Letný skautský tábor 2018 – Mafeking

Letný skautský tábor 2018 – Mafeking

Tak – a máme za sebou ďalší veľký letný skautský tábor. Decká si ho užili (bolo to jasne badať z ich zúfalých výrazov na tvári, keď sa už chýlil ku koncu) a takisto aj roveri a rangeri, ktorí sa tešili hneď dvakrát – keď nám táborníci prišli a aj keď odišli. Okrem toho sme v ňom zažili množstvo príhod, milých aj nemilých, ktoré z neho urobili nezabudnuteľný zážitok – podobne ako liečba elektrošokmi.
Na známu lúku pri Liptovskej Anne sme my, predvojníci, prišli 23. júla okolo obeda a privítal nás tam – skautský tábor. Vskutku, všetko bolo postavené – stany, hangáre, latríny, stožiar… už si len sadnúť a päť dní sa nudiť. Teda, nie tak celkom. Všetko sa to práve búralo – bol to totiž tábor zboru, ktorý tam bol pred nami, a s ktorým sme sa podelili o kamión na veci. A samozrejme, nebudeme trápni a postavíme si vlastné stany obďaleč – predsa len, keď sa nejakom mieste dva týždňe táborí, tráva tam povädne a zem je tiež riadne zhovadená. Takže jediné, čo nám po tomto tábore okrem požičaných stanov na postavenie zostalo, bol stožiar a asi tristo litrov acidka v chladničke zvanej potok.
Ešte ten deň nám teda stáli dva hangáre, dva veliteľské stany (do každého by sa podľa informácii na obale zmestilo 14 osôb) a kuchynský stan. V priebehu nasledujúcich troch dní sme pozháňali žrde a drevá a trikrát postavili to isté típí, ktoré malo zrejme strach z výšok alebo čo. Taktiež sme postavili kantínu, čo je perla viazaných stavieb, a latrínu, ktorá je pre táborový život… nie úplne potrebná, ale rozhodne pozdvihuje morálku možno ešte viac ako Domčina bohatá kuchyňa. Vskutku, na predvoji nám robila kuchárku Dori – a jej kuchyňa bola teda riadne bohatá, hlavne na cesnak a fazuľu. Ocenil ju aj náš hosť Chamurapi, ktorý nás inštruoval pri stavbe, keďže sme po roku úplne zabudli, ako sa stavajú típí a či má byť pri zemi široká alebo úzka časť.
27. júla, teda posledný večer pred príchodom decák nám urobil symbolickú bodku za dobrodružným predvojom nádherný úkaz – úplné zatmenie Mesiaca. Mohli sme sa teda na vlastné oči presvedčiť, že neexistuje žiadna temná strana Mesiaca, ale je temný celý – a ešte sme sa vysmiali mešťanom a Bratislavčanom, u ktorých bola zamračená obloha. Nenadarmo sa hovorí, že na tábore uvidíte veci, ktoré by ste inak neuvideli, a to aj keď nie ste hygienickou kontrolou. Takže z toho vyplýva – neostýchajte sa a príďte budúci rok na letný skautský tábor!
Na druhý deň ráno ešte nejaké dorábačky na poslednú chvíľu – a sú tu naši táborníci! Zavítali priamo do pevnosti Mafeking na prelome 19. a 20. storočia, tesne pred tým, ako sa rozzúrila strašlivá Búrska vojna. Privítal ich Robert Stephenson Smyth Baden-Powell, hrdinský dôstojník britskej armády, a ešte skôr ako sa usadili, už sa jeden po druhom prihlásili do služieb Jej Veličenstva. Každý vyfasoval svoj armádny preukaz, ktorý mu hovoril, ako sa volá, ako sa skutočne volá, čo môže a čo musí. Zorganizovať to celé by bolo na samotného Bípího priťažké, ale našťastie mu pri tom pomáhali členovia jeho rodiny – bratia Baden Fletcher Smyth Baden-Powell (a.k.a. Erik) a Francis Smyth Baden-Powell (a.k.a. Marek), a ešte k tomu moja maličkosť – skromný Rudyard Kipling, ktorého básne už očarili toľké srdcia… ehm. Čerství branci sa rozdelili do tímov podľa národností – Hong Kong, Írsko, Austrália, India a Kanada – ubytovali sa vo vojenskom prostredí a prichystali sa tak na pokojný, ničím nerušený nočný spánok.
Teda až na to, že o pol jednej ráno sa rozoznel gong volajúci na pozor a vojaci sa museli potýkať s prvým problémom. Záhadná zákerná sila pripravila každý národ o jeho surovinu, bez ktorej nevie prežiť. Tak sa všetci vybrali na kopec signalizovať baterkami žiadosť o pomoc a snažiť sa odšpiónovať signály cudzích družín – predsa len, každá surovina je dobrá vec. Ráno boli tieto suroviny – javorový sirup, zázvorové pivo guiness, chop suey, karí a vedžmajt – privezené kuriérom a najviac bodov dostala India, ktorá vypozorovala najviac signálov. Vtedy však do tábora zavítal holandský prezident (z nejakého podivného dôvodu) a povýšenecky nám oznámil, že vyhlásil Británii vojnu a že mu máme prenechať Mafeking, pretože tak trochu pred jeho bránami stojí 10 000 búrskych vojakov. Všetci sme sa zľakli (okrem podlého investora Cecila Rhodesa, ktorému to historicky hralo do karát), ale B.P. dal jasne najavo, že mu nie je proti srsti nakopať zadky kľudne aj desaťnásobnému počtu Búrov aj iných haďákov. Búrska delegácia sa s nosmi až v oblakoch povýšenecky otočila a odcválala, pričom nás boleli oči aj hlavy z toľkej tancujúcej oranžovej farby. Nelenili sme a začali sme sa pripravovať na obliehanie Mafekingu – a prvý krok je samozrejme zbrojenie. Kto by sa napokon nezľakol armády ozbrojenej gumkostrelmi? Poobede, keď mal každý vojak vyrobenú svoju zbraň, Rudyard Kipling vyhlásil, že zo všetkého toho bojového rinčania ho bolí hlava a posádka by sa mohla sústrediť na niečo príjemnejšie – napríklad na prestížnu dostihovú súťaž Zlaté ostrohy 1900! Keďže však Búri prepadli konvoj s dostihovými koňmi, Rudyard na dotieravé rozhorčené otázky účastníkov (účasť je povinná, samozrejme) blahosklonne odvetil, že majú predsa každý pár zdravých nôh. A tak všetci behali ostošesť po kopci za vlajkami svojich farieb, ktoré sa stále menili. Prestížne zlaté ostrohy napokon vyhral brat Bicák, čo nebolo pri pohľade na jeho atletickú postavu nijaké prekvapenie. To už sa ale zošerilo tak veľmi, že sme si nevideli na špičky nosov, a vďačne sme sa venovali odpočinku.
Odpočinok, ako sa to napokon dalo očakávať, však netrval dlho. Ráno sme hodili batohy na chrbty a vydali sa spoznávať krásy južnej Afriky. Žiaľ, nenašli sme púšte ani pralesy, ale zato Liptovský hrad, najvyššie položený hrad na Slovensku, a taktiež sme schladili rozpálené hlavy v termálnom prameni. Putovanie divočinou však vyčerpáva nielen svaly, ale aj ducha – preto sme sa rozhodli povzbudiť skleslých vojakov večernou slávnosťou. Príprava táboráku je síca náročná a trvá často dlhšie ako samotný táborák, ale každý prispel svojou troškou do mlyna a určite to stálo za to. Ako teplý vzduch vynášal na nočnú oblohu iskričky z ohňa, v našich hlavách sa formovali veľkolepé plány – opevníme Mafeking, ubránime sa, našu britskú domovinu si veru nedáme!
Na ďalší deň nás ráno prekvapil Zulu, ktorý vybehol na lúku a na rozcvičke nás riadne popreháňal. Z následnej objasňujúcej komunikácie vysvitlo, že k nám má zavítať zuluská delegácia na čele s Dinizuluom, „šéfom všetkých šéfov“, ktorý chce prediskutovať hrozbu zo strany Búrov. Diplomatické jednania prerušil kapitalistický magnát Cecil, keď vyhlásil, že na opevnenie Mafekingu nemáme dosť surovín a už vôbec nie dosť peňazí, tak nás zasvätil do tajov mikroekonómie – napríklad, že ak vám ponúkajú jedno železo za dve hliny, boli by ste blázon, ak by ste nepristali. Zúročením týchto vedomostí na naivných kupcoch prišelých sem z rôznych kútov južnej Afriky sme nadobudli celkom slušné imanie. Vtedy dorazila zuluská delegácia, aj keď sa zdalo, že z diskusie nič nebude – vedeli dokopy tak sedem anglických slov. Aj tak nám však odovzdali svoje prastaré vedomosti, ktoré sa určite zídu každému bushcrafterovi – a na Bípím bolo prosto jasne vidieť, ako si už plánuje, že to naučí všetku mládež vo svojej domovine. Po neskromnom oslavnom obede vybehol rozhorčený Rudyard a kričal, že Búri útočia PRÁVE TERAZ a na opevňovanie bolo už včera neskoro – tak by sme sa mohli láskavo rozhýbať a pustiť sa do toho, nie? A tak v priebehu nasledovnej hektickej hodiny a pol decká pobehovali s ešusmi plnými vody, ktorá poháňala mlyn na píle, a zdvíhali nad hlavu kládu, čím dolovali kameň, a hlavne stavali na plániku Mafekingu krčmy, viac píl, hostince, baraky a ďalšie krčmy… a hlavne rôzne barikády a hradby, aby sa obránili pred rozličnými búrskymi jednotkami, ktoré útočili zo všetkých smerov a iba vďaka našim skvelým zvedom sme o nich vedeli aspoň tých šesť minút dopredu… a keď boli v najlepšom, udrel do Mafekingu blesk, čím ho pripravil o tretinu vôle k životu, z velenia vyšla vyhláška prohibície (!), hyperinflácie, údržby a ktovie čoho všetkého ešte… a nebyť geniálnych stratégov z radov skautov a toho, že Rudyarda takmer sklátila mozgová mŕtvica a strašne zachrípol, neviem neviem, ako by sme odrazili tých sedem obliehacích strojov… Našťastie Búri po neúspešnom útoku povedali, že ich to nejako nebaví tak ako kedysi a odtiahli vylízať si rany. Toto tesné odvrátenie katastrofy oslávili dôstojníci tak, že konečne vyplatili skautom ich žold – vskutku radostná udalosť.
Nasledujúci deň však radosť neustala – teraz sa však manifestovala trošku iným spôsobom. Dôstojníci si povedali, že potom, ako boli Búrom tak kvalitne vyprášené zadky, sa tak skoro nevrátia, takže si vojaci môžu trochu vydýchnuť. Teda, vydýchnuť ako vydýchnuť – doobedie bolo síce trošku voľnejšie, ovšem na dve-tri hodinky sme si tak či tak vybehli hore na mínové pole a odmíňovali sme Búrske míny – inými slovami, odstraňovali sme farmárovi ťažké kamene zo zeme a skladali ich pod stromy. Obišlo sa to takmer bez zranení, takže sme to hodnotili vynikajúco. Poobede nás čakalo strašné prekvapenie – tajná služba sa nechala počuť, ževraj sa medzi nami nachádzajú… zradcovia voči Korune! Vysokú zradu nemôžeme tolerovať, takže ich samozrejme musíme odhaliť. Mali sme zo päťdesiat tipov, ovšem o každom podozrivom sme vedeli iba jedno slovo, ktoré sa s ním asociuje. Každá národnosť dostala niekoľko indícií, ktoré jej mali napovedať, kto sú jej zradcovia – akurát že iba nepriamo a ešte k tomu zašifrované za sériou preťažkých šifier! Vojaci sa však s tým popasovali, aj keď s rozličným oduševnením, a napokon sa prekúsali k niekoľkým vážnejším dôkazom. Neodhalili sme síce každého, ale v ten deň si kat rozhodne o plácu ťažkú hlavu nerobil. To už ale vojakov nezaujímalo – plne ich pohltila spoločenská udalosť Tančiareň, na ktorej sa pri zachovaných mravoch konala slušná a džentlmenská zábava, pri ktorej sa každý snažil vyprášiť s čo najväčším počtom ľudí parket. Tá trvala do hlbokej noci, po ktorej sa všetci po parabolických dráhach odpotácali do svojich postelí. Veru, aj to je jedna z čŕt vlastných životu vojaka.
Nasledujúci deň vojaci reptali, že ich odpočinkové doobedie sa zmenilo na odmíňovacie doobedie, čo nie celkom spĺňa pôvodný účel. Takže dnes si napokon predsa len dopriali skutočné doobedie bez akejkoľvek práce. Mladé mysle však dlho bez práce neobsedia, takže už na obed sme na deťoch videli, ako ich svrbia prsty do akcie (rodičia: Nenechajte sa oklamať prejavmi únavy a lenivosti! Deti milujú robotu a budú vám potichu vďačné, keď ich do nej budete nútiť). Preto sme im poobede dali za úlohu doplniť zásobníky nábojmi (Kód misie: „Ženská hra“). Avšak diabolské búrske pazúry siahali až k táborisku, takže pri dovážaní munície sa museli intenzívne vyhýbať nepriateľským kavaleristom. Táto skutočnosť prudko znepokojila dôstojnícke vedenie – Búri nám opäť dýchajú na krk! Určite tu niekde majú predsunutý tábor. A veru, jeden zajatec nás pod rúškom noci doviedol do druhého tábora, a my sme púlili oči – bolo tu všetko! Stany, kuchyňa, barikády… Ale hlavne sme púlili oči, lebo sme si už nevideli ani na špičky nosov. O to ťažšie nám bolo plniť našu misiu – zmapovať holandský tábor do poslednej podrobnosti. Nakoniec sa to každej národnosti úspešne podarilo, aj keď nám Búri prechodne zajali zopár hrdinských mladých mužov… a žien, samozrejme.
Schyľuje sa k búrke. Vo vzduchu čosi visí. Tábor sa po rušnej noci pomaly prebúdza, ale na zadumaných tvárach dôstojníkov sa zračí znepokojenie. Holandská Koruna niečo chystá, a aj B.P. vie, že na to nie sme pripravení. Preto vyšle za Búrmi diplomatickú misiu, ktorej cieľom je vymodliť prímerie na dnešný deň – Deň Guya Fawkesa, neslávne známeho britského teroristu, ktorý sa pokúsil vyhodiť do vzduchu Westminsterský palác a pri tom fabulózne zlyhal. Diplomatická misia je – čuduj sa svete – úspešná! Dôstojníci si vydýchli a naplno zapriahli vojakov do príprav na pálenie figuríny Guya Fawkesa. Figurína to bola vskutku nádherná, vysoká a slamená. Keď bolo všetko nachystané, bez dlhých rečí sa z tábora vydal sprievod na čele s figurínou k táborisku, aby si užili slávnostné pálenie. Keď sa však k nebi zdvihli prvé prúžky čierneho dymu – PRÁSK! V tábore vybuchla bomba! Búri využili dohodu o prímerí na nepriateľský útok! Skauti sa rozbehli ku stožiaru, ale keď dobehli, bolo neskoro – posledné, čo v diaľke videli, bolo miznúce oranžové komando, za ktorým viala – vlajka Jej Veličenstva! Takéto zneuctenie je neúnosné – nemôžeme predsa pokračovať v boji za Korunu, keď nikto nad našimi hlavami nevidí symbol Koruny! Existovala jediná možnosť: rýchlo sa vydať na pochod za Búrmi, dostihnúť ich a ukradnúť späť vlajku – a to sme veru aj urobili. Po výdatnom, avšak skleslom obede sme sa poriadne nabalili a pochodom sme započali misiu s pracovným názvom „Päsť Okamžitej Skazy a Vyhladenia Nepriateľov Impéria ako v Hviezdnych Vojnách 5“, alebo tiež skrátene POSVNIHV5. Slnko sa klonilo k obzoru, stihli sme však prejsť od Liptovskej Anny do Prosieku a odtiaľ hore Prosieckou dolinou. Tam sme sa rozložili a strávili pokojnú noc pod jasným hviezdnym nebom. Ráno sme sa posilnili a vydali cez Veľké Borové do mlynu v Kvačianskej doline, ktorou sme zišli do Kvačian, kde sme našli oranžové holandské stopy vedúce po cestičke… späť do Prosieku? Komando nás určite chcelo zmiasť, ale my sme sa nedali, rýchlo sme ich dobehli – a nakopali im spodné konce. Boj bol rýchly a nerovný a za chvíľku sme sa zmocnili našej vzácnej vlajky s hviezdami. Potom to už bola iba chvíľka alebo dve do Prosieku a odtiaľ späť do Liptovskej Anny. Do tábora sme dorazili večer a veru sme už boli dosť zmohnutí dvojdňovým pochodom. Myslím, že to bol tiež prvý a jediný deň, keď hygienické možnosti nášho potoka využil vskutku každý.
Na ďalší deň sme už síce boli veselšej mysle, ale aj tak sme si uvedomovali, žo toto nám u Búrov len tak neprejde. Určite chystajú veľký útok, ale predsa len, kým sme za hradbami Mafekingu, nemôžeme robiť nič iné, než čakať. Tak sme doobedie strávili mierovými činnosťami, ako znášanie dreva na táborák, prípadne omšu. Poobede sa spustil prudký dážď, keď vtom sa spomedzi hromov-bleskov ozvali výkriky: „Tak si po to poďte!“ a „Na Holandsko ste krátki!“. Všetci hneď vedeli, že búrska armáda je niekde za rohom, a veru: na kopci nad táborom, v tom najprudšom daždi, stála skupina polonahých oranžových vojakov, hroziacich smerom k táboru päsťami. Skauti sa obzerali, čakajúc na príkazy nadriadených, ale všetci dôstojníci okrem B.P.-ho sa akoby kamsi vyparili. B.P. sa tým nenechal znechutiť a zavolal si všetkých bojaschopných mužov… a ženy, samozrejme, do kuchyne, kde sa dohadovali na bojovom pláne. Trvalo im to asi polhodinu, kým sa vôbec rozhýbali, a Búri zatiaľ mokli a mrzli po holé kolená v žihľave. To ich trošku podráždilo a jediná vec, čo vyzerá nebezpečnejšie ako polonahý Búr, je rozzúrený polonahý Búr, takže veru klobúk dolu pred odvahou Britov, že sa vôbec rozbehli na bojové pole.
Prvá vlna boja sa konala za pomoci gumipušiek, zbrane náročnej, zato vznešenej a fatálnej. Teda, fatálnej ako fatálnej – trafení Briti aj Búri sa bežali oživiť ku svojmu stanovišťu a s pokrikom sa opäť vrhali do boja. Vlastne jediný, koho výstrel poškodil dlhodobejšie, bol práve nešťastný B.P., ktorého hneď prvá strela postrelila do nohy a chudák musel sedieť na svojom stanovišti a mohol jedine povzbudzovať svojich krajanov a spolubojovníkov, aby sa nevzdávali. Pod náporom britských striel boli naveľa-naveľa Búri prinútení stiahnuť sa vyššie na svah, avšak boju nebol ani zďaleka koniec. Po strelných zbraniach prišli na rad zbrane chladné a nablízko – čiže šatky. V skrumáži tiel si dve strany navzájom vyťahovali spoza opaskov šatky a posielali sa oživiť. Najprv sa zdalo, že Briti rýchlo vyhrajú, ale Búri postupne začali získavať navrch – a s osudom celého Commonwealthu to už-už vyzeralo dosť zle, keď sa zjavil B.P.-ho priateľ Dinizulu a na svahu zanechal niekoľko šamanských amuletov, ktoré umožnili Britom, ktorí ich zdvihli, ochraňovať ďalších dvoch vojakov pred násilnou smrťou. Vďaka spolupráci a dobrej organizácii Briti opäť zatlačili Búrov dozadu – ale tí už nemali kam ustúpiť! Tak sa Búri zabarikádovali v kruhu z lana a poriadne sa navzájom pochytali, aby ich Briti nedostali – čo však nebol pre vždypripravených skautov nijaký problém. Postupne z prepletenca hrabajúcich rúk a kopajúcich nôh povyťahovali všetkých Búrov a dopriali im rýchlu a milosrdnú smrť. Víťazní Briti sa slávnostne vrátili do tábora, kde ich už čakali spokojní dôstojníci. Všetci sa prezliekli do suchého – alebo aspoň ako-tak suchého – a na oslavu hrdinského víťazstva sa zhromaždili pri večernom táboráku, kde bolo až do noci víno, ženy a spev. B.P. mal príhovor, v ktorom hovoril, že vojna už rýchlo skončí a že rok strávený obranou mesta v beznádejnej situácii zúžitkuje vo svojej krajine vytvorením organizácie takzvaných mierovych skautov. Všetci sme sa na tom srdečne smiali a radšej sme mu doliali kofolky. Príjemnú atmosféru vhodne doplnili hudobné gitarové kreácie od Mixala a metrická tona sladkostí a šmakociniek. Taktiež sa vyhodnocovala etapová hra, ktorú s prehľadom vyhrala Kanada, za ňou boli na spoločnom druhom mieste India s Austráliou, potom Írsko a napokon Hong-Kong. Bavili sme sa vskutku kráľovsky, avšak všetko sa raz musí skončiť, a to sa žiaľ týkalo aj nášho spoločného večera, keď sa všetci vybrali spať. Ale veru, mal ten náš boj nejaký zmysel, a nie že nie!
Potom prišla noc a prišlo ráno, deň desiaty: a s ním balenie, srdcervúce lúčenie a hajde domov. Na táborisku na obed zostali iba roveri a rangeri, aby si užili deň či dva ticha, pokoja a ťažkej manuálnej práce. Potom to už bolo jednoduché a krásne – večer sme mačetou oddelili hlavu od tela Filipovi a Majovi, dvom sliepkam, ktoré nám od predvoja robili spoločnosť, a ráno z nich Domča pripravila exquisitálny vývar. Potom sme trochu porobili, trochu si schrupli a večer sa vybrali na hodinku na termálny prameň, kde však boli ľudia naskladaní vo vrstvách a šliapali si navzájom po hlavách, tak sme sa tam radšej dlho nezdržali. A potom prišiel finálny deň, kde sme nakaldali hovadzinky na kamión, pozakopávali druhú latrínu a všeobecne sme vrátili lúku do stavu, v akom sme ju našli (a možno ešte do trošku lepšieho).
Ostatní sa v grupách dopravovali do Bratislavy, avšak ja som prepadol čaru individuálnej dopravy, takže od tohto momentu už o tábore nič neviem. Tábor skončil – a s ním aj letné hry a dvojdňovky. Už sa teším na ďalší.

Spísal brat Dvojka


Privacy Preference Center