21. novembra 2015 sa konečne družinka Kaktusov dostala na svoje! Po dlho plánovanej a vytrvalým dažďom odplavenej prespávačke sme sa vybrali na celodennú výpravu do Karpát.
Ráno sme sa stretli na vlakovej stanici Vajnory skoro celá družina – chýbal iba jeden člen. Po rýchlom rannom geocashingu sme nasadli do vláčiku a odrušali sme do Blavy na zastávku Vinohrady. Tam sme prestúpili na medzimestský autobus nezapamätateľným číslom a vystúpili sme v malebnej obci Svätý Jur. Keď sme prešli naprieč Sv. Jurom, zistili sme, že sme zle odbočili, a tak sme sa vrátili o dvesto metrov a zabočili sme na hornú lesnú cestičku.
Dostali sme sa k prvému hradu – Slovanskému veľkomoravskému hradisku Biely kameň, kde som si dal dole tričko, takže mi zostali len tri vrstvy oblečenia. Po skupinovom fotografovaní, ktoré hanebne neurobil náš družinkový fotograf, sme od Štikúta (Rada) dostali komunistické zápisníčky a papierik s nanajvýš osobými otázkami. Vysvetlil nám, že do konca výletu sa musíme čo najviac ľudí opýtať čo najviac otázok len tak, medzi rečou – aby to nebolo len odrapkávanie z papiera. Vätšina ľudí tomu dokonale porozumela, takže v priebehu nasledujúcej štvrťhodiny za mnou prišli asi štyria ľudia a začali mi predčítavať otázky: Či mám súrodencov, akú vec by som zobral ako prvú z horiaceho domu atď. Ja som si povedal – Čert to ber! a rozhodol som sa, že si to spíšem v kľude, až zastavíme na obed. Samozrejme sa mi to nepodarilo.
Medzitým sme dorazili ku Bielemu Kríž. Ja som tam prišiel odhodlaný odkrojiť si len kúsok z mojej studenej klobásky – a dopadlo to tak, že sme si hromadne kúpili šesť – sedem vynikajúcich fazuľových polievok (servírovaných v plastovom pohári L). Ale bolo to skvelé, rovnako ako pocit, keď sa človek dve hodiny trmáca uzimený, upotený hore grúňom – dole grúňom a potom si sadne do vykúrenej útulnej miestnôstky na mäkkučkú posteľ.
Potom sme opäť vyrazili. Deväť statočných. Vätšinu cesty som Matúšovi (resp. Johnymu) zodpovedal citlivo kladené otázky z papiera. Začalo ma trochu trápiť, že som z toho ešte veľa neurobil, no upokojil som sa tak, že som sa ponúkol svojou horkou 80% čokoládou s kúskami citrónovej kôry (takými čokoládami som v družine preslávený ). Zavolali sme Matejovi, ktorý nám hrobovým hlasom oznámil, že „potrebuje spať“ (Bolo cca 11:00). Po skontrolovaní stavu snehometra (bohužiaľ pri jeho konštrukcii nerátali s tým, že na Slovensku je v novembri tak teplo, že na vyjadrenie výšky snehovej pokrývky kladná časť číselnej osi nestačí) sme zastali pod úpätím Dračieho hrádku. „Poďme hore svahom,“ povedali sme si.
Zaklonil som hlavu a zdalo sa mi, že ostatní sa tak trošilinku zbláznil – po včerajšej spŕške šmykľavý, takmer zvislý svah! Aspoňže som počúvol Rada a dal si pred výstupom dole bundu – lepšie nachladnúť ako sa udusiť vo vlastnej šťave. (Pôvodná verzia: najskôr si dám dole bundu, aby som sa nespotil a hore si ju oblečiem, aby som nenachladol).
Na Dračom hrádku, druhom hrade našej výpravy, som si rýchlo obliekol bundu. Väčšina ľudí si myslela, že je obed – no Rado rýchlo zasiahol. Pri zmätenom schovávaní lopárikov s domácimi špecialitami vo veľkosti domáceho balenia som si od Erika vydrankal dve sušienky – boli fakt dobré (úbohý opis, nemyslíte?) a vyrazili sme na tretí hrad – hrad Pajštún.
Na Pajštúne boli dobré tri veci: výhľad, jedlo (pre šťastlivejších) a oheň (keď sa ho práve človek nepokúšal zapáliť). Po prehnanom gurmánskom pokuse zahŕňajúcom mandarínku na ražni (ktorá za nič nemohla) som bol vykázaný od ohňa – no tie tri minúty, čo zostávali do odchodu, sa okolo mňa všetci sockovali, a to zhodou okolností vtedy, keď som otvoril balenie Jaffa Cakeov (pozn.: sockovať tu znamená poukazovaním na dlhoročné priateľstvo a svoj úbohý stav drankať jedlo).
Pajštúnsky program zahŕňal obrovské jaskyne a vzrušujúce dobrodružstavá prehľadávaní ešte nezsypaných pivníc s rozpadnutým stropom. Nemajte nám za zlé, že sme hneď po udymenom obede vyrazili (ani sme si nevystrelili z tamojších lezcov zdolávajúcich bočnú stenu ;-)).
Pri zostupe sme sa zastavili užiť si nádherný výhľad na Podkarpatský kraj.
Zošerilo sa a zotmelo. Nebolo mi do smiechu. Daniel vytiahol obrovský reflektor, no nebol som si istý, ako by mu pomohol, keby došlo na ozajstný boj. Nakoniec – a to už naozaj nebolo vidno – sme sa pretlačili cez úzky hájik plný tenulinkých stromov (o jeden som sa oprel a on sa vyvrátil z koreňov – urobil som tým službu lesu, že som sa zbavil zhnitého stromu, nie?) a došli sme do Marianky. Tam som si na zastávke prečital knihu o morčatách (keď zívajú, nevyjadrujú tým únavu, ale úzkosť a nervozitu) a nasadli sme na bus. A to už sme boli v Bratislave a tu sa končí môj siahodlhý opis dňa, keď si družinka Kaktusov konečne prišla na svoje.
Pre Vaše potešenie zhotovil brat Dvojka
