V sobotu 7. apríla sa 5. oddiel náśho zboru zmobilizoval a pripravil po dlhom čase prvú poriadnu akcošku čisto pre našich skautov a vĺčence! V oddielovej rade sme rozmýšľali, čím začať, a rozhodli sme sa, že nič nenaznačí, že družinky sa musia naučiť fungovať ako jeden oddiel jemnejšie, ako celodenný pochod.
Ráno o siedmej sa stretli vo Vajnoroch na Osloboditeľskej všetky tri družinky nášho oddielu: starí mazáci skauti Dikobrazi, (večné) vĺčatá a najnovší príspevok: heroickí Horalci. Autobusom sme sa odviezli na kraj Rače, odkiaľ sme si to vyšľapali pod les nad vinohradmi, kde Rado pripomenul deckám, ako sa v lese správať (slušne), a mohli sme vyraziť. Naším cieľom bola lúka asi pol hodinu cesty za Bielym krížom, kam sme sa po pár hodinách ostrého pochodu (skautský humor) nakoniec horko-ťažko vyškriabali. Počas toho sme si však vyskúšali aj pochodové hry: napríklad dvaja agenti (Dvojka a Erik) šli vpredu, ostatní radcovia išli sto metrov za nimi a všetky decká museli ísť medzi nimi. Ale pozor! Agenti sa každú chvíľku obracali a kto sa im nestihol schovať z dohľadu, stratil jeden zo svojich dvoch vzácnych životov. Poslední, čo prežili, získali status Tichý nindža a dostalo sa im výslnia a chvíľkovej slávy. Počas cesty sme si tiež na Sakrakopci blízko Bieleho kríža pripomenuli leteckú katastrofu, ktorá sa tam stala roku 1966.
Konečne sme dorazili ku cieľu. Vĺčatá zabrali a z posledných síl sa rozbehli na určené miesto, kde zhodili batohy a čoskoro už spali… Teda, nie tak celkom. Najskôr treba nanosiť drevo na oheň a pripraviť ohnisko, a, samozrejme, zapáliť. Oddieloví chlapáci ani potom nedopriali skautom ani chvíľu oddychu, veď sme si pre nich pripravili toľko hier, ktoré sme chceli stihnúť… Po naháňačke-zoznamovačke sme sa bez veľkej pompy naobedovali a hneď sme sa vybrali loviť vlajky. Rozdelili sme sa na tri skupiny, každá vyfasovala svetovú stranu, tri vlajky a tri minúty na to, aby ich na ceste od ohniska po tej svetovej strane schovali pred nepriateľskými zrakmi. Potom pol hodinu behali po lese a hľadali cudzie vlajky, zapamätávajúc si ich unikátne trojciferné kódy, ktoré potom vyzrádzali kontrarozviedke – svojim radcom. Potom získali body za počet nájdených cudzích vlajok a za počet ich vlajok, ktoré nikto nenašiel, a víťazi boli opäť chvíľku honorovaní.
V hrách sme chceli ešte pokračovať – predsalen sme si ich pripravili slušnú kôpku – ale tlačil nás čas a ešte jednu vec bolo treba urobiť. Usporiadali sme riadny nástup a družinkoví vedúci Horalcov – Dvojka a Erik – odovzdali novopečeným skautom ich zelené skautské šatky. Potom sme rýchlo vyhodili batohy na plecia, upratali ohnisko a vydali sa na cestu späť.
Cesta dole kopcom bola rýchlejšia, prudšia a nebezpečnejšia, ale všetci sme to šťastlivo zvládli. Mnoho deciek sa už síce ku koncu sťažovalo na boľavé nohy, ale hrdinsky sa pred rovesníkmi pochlapili a so slušným predstihom sme stihli náš autobus z Rače do Vajnor. Tiež sa nám podarilo vyniesť z lesa zopár vriec plných pozbieraných odpadkov, pretože skaut sa riadi zásadou, že v lese musí byť vždy menej bordelu, keď z neho vychádza, ako keď doňho vchádza. Celkovo sa nám teda prvý oddielový výlet podaril k spokojnosti. Síce sme mnoho hier nestihli zahrať, ale – na to bude čas nabudúce. Dovtedy lovu zdar!
Spísal brat Dvojka.
