Všetko to začalo v nedeľné ráno, keď pokojnú prázdninovú rutinu narušil dážď s vetrom. Padal na vyschnutú Bratislavu a viacerí si snáď vzdychli, že ako je dobre. Na stanici sa zišlo celé spektrum ľudí, ktorí unikali pred touto apokalypsou. Kvapky poháňali vlak vpred, a tak isto aj naše myšlienky o výstrahách zlého počasia od SHMÚ. Tieto nepríjemné myšlienky nás sprevádzali až do táboriska. Zatiaľ, čo len tí najostrieľanejší z nás ostali bojovať so slzami neba, zvyšok sme boli pre istotu presmerovaní rovno do kultúrneho domu v Bukovine, kde sme len neľahko prežili nedočkavé otázky mladých nováčikov, ktorí si ešte nevyskúšali skutočnú latrínu. Žiaľ tento luxus im kultúrny dom neponúkal.
Druhý deň sme sa už do roboty pustili všetci, a človek sa ani nenazdal a tábor sa nám vykresloval pred očami. Keď mal každý kde spať, deti si našli dočasný domov aj v jednom z klanov domáceho obyvateľstva. Hlavy rodín im rovno vysvetlili, že pod nadvládou kráľovnej Alviany nemôžu prosperovať a preto ju bude treba zvrhnúť. Tým začal zákerný boj. Ďalší deň začal v znamení tréningu a testovania schopností mladých obyvateľov. Nešlo len o narábanie s lukom, ale dôležité bolo orientovanie sa, znalosť byliniek, či stavanie úkrytov. Súčasťou plánu bolo najprv sa kráľovnej zapáčiť a až potom ju zvrhnúť, preto sa všetci pred západom slnka zúčastnili hier na kráľovninu oslavu. Mladí športovci proti sebe súperili a stávkovali v rôznych disciplínach.
Brieždenie prinieslo nové obzory, skauti posmelení pomocou miestnemu farmárovi rozbehli kampaň a bez vedomia kráľovnej si plánovali zvoliť nového vodcu Narnie. Ale deň sa končí a vo vzduchu cítíť strach. Povolaní kráľovnou sa obyvatelia musia vydať v najtmavšej hodine noci na náročnú cestu. Kráľovná totiž odhalila tajný odboj a chce poddaných zastrašiť. Až ráno občania zistia, že uniesla Ortanga, hlavného povstalca z rodu obrov a uväznila ho. Jediná možnosť oslobodenia je boj so sirénami v nebezpečných vodách. Sirény nedokázali zastaviť tak nebojácnych bojovníkov.
Bezradní ako poraziť kráľovnú sme sa vydali na dvojdňovú výpravu za Aslanom, po ceste sme v dedine zozbierali vzácne dary. Aslana sme síce nestretli, ale zanechal nám radu, ako poraziť kráľovnú. Zároveň sme sa namočili v Liptovskej Mare nad zatopenými dedinami v jej hlbinách. Po návrate si boľavé nohy žiadali oddych, a celý tábor zíval prázdnotou, keď sa všetci potrebovali zregenerovať. Ale telo skauta si nežiada nič iné, ako nové a nové aktivity a pohyb, preto sa po nedlhom čase plnili bobríci a nezabudli sme ani na zborový baseball.
Kráľovnej sme zobrali ochranný amulet a tým sme ju porazili, ale po zmene režimu máme na rukách padnutú ekonomiku a začínajúce nepokoje. Bolo treba začať šetriť, predávať draho, kupovať lacno, zbierať cenné poklady pre svoju rodinu a pripraviť sa na boj. Lebo každý rod chcel ukázať svoju nadradenosť. Nikto nevie, kde takáto nenávisť začala, jedine kráľovná mohla zasiať zrnko toľkej zloby medzi mierumilovníkov. Aj tak bolo treba spolupracovať, lebo bolo treba pripravovať táborák. Tvrdá práca vypláca sa, veľa raždia, veľa dreva. Až s plnými zásobami mohli začať spory. Bolo počuť plač, aj krik, ale v spravodlivom súboji môže byť len jeden víťaz. Len jeden rod mohol priniesť pokoj naspäť do tohto sveta. Nakoniec aj ostatní boli pokorní natoľko, aby im vzdali česť, lebo bojovali hrdo až dokonca a zvíťazili pravdivo. A prišiel čas oslavovať! Táborákové spevy bolo počuť doďaleka, a aj keď viacerím klipkali oči od únavy, smiech oživoval a budil v nich náladu. Naplnení skautskými tradíciami sme sa odobrali do postelí s predzvesťou náročných dní.
Slnko nás budilo a volalo do nového dňa, v ktorom nás čakalo balenie tábora. Bolo smutné sledovať dvanásťdňový domov, ako sa búra pred našimi očami a mizne. Čo s ním nemizlo boli zážitky a spomienky, ktoré zostanú v pamäti. Keď spadla posledná latrína a poľná kuchyňa nemala maticu na matici, začalo sa lúčenie so skalami, s potokom, ktorý nás tak často zohrieval svojim ľadovým objatím a s prírodou, ktorá nás mohla aspoň na tú chvíľu pohostiť. Vlak opäť iba zatrúbil, a celé sa to zdalo ako sen v horúčke, veď zase sme sa ocitli v náručí svojich rodičov.
~ Zorka
