých skupiniek, ktoré museli odkliať kmeň démonických indiánov a zachrániť z ich pazúrov nielen náčelníkovho syna, ale aj jedného spomedzi seba…
Ale nočným dobrodružstvám nebol koniec. Keď hra skončila, my starší sme ešte hodinku počkali, ponasadali do áut a vyrazili na prepad. Veru tak. V neďalekom Prosieku totiž táborila Desiatka, a čo by sme to boli za skautov, keby sme im trochu nepripomenuli, že na nočnej stráži sa nemá spať? Akurát, že sa nám smola spolu s blatom lepili na päty. Na lúke za táboriskom sme sa z tajomných dôvodov zdržali asi hodinu a pol, a Broko už veru prorokoval, že je to znamenie a že sa to zle skončí. My blázni sme ho však nepočúvali a zaumienili sme sa, že sa už nevzdáme. Ale mali sme smolu, pretože na večeru bola úžasná polievka s šošovicou a my všetci sme ju v Prosieku cítili, ako sa snaží prejaviť. Nevzľakli sme sa však ani toho, a pomaly – potichu sme sa plazili ku táborisku. Akurát, keďže sme sa tak zdržali, už začalo svitať – a slnečný kotúč nás nielen zahrial, ale aj dokonale prezradil. Preto Popoluška zavelil: „Útok!“ a vyrazili sme. Boli sme priamo za ich hangárom, takže pod stožiarom sme boli do piatich sekúnd. Avšak sme hneď zistili, ako nás vedúci tábora ogabal – tí skauti a roveri, čo mali byť úplne zničení po dvojdňovke a dvoch prepadoch zjavne spali vo vibramoch a bez akéhokoľvek spánkového deficitu. Preto akonáhle ich strážca (ináč, môj kamarát a fyzik, ale pri prenasledovaní to na sebe nedal poznať) zavolal: „Prepáád!“, bez akéhokoľvek meškania vyrazili zo svojich podsád a pokúsili sa nás všetkých zrámovať. Ja som sa s jedným pustil za pasy a hodil som ho o zem. Videl som, ako moji berú nohy na plecia, tak som sa za nimi vybral – ale nočná stráž z minulej noci a hra z tejto sa mi hneď kruto pripomenuli. Nohy som mal sťa z olova a hlava mi klimbala. Desiatnici sa ku mne neúprosne blížili, tak som zabočil na najbližšej odbočke a zdúpnel som – slepá ulička. Po desiatich metroch prehradzoval cestu kovový plot súkromného pozemnku. Nerobil som drahoty a vrhol som sa do húštiny, dúfajúc, že si ma nevšimli. A čuduj sa svete – aj napriek môjmu absolútne nevhodnému žiarivo červenému svetru si ma nikto nevšimol.
Počkal som tam asi desať minút, no Desiatnici sa nevracali. Bál som sa, aby ma nenašli na ceste späť, ale nakoniec som došiel ku záveru, že sa vrátili okľukou. Preto som sa opatrne preplazil do riedkeho pásma lesíka, ktorý sa tiahol až ku táboru (vzdialenému asi päťdesiat metrov). Opatrne som sa zakrádal húštím a videl som zopár ľudí, menovite Mária, ktorého zlosyni zajali. Uvažoval som, či by nestálo za pokus vrhnúť sa ku stožiaru a pokúsiť sa dokončiť započatú robotu, ale vzdialenosť a bdelosť stráže ma prevedčili, že to nie je najlepší nápad. Asi po pol hodine začal niekto systematicky prehľadávať lesík (a možno len šiel na latrínu, nevedel som to rozoznať), takže som celý vydesený čo najtichšie prešprintoval von.
Dokráčal som až ku parkovisku pri prosieckom futbalovom ihrisku, ale nikto tam nebol – a čo viac, z dvoch áut Máriovo zmizlo – zostala iba Tália. Čakal som tam dosť dlho a videl som východ Slnka. Začalo mi byť teplo, tak som si vyzliekol sedem tričiek – zostali mi ešte dve. Nakoniec som urobil rozhodnutie a zašiel som do ich táboriska. Zakričal som na ich nočného strážcu. Obozretne sa ku mne priblížil. Spýtal som sa ho, či videl ostatných mojich, a on, že nie. Spýtal som sa ho, koľko je hodín, a on, že je trištvrte na šesť. Za štvrťhodinu skončí prepad. Poďakoval som mu, on kývol hlavou a skočil na mňa. Ja som však niečo také čakal, tak som sa mu bleskovo uhol a on narafal. Ja som prešprintoval pomedzi autá, pričom v jednom som spoznal Máriovo (až neskôr som sa dozvedel, že keď ho zajali, dovolili mu na ňom prísť do táboriska, aby ho mal poruke), a za sebou som začul uspokojivé zadunenie. Neobzrel som sa a dobehol som až na parkovisko. Bol som unavený, tak som si ľahol na lavičku. Asi po štvrťhodine som videl návrat hrdinov – vracali sa z dajakej paže na opačnej strane patoka a mali oblečený hrdinský výraz. Akurát, že im chýbal Broko. Povedali mi, že sa pokúsili dostať ku vlajke z opačnej strany, od hrádze, akurát pri potoku vydesili nejakého užívateľa latríny. Jedno vzalo druhé, Broko myslel, že idú po vlajku, a ostatní mysleli, že idú vziať nohy na plecia. A tak sme sa rozhodli, že našich zajatcov vykúpime. Mali sme teraz kľúč od Tálie, a v hlave nám skrsol plán. Nasadli sme všetci do auta a pozamkýnali sme dvere. A potom sme s revajúcimi reprákmi vošli po kráľovskej ceste priamo do stredu ich tábora.
Bolo ráno a ich ľudia sa práve zobúdzali. Veľmi ich zarazilo, keď za tlmených zvukov bicích zazreli prichádzať drobné autíčko. Došli sme ku nim a začali sme vyjednávať. Požiadavky boli jednoduché – prepustite našich zajatcov. Akurát, že oni sa nedali presvedčiť. Naveľa – naveľa začali skúmať technické limity konštrukcie Tálie. Najprv odmontovali stierač, potom anténu a napokon disk z kolesa. My sme sa ich nezľakli a stále sme vytrubovali naše požiadavky. A vtom objavili Achillovu pätu nášho rozpoloženia, o ktorej sme sami netušili.
Tália je totiž staré auto, ktorého zamykanie vynašli ešte Babylončania. Keď stlačíte tlačidlo „zamknúť“, zamknú sa iba dvere, ale kufor sa zamkýna osobitne. Viete si teda predstaviť, ako nás zamrazilo, keď sme začuli spoza nášho auta víťazoslávny rev! Situácia sa razom obrátila a teraz si požiadavky kládli oni. Mali sme motiváciu ich počúvnuť, veď sa vyhrážali, že nám spália spacáky! (Samozrejme by to neurobili, ale hra je hra.) Vymenili sme si žalostné pohľady a vystúpili sme z auta, vydajúc sa napospas osudu.
Po rozcvičke a raňajkách, ktorými som nepohrdol iba ja, sa Popoluška dohodol s vedúcim tábora, že 5 najstarších a najdôležitejších pre etapovku môže odísť na Tálii späť do tábora a zvyšných 5 si bude musieť svoje vykúpenie odpracovať. Vtedy som prvýkrát naplno ocenil výhody toho, že som kmeňový vedúci, a teda nepostrádateľný pre etapové hry! Tak som sa teda dostal do šťastnej päťky zachránených.
Keď sme došli, rozložili sme si karimatky na slnkom vyhriatej lúke a okamžite sme zaspali. Zobudili sme sa až na obed, keď sa vrátili ostatní (áno, ale tak muselo sa ísť po piatich, keďže sme mali iba dve autá, a NIKTO nebol vtedy dôležitejší pre etapovku ako ostatní), najedli sme sa a začali sme sa baliť. Nie, nebol ešte koniec tábora, ale dvojdňovka. Veľa deciek z nej malo stres a potrebovalo skúsenú ruku pri balení, takže som si neoddýchol. Napokon sme sa zhromaždili v jedálni a čakali na opozdilcov. Akurát sme sa trochu zdržali, takže namiesto toho, aby sme vyrazili o tretej poobede, vyrazili sme o pol šiestej.
Cieľom dvojdňovky bolo dobyť Horu Slnka. Akurát, že po asi hodine predierania bodliačinami (už celkom vysoko) sme zistili, že ďalej už nie je cesta. Po štvrťhodine zmäteného dohadovania sa medzi vedúcimi výpravy sa zavelil čelomvzad a my sme preklínali každý meter, ktorý sme predtým, pri výstupe, tak velebili. Napokon sme zišli až k úpätiu, ale na druhej strane, kde sa nachádzalo rázcestie so vstupom do dediny. Už sa dosť zvečeriavalo, tak sme nelenili, ale hneď sme vyrazili po ceste nad dedinou. Kráčali sme, až sa zotmelo. Zrazu som zbadal peknú lúku. „Čo keby sme prespali tu?“ pýtam sa Rada. „To je alternatíva, ak sa nedostaneme do cieľa.“ A hádajte čo? Po desiatich metroch dajú roveri hlavy dokopy, uvedomia si, že už nevidno ani na krok a zavelia: „Rozbiť tábor na lúke!“
Decká sa potešili, lebo na rozbíjanie sú experti. Za chvíľu horí aj oheň, ale nič sme si neopekali. Bola iniciatíva urobiť aspoň krumple, keď už sme ich vláčili toľkú cestu, ale po pár zuhoľnatelých pokusoch sa od toho upustilo. Zjedli sme skromnú večeru a šli sme spať.
Ráno bolo skvelé. Hoci som tomu sám neveril, po potiahnutí štyridsiatky (pozn.: tým sa myslí štyridsať hodín bez spánku) som sa vyspal doružova. Vôbec som nebol polámaný, naopak, bol som veľmi svieži. Aj Rado si pochvaľoval spánok „pevný ako víno“, a zdalo sa, že aj deckám dobre urobila noc pod hviezdami. Po raňajkách, ktoré, hoc skromné, nám všetkým chutili, sme sa vybrali na cestu. A vtedy sme až zistili, ako veľmi sme sa včera zdržali. Rado volal Domči do tábora: „Asi za tri hodiny sme tam,“ ale keď sme prešli okolo dediny, cez jednu lúku, cez druhú lúku – hop! Ocitli sme sa nad táboriskom.
Veru, hovorím vám: Na dvojdňovky sa vyráža ráno a vracia sa z nich večer. My sme to poplietli, vyrazili sme večer a vrátili sme sa ráno. Ale nebojte sa. Rado nám na budúci rok sľúbil poriadnu, drsnú dvojdňovku 😉
Keďže sme nedobyli Horu Slnka, decká museli Kameň jednoty získať inak. Preto sme pre nich pripravili rytiersku cestu. Teda, „pripravili“ nie je celkom to správne slovo. Keď sme totiž vošli pri hrádzi do potoka a šli sme proti prúdu, z úžasom sme zistili, že Príroda sama tu vytvorila tú najdokonalejšiu a najkrajšiu prekážkovú dráhu. Ešte posledné detaily – kde-tu zavesiť žihľavový závoj či natiahnuť pár lán, a samozrejme na konci potopiť všetkých päť kusov Kameňa jednoty, a skvelá hra je na svete!
Ja – ako kmeňový vedúci – som prevádzal svoj kmeň cez dráhu. Bolo to drsné, dobrodružné a takrečeno epické – a decká boli unavené, mokré a absolútne nadšené. Na konci sme získali našu časť Kameňa jednoty a veselo sme sa vybrali do tábora, kde sme sa už tešili, ako ukoristíme ostatným ich kamene a staneme sa pánmi údolia.
Prišiel posledný večer a začali sme chystať táborák. Filip s Brokom, mnou a Erikom začali zhánať decká na raždie. Naplnili sme odhadom tritisíc cielt, ktoré sme potom vláčili do tábora. Filip nás doviedol do raždniska – vyrúbaného kopca asi dvadsať minút cesty od tábora. Bolo tam nádherne – a ja prosto milujem vôňu miazgy a širokorozľahlé smrekové lesy.
Museli sme sa ponáhľať, keďže sa stále zdalo, že dážď je na spadnutie, no aj tak sme sa ku ohnisku vrátili až po zotmení. Dážď nás napokon chvalabohu obišiel, ale stalo sa iné nešťastie – Filipovi sa drevo do prsta zadrelo a hoci si nemusel pol prsta odfakliť, do nemocnice ho na aute zaviesť predsa len museli. Ľutujem ho – nielen kvôli tej nepríjemnosti, ale hlavne kvôli tomu, že zmeškal jeden z najkrajších táborákov, aké som zažil.
Celý táborák prebiehal takto – najprv nás zvolali ku ohnisku. Samozrejme sme sa museli všetci hodiť do gala (čítaj „Skautské košele, resp. táborové tričká“). Potom ohňová čata (ja som bol Juh) zapálila čo najslávnostnejšie a podľa vzoru nášho neprítomného Horalku oheň. Potom Rado menoval ohniváka – hádajte čo? Keď vám poviem, že som to bol ja, nebudete ani zďaleka takí prekvapení, ako ja vtedy. Našťastie mi Kučo venoval stručný brífing, takže som sa nestrácal a napokon musím s hrdosťou povedať, že polienka padali tam, kam mali. Popri tom, ako som sa dostával do role TetrAvatara (taký vtip: TetrAvatar je pán štvrtiny štyroch živlov), Rado predniesol reč. A pri nej sme my, všetci indiáni, pochopili, že o Kameň Jednoty nesmieme bojovať. Kameň Jednoty môžme ako spriatelené kmene spojiť, a potom nás už nič neporazí. A preto ten večer žiaril pri táboráku veľký kameň, ktorý nepatril žiadnemu kmeňu, a zároveň všetkým.
Bolo to veľmi silné zakončenie etapovej hry a teraz nás čakalo už len vyhodnotenie a zábava. Všetky kmene sa snažili, a preto si zaslúžili veľkú kopu sladkostí. A keďže boli dobrí indiáni, v úcte pamätali aj na svojich kmeňových vedúcich. Odneste si z nich príklad!
Pri všetkých tých veselostiach a zábaviskách sa ľudia vytrácali spať alebo pozhovárať, a napokon Rado, Riťo, Erik a ja sme zanôtili pár Krylov a Nohavicov a celý tábor sme zakončili veselými Slavíkmi z Madridu. Bol to ozaj úžasný večer a ja naňho nikdy nezabudnem.
Ale všetko musí raz skončiť, a tak na druhý deň prišlo ráno a detičky sa počali baliť. Filip sa vrátil z nemocnice so zafačovanou nohou, a hoci sa o ňom rozšírili škaredé povesti (napríklad, že mu predsa len museli pol prsta odfakliť), neverte im. A rozhodne nepodporujte niektorých starších, aby ho volali Deväťprstý Frodo. Že či ja? Určite nie. Ehm.
Takže – s deckami sme si dali rýchle zbohom a polovička vedúckov ich odprevadila až tam, za hory a doly. My sme sa začali mentálne aj fyzicky pripravovať na tú eventualitu, že do zajtra obeda máme za povinnosť rozobrať celý tábor. Keďže sa opäť zdalo, že bude pršať, rýchlo sme pozhadzovali típka a presťahovali sme sa do jedálne. Tá noc bola tiež veľmi pekná – až poetická. Žiadne steny, ani žiaden osobný priestor, a nebyť tej tenkej celty nad našimi hlavami, pripadal by som si ako hrdina Pána Prsteňov na ceste niekde v divočine. Rozhodne to bolo magické.
Ráno sme dokončili pomalú smrť tohoročného táboriska a na dodávku sme ponakladali tyče a potom aj celty, típka, piecku, knihy, haraburdy… A keď sa to všetko vybralo na cestu do Vajnor, my sme sa pustili do zakopávania latrín a posledných úprav. Filip, ešte imobilný, nás obveseľoval svojským spôsobom – na gitare hral clivé melódie. V táborisku nás bolo iba pár – vedúci postupne odchádzali po svojom. Aj mňa to čakalo. Napokon, keď som zakopával odpadovú jamu, mi Rado oznámil, že naši ma čakajú na začiatku cestičky, ktorá vedie od asfaltky ku táborisku. Rozlúčil som sa teda, posledný krát som vysadol na Táliu a za zvuku hlasnej hudby, ktorá nám oznamovala, že už ďalší letný tábor hryzie prach, som prestúpil z jedného auta do druhého (kde už bol aj Horalka, ktorý sa pozdravil s táborníkmi – už sa totiž vrátil zo svojho LARPu), a nechal som tábor definitívne za sebou.
Teda, nie celkom definitívne. Spomienky totiž zostanú a ja si ich budem hýčkať, pretože za to naozaj stoja. Tiež si môžeme my, starší, odniesť niečo ďalšie – poučenia a nápady, ako viesť skautskú družinku, tábor či celý oddiel, a tým zabezpečíme, že táto krásna tradícia započaná lordom Baden-Powellom nevyschne, ale iba naberie na kráse. A samozrejme si odnesieme krásne priateľstvá a známosti, pretože skauting bez ľudí je ako hotdog bez párku (odpusťte mi túto slabú chvíľku poézie).
Milí moji, časy sa menia. Menia sa aj skautské tábory. Kedysi boli činnosti na táboroch a aj v celom skautingu iné, ako dnes, a aj v budúcnosti už nebudú rovnaké. Ale o tie až tak nejde. Pretože čo je skutočne dôležité, je očiam neviditeľné, ale zachová sa – priateľstvo, zodpovednosť, radosť a odhodlanie ísť ďalej. Toto všetko nám náš tábor dal a ja zaňho z celého srdca ďakujem.
Váš Dvojka
