Kronika

Letný skautský tábor 2018 - Mafeking

Tak - a máme za sebou ďalší veľký letný skautský tábor. Decká si ho užili (bolo to jasne badať z ich zúfalých výrazov na tvári, keď sa už chýlil ku koncu) a takisto aj roveri a rangeri, ktorí sa tešili hneď dvakrát - keď nám táborníci prišli a aj keď odišli. Okrem toho sme v ňom zažili množstvo príhod, milých aj nemilých, ktoré z neho urobili nezabudnuteľný zážitok - podobne ako liečba elektrošokmi.
Na známu lúku pri Liptovskej Anne sme my, predvojníci, prišli 23. júla okolo obeda a privítal nás tam - skautský tábor. Vskutku, všetko bolo postavené - stany, hangáre, latríny, stožiar... už si len sadnúť a päť dní sa nudiť. Teda, nie tak celkom. Všetko sa to práve búralo - bol to totiž tábor zboru, ktorý tam bol pred nami, a s ktorým sme sa podelili o kamión na veci. A samozrejme, nebudeme trápni a postavíme si vlastné stany obďaleč - predsa len, keď sa nejakom mieste dva týždňe táborí, tráva tam povädne a zem je tiež riadne zhovadená. Takže jediné, čo nám po tomto tábore okrem požičaných stanov na postavenie zostalo, bol stožiar a asi tristo litrov acidka v chladničke zvanej potok.
Ešte ten deň nám teda stáli dva hangáre, dva veliteľské stany (do každého by sa podľa informácii na obale zmestilo 14 osôb) a kuchynský stan. V priebehu nasledujúcich troch dní sme pozháňali žrde a drevá a trikrát postavili to isté típí, ktoré malo zrejme strach z výšok alebo čo. Taktiež sme postavili kantínu, čo je perla viazaných stavieb, a latrínu, ktorá je pre táborový život... nie úplne potrebná, ale rozhodne pozdvihuje morálku možno ešte viac ako Domčina bohatá kuchyňa. Vskutku, na predvoji nám robila kuchárku Dori - a jej kuchyňa bola teda riadne bohatá, hlavne na cesnak a fazuľu. Ocenil ju aj náš hosť Chamurapi, ktorý nás inštruoval pri stavbe, keďže sme po roku úplne zabudli, ako sa stavajú típí a či má byť pri zemi široká alebo úzka časť.
27. júla, teda posledný večer pred príchodom decák nám urobil symbolickú bodku za dobrodružným predvojom nádherný úkaz - úplné zatmenie Mesiaca. Mohli sme sa teda na vlastné oči presvedčiť, že neexistuje žiadna temná strana Mesiaca, ale je temný celý - a ešte sme sa vysmiali mešťanom a Bratislavčanom, u ktorých bola zamračená obloha. Nenadarmo sa hovorí, že na tábore uvidíte veci, ktoré by ste inak neuvideli, a to aj keď nie ste hygienickou kontrolou. Takže z toho vyplýva - neostýchajte sa a príďte budúci rok na letný skautský tábor!
Na druhý deň ráno ešte nejaké dorábačky na poslednú chvíľu - a sú tu naši táborníci! Zavítali priamo do pevnosti Mafeking na prelome 19. a 20. storočia, tesne pred tým, ako sa rozzúrila strašlivá Búrska vojna. Privítal ich Robert Stephenson Smyth Baden-Powell, hrdinský dôstojník britskej armády, a ešte skôr ako sa usadili, už sa jeden po druhom prihlásili do služieb Jej Veličenstva. Každý vyfasoval svoj armádny preukaz, ktorý mu hovoril, ako sa volá, ako sa skutočne volá, čo môže a čo musí. Zorganizovať to celé by bolo na samotného Bípího priťažké, ale našťastie mu pri tom pomáhali členovia jeho rodiny - bratia Baden Fletcher Smyth Baden-Powell (a.k.a. Erik) a Francis Smyth Baden-Powell (a.k.a. Marek), a ešte k tomu moja maličkosť - skromný Rudyard Kipling, ktorého básne už očarili toľké srdcia... ehm. Čerství branci sa rozdelili do tímov podľa národností - Hong Kong, Írsko, Austrália, India a Kanada - ubytovali sa vo vojenskom prostredí a prichystali sa tak na pokojný, ničím nerušený nočný spánok.
Teda až na to, že o pol jednej ráno sa rozoznel gong volajúci na pozor a vojaci sa museli potýkať s prvým problémom. Záhadná zákerná sila pripravila každý národ o jeho surovinu, bez ktorej nevie prežiť. Tak sa všetci vybrali na kopec signalizovať baterkami žiadosť o pomoc a snažiť sa odšpiónovať signály cudzích družín - predsa len, každá surovina je dobrá vec. Ráno boli tieto suroviny - javorový sirup, zázvorové pivo guiness, chop suey, karí a vedžmajt - privezené kuriérom a najviac bodov dostala India, ktorá vypozorovala najviac signálov. Vtedy však do tábora zavítal holandský prezident (z nejakého podivného dôvodu) a povýšenecky nám oznámil, že vyhlásil Británii vojnu a že mu máme prenechať Mafeking, pretože tak trochu pred jeho bránami stojí 10 000 búrskych vojakov. Všetci sme sa zľakli (okrem podlého investora Cecila Rhodesa, ktorému to historicky hralo do karát), ale B.P. dal jasne najavo, že mu nie je proti srsti nakopať zadky kľudne aj desaťnásobnému počtu Búrov aj iných haďákov. Búrska delegácia sa s nosmi až v oblakoch povýšenecky otočila a odcválala, pričom nás boleli oči aj hlavy z toľkej tancujúcej oranžovej farby. Nelenili sme a začali sme sa pripravovať na obliehanie Mafekingu - a prvý krok je samozrejme zbrojenie. Kto by sa napokon nezľakol armády ozbrojenej gumkostrelmi? Poobede, keď mal každý vojak vyrobenú svoju zbraň, Rudyard Kipling vyhlásil, že zo všetkého toho bojového rinčania ho bolí hlava a posádka by sa mohla sústrediť na niečo príjemnejšie - napríklad na prestížnu dostihovú súťaž Zlaté ostrohy 1900! Keďže však Búri prepadli konvoj s dostihovými koňmi, Rudyard na dotieravé rozhorčené otázky účastníkov (účasť je povinná, samozrejme) blahosklonne odvetil, že majú predsa každý pár zdravých nôh. A tak všetci behali ostošesť po kopci za vlajkami svojich farieb, ktoré sa stále menili. Prestížne zlaté ostrohy napokon vyhral brat Bicák, čo nebolo pri pohľade na jeho atletickú postavu nijaké prekvapenie. To už sa ale zošerilo tak veľmi, že sme si nevideli na špičky nosov, a vďačne sme sa venovali odpočinku.
Odpočinok, ako sa to napokon dalo očakávať, však netrval dlho. Ráno sme hodili batohy na chrbty a vydali sa spoznávať krásy južnej Afriky. Žiaľ, nenašli sme púšte ani pralesy, ale zato Liptovský hrad, najvyššie položený hrad na Slovensku, a taktiež sme schladili rozpálené hlavy v termálnom prameni. Putovanie divočinou však vyčerpáva nielen svaly, ale aj ducha - preto sme sa rozhodli povzbudiť skleslých vojakov večernou slávnosťou. Príprava táboráku je síca náročná a trvá často dlhšie ako samotný táborák, ale každý prispel svojou troškou do mlyna a určite to stálo za to. Ako teplý vzduch vynášal na nočnú oblohu iskričky z ohňa, v našich hlavách sa formovali veľkolepé plány - opevníme Mafeking, ubránime sa, našu britskú domovinu si veru nedáme!
Na ďalší deň nás ráno prekvapil Zulu, ktorý vybehol na lúku a na rozcvičke nás riadne popreháňal. Z následnej objasňujúcej komunikácie vysvitlo, že k nám má zavítať zuluská delegácia na čele s Dinizuluom, "šéfom všetkých šéfov", ktorý chce prediskutovať hrozbu zo strany Búrov. Diplomatické jednania prerušil kapitalistický magnát Cecil, keď vyhlásil, že na opevnenie Mafekingu nemáme dosť surovín a už vôbec nie dosť peňazí, tak nás zasvätil do tajov mikroekonómie - napríklad, že ak vám ponúkajú jedno železo za dve hliny, boli by ste blázon, ak by ste nepristali. Zúročením týchto vedomostí na naivných kupcoch prišelých sem z rôznych kútov južnej Afriky sme nadobudli celkom slušné imanie. Vtedy dorazila zuluská delegácia, aj keď sa zdalo, že z diskusie nič nebude - vedeli dokopy tak sedem anglických slov. Aj tak nám však odovzdali svoje prastaré vedomosti, ktoré sa určite zídu každému bushcrafterovi - a na Bípím bolo prosto jasne vidieť, ako si už plánuje, že to naučí všetku mládež vo svojej domovine. Po neskromnom oslavnom obede vybehol rozhorčený Rudyard a kričal, že Búri útočia PRÁVE TERAZ a na opevňovanie bolo už včera neskoro - tak by sme sa mohli láskavo rozhýbať a pustiť sa do toho, nie? A tak v priebehu nasledovnej hektickej hodiny a pol decká pobehovali s ešusmi plnými vody, ktorá poháňala mlyn na píle, a zdvíhali nad hlavu kládu, čím dolovali kameň, a hlavne stavali na plániku Mafekingu krčmy, viac píl, hostince, baraky a ďalšie krčmy... a hlavne rôzne barikády a hradby, aby sa obránili pred rozličnými búrskymi jednotkami, ktoré útočili zo všetkých smerov a iba vďaka našim skvelým zvedom sme o nich vedeli aspoň tých šesť minút dopredu... a keď boli v najlepšom, udrel do Mafekingu blesk, čím ho pripravil o tretinu vôle k životu, z velenia vyšla vyhláška prohibície (!), hyperinflácie, údržby a ktovie čoho všetkého ešte... a nebyť geniálnych stratégov z radov skautov a toho, že Rudyarda takmer sklátila mozgová mŕtvica a strašne zachrípol, neviem neviem, ako by sme odrazili tých sedem obliehacích strojov... Našťastie Búri po neúspešnom útoku povedali, že ich to nejako nebaví tak ako kedysi a odtiahli vylízať si rany. Toto tesné odvrátenie katastrofy oslávili dôstojníci tak, že konečne vyplatili skautom ich žold - vskutku radostná udalosť.
Nasledujúci deň však radosť neustala - teraz sa však manifestovala trošku iným spôsobom. Dôstojníci si povedali, že potom, ako boli Búrom tak kvalitne vyprášené zadky, sa tak skoro nevrátia, takže si vojaci môžu trochu vydýchnuť. Teda, vydýchnuť ako vydýchnuť - doobedie bolo síce trošku voľnejšie, ovšem na dve-tri hodinky sme si tak či tak vybehli hore na mínové pole a odmíňovali sme Búrske míny - inými slovami, odstraňovali sme farmárovi ťažké kamene zo zeme a skladali ich pod stromy. Obišlo sa to takmer bez zranení, takže sme to hodnotili vynikajúco. Poobede nás čakalo strašné prekvapenie - tajná služba sa nechala počuť, ževraj sa medzi nami nachádzajú... zradcovia voči Korune! Vysokú zradu nemôžeme tolerovať, takže ich samozrejme musíme odhaliť. Mali sme zo päťdesiat tipov, ovšem o každom podozrivom sme vedeli iba jedno slovo, ktoré sa s ním asociuje. Každá národnosť dostala niekoľko indícií, ktoré jej mali napovedať, kto sú jej zradcovia - akurát že iba nepriamo a ešte k tomu zašifrované za sériou preťažkých šifier! Vojaci sa však s tým popasovali, aj keď s rozličným oduševnením, a napokon sa prekúsali k niekoľkým vážnejším dôkazom. Neodhalili sme síce každého, ale v ten deň si kat rozhodne o plácu ťažkú hlavu nerobil. To už ale vojakov nezaujímalo - plne ich pohltila spoločenská udalosť Tančiareň, na ktorej sa pri zachovaných mravoch konala slušná a džentlmenská zábava, pri ktorej sa každý snažil vyprášiť s čo najväčším počtom ľudí parket. Tá trvala do hlbokej noci, po ktorej sa všetci po parabolických dráhach odpotácali do svojich postelí. Veru, aj to je jedna z čŕt vlastných životu vojaka.
Nasledujúci deň vojaci reptali, že ich odpočinkové doobedie sa zmenilo na odmíňovacie doobedie, čo nie celkom spĺňa pôvodný účel. Takže dnes si napokon predsa len dopriali skutočné doobedie bez akejkoľvek práce. Mladé mysle však dlho bez práce neobsedia, takže už na obed sme na deťoch videli, ako ich svrbia prsty do akcie (rodičia: Nenechajte sa oklamať prejavmi únavy a lenivosti! Deti milujú robotu a budú vám potichu vďačné, keď ich do nej budete nútiť). Preto sme im poobede dali za úlohu doplniť zásobníky nábojmi (Kód misie: "Ženská hra"). Avšak diabolské búrske pazúry siahali až k táborisku, takže pri dovážaní munície sa museli intenzívne vyhýbať nepriateľským kavaleristom. Táto skutočnosť prudko znepokojila dôstojnícke vedenie - Búri nám opäť dýchajú na krk! Určite tu niekde majú predsunutý tábor. A veru, jeden zajatec nás pod rúškom noci doviedol do druhého tábora, a my sme púlili oči - bolo tu všetko! Stany, kuchyňa, barikády... Ale hlavne sme púlili oči, lebo sme si už nevideli ani na špičky nosov. O to ťažšie nám bolo plniť našu misiu - zmapovať holandský tábor do poslednej podrobnosti. Nakoniec sa to každej národnosti úspešne podarilo, aj keď nám Búri prechodne zajali zopár hrdinských mladých mužov... a žien, samozrejme.
Schyľuje sa k búrke. Vo vzduchu čosi visí. Tábor sa po rušnej noci pomaly prebúdza, ale na zadumaných tvárach dôstojníkov sa zračí znepokojenie. Holandská Koruna niečo chystá, a aj B.P. vie, že na to nie sme pripravení. Preto vyšle za Búrmi diplomatickú misiu, ktorej cieľom je vymodliť prímerie na dnešný deň - Deň Guya Fawkesa, neslávne známeho britského teroristu, ktorý sa pokúsil vyhodiť do vzduchu Westminsterský palác a pri tom fabulózne zlyhal. Diplomatická misia je - čuduj sa svete - úspešná! Dôstojníci si vydýchli a naplno zapriahli vojakov do príprav na pálenie figuríny Guya Fawkesa. Figurína to bola vskutku nádherná, vysoká a slamená. Keď bolo všetko nachystané, bez dlhých rečí sa z tábora vydal sprievod na čele s figurínou k táborisku, aby si užili slávnostné pálenie. Keď sa však k nebi zdvihli prvé prúžky čierneho dymu - PRÁSK! V tábore vybuchla bomba! Búri využili dohodu o prímerí na nepriateľský útok! Skauti sa rozbehli ku stožiaru, ale keď dobehli, bolo neskoro - posledné, čo v diaľke videli, bolo miznúce oranžové komando, za ktorým viala - vlajka Jej Veličenstva! Takéto zneuctenie je neúnosné - nemôžeme predsa pokračovať v boji za Korunu, keď nikto nad našimi hlavami nevidí symbol Koruny! Existovala jediná možnosť: rýchlo sa vydať na pochod za Búrmi, dostihnúť ich a ukradnúť späť vlajku - a to sme veru aj urobili. Po výdatnom, avšak skleslom obede sme sa poriadne nabalili a pochodom sme započali misiu s pracovným názvom "Päsť Okamžitej Skazy a Vyhladenia Nepriateľov Impéria ako v Hviezdnych Vojnách 5", alebo tiež skrátene POSVNIHV5. Slnko sa klonilo k obzoru, stihli sme však prejsť od Liptovskej Anny do Prosieku a odtiaľ hore Prosieckou dolinou. Tam sme sa rozložili a strávili pokojnú noc pod jasným hviezdnym nebom. Ráno sme sa posilnili a vydali cez Veľké Borové do mlynu v Kvačianskej doline, ktorou sme zišli do Kvačian, kde sme našli oranžové holandské stopy vedúce po cestičke... späť do Prosieku? Komando nás určite chcelo zmiasť, ale my sme sa nedali, rýchlo sme ich dobehli - a nakopali im spodné konce. Boj bol rýchly a nerovný a za chvíľku sme sa zmocnili našej vzácnej vlajky s hviezdami. Potom to už bola iba chvíľka alebo dve do Prosieku a odtiaľ späť do Liptovskej Anny. Do tábora sme dorazili večer a veru sme už boli dosť zmohnutí dvojdňovým pochodom. Myslím, že to bol tiež prvý a jediný deň, keď hygienické možnosti nášho potoka využil vskutku každý.
Na ďalší deň sme už síce boli veselšej mysle, ale aj tak sme si uvedomovali, žo toto nám u Búrov len tak neprejde. Určite chystajú veľký útok, ale predsa len, kým sme za hradbami Mafekingu, nemôžeme robiť nič iné, než čakať. Tak sme doobedie strávili mierovými činnosťami, ako znášanie dreva na táborák, prípadne omšu. Poobede sa spustil prudký dážď, keď vtom sa spomedzi hromov-bleskov ozvali výkriky: "Tak si po to poďte!" a "Na Holandsko ste krátki!". Všetci hneď vedeli, že búrska armáda je niekde za rohom, a veru: na kopci nad táborom, v tom najprudšom daždi, stála skupina polonahých oranžových vojakov, hroziacich smerom k táboru päsťami. Skauti sa obzerali, čakajúc na príkazy nadriadených, ale všetci dôstojníci okrem B.P.-ho sa akoby kamsi vyparili. B.P. sa tým nenechal znechutiť a zavolal si všetkých bojaschopných mužov... a ženy, samozrejme, do kuchyne, kde sa dohadovali na bojovom pláne. Trvalo im to asi polhodinu, kým sa vôbec rozhýbali, a Búri zatiaľ mokli a mrzli po holé kolená v žihľave. To ich trošku podráždilo a jediná vec, čo vyzerá nebezpečnejšie ako polonahý Búr, je rozzúrený polonahý Búr, takže veru klobúk dolu pred odvahou Britov, že sa vôbec rozbehli na bojové pole.
Prvá vlna boja sa konala za pomoci gumipušiek, zbrane náročnej, zato vznešenej a fatálnej. Teda, fatálnej ako fatálnej - trafení Briti aj Búri sa bežali oživiť ku svojmu stanovišťu a s pokrikom sa opäť vrhali do boja. Vlastne jediný, koho výstrel poškodil dlhodobejšie, bol práve nešťastný B.P., ktorého hneď prvá strela postrelila do nohy a chudák musel sedieť na svojom stanovišti a mohol jedine povzbudzovať svojich krajanov a spolubojovníkov, aby sa nevzdávali. Pod náporom britských striel boli naveľa-naveľa Búri prinútení stiahnuť sa vyššie na svah, avšak boju nebol ani zďaleka koniec. Po strelných zbraniach prišli na rad zbrane chladné a nablízko - čiže šatky. V skrumáži tiel si dve strany navzájom vyťahovali spoza opaskov šatky a posielali sa oživiť. Najprv sa zdalo, že Briti rýchlo vyhrajú, ale Búri postupne začali získavať navrch - a s osudom celého Commonwealthu to už-už vyzeralo dosť zle, keď sa zjavil B.P.-ho priateľ Dinizulu a na svahu zanechal niekoľko šamanských amuletov, ktoré umožnili Britom, ktorí ich zdvihli, ochraňovať ďalších dvoch vojakov pred násilnou smrťou. Vďaka spolupráci a dobrej organizácii Briti opäť zatlačili Búrov dozadu - ale tí už nemali kam ustúpiť! Tak sa Búri zabarikádovali v kruhu z lana a poriadne sa navzájom pochytali, aby ich Briti nedostali - čo však nebol pre vždypripravených skautov nijaký problém. Postupne z prepletenca hrabajúcich rúk a kopajúcich nôh povyťahovali všetkých Búrov a dopriali im rýchlu a milosrdnú smrť. Víťazní Briti sa slávnostne vrátili do tábora, kde ich už čakali spokojní dôstojníci. Všetci sa prezliekli do suchého - alebo aspoň ako-tak suchého - a na oslavu hrdinského víťazstva sa zhromaždili pri večernom táboráku, kde bolo až do noci víno, ženy a spev. B.P. mal príhovor, v ktorom hovoril, že vojna už rýchlo skončí a že rok strávený obranou mesta v beznádejnej situácii zúžitkuje vo svojej krajine vytvorením organizácie takzvaných mierovych skautov. Všetci sme sa na tom srdečne smiali a radšej sme mu doliali kofolky. Príjemnú atmosféru vhodne doplnili hudobné gitarové kreácie od Mixala a metrická tona sladkostí a šmakociniek. Taktiež sa vyhodnocovala etapová hra, ktorú s prehľadom vyhrala Kanada, za ňou boli na spoločnom druhom mieste India s Austráliou, potom Írsko a napokon Hong-Kong. Bavili sme sa vskutku kráľovsky, avšak všetko sa raz musí skončiť, a to sa žiaľ týkalo aj nášho spoločného večera, keď sa všetci vybrali spať. Ale veru, mal ten náš boj nejaký zmysel, a nie že nie!
Potom prišla noc a prišlo ráno, deň desiaty: a s ním balenie, srdcervúce lúčenie a hajde domov. Na táborisku na obed zostali iba roveri a rangeri, aby si užili deň či dva ticha, pokoja a ťažkej manuálnej práce. Potom to už bolo jednoduché a krásne - večer sme mačetou oddelili hlavu od tela Filipovi a Majovi, dvom sliepkam, ktoré nám od predvoja robili spoločnosť, a ráno z nich Domča pripravila exquisitálny vývar. Potom sme trochu porobili, trochu si schrupli a večer sa vybrali na hodinku na termálny prameň, kde však boli ľudia naskladaní vo vrstvách a šliapali si navzájom po hlavách, tak sme sa tam radšej dlho nezdržali. A potom prišiel finálny deň, kde sme nakaldali hovadzinky na kamión, pozakopávali druhú latrínu a všeobecne sme vrátili lúku do stavu, v akom sme ju našli (a možno ešte do trošku lepšieho).
Ostatní sa v grupách dopravovali do Bratislavy, avšak ja som prepadol čaru individuálnej dopravy, takže od tohto momentu už o tábore nič neviem. Tábor skončil - a s ním aj letné hry a dvojdňovky. Už sa teším na ďalší.

Spísal brat Dvojka

by dvojka

Oddielový výlet ku Felixovej studničke

V sobotu 7. apríla sa 5. oddiel náśho zboru zmobilizoval a pripravil po dlhom čase prvú poriadnu akcošku čisto pre našich skautov a vĺčence! V oddielovej rade sme rozmýšľali, čím začať, a rozhodli sme sa, že nič nenaznačí, že družinky sa musia naučiť fungovať ako jeden oddiel jemnejšie, ako celodenný pochod.

Ráno o siedmej sa stretli vo Vajnoroch na Osloboditeľskej všetky tri družinky nášho oddielu: starí mazáci skauti Dikobrazi, (večné) vĺčatá a najnovší príspevok: heroickí Horalci. Autobusom sme sa odviezli na kraj Rače, odkiaľ sme si to vyšľapali pod les nad vinohradmi, kde Rado pripomenul deckám, ako sa v lese správať (slušne), a mohli sme vyraziť. Naším cieľom bola lúka asi pol hodinu cesty za Bielym krížom, kam sme sa po pár hodinách ostrého pochodu (skautský humor) nakoniec horko-ťažko vyškriabali. Počas toho sme si však vyskúšali aj pochodové hry: napríklad dvaja agenti (Dvojka a Erik) šli vpredu, ostatní radcovia išli sto metrov za nimi a všetky decká museli ísť medzi nimi. Ale pozor! Agenti sa každú chvíľku obracali a kto sa im nestihol schovať z dohľadu, stratil jeden zo svojich dvoch vzácnych životov. Poslední, čo prežili, získali status Tichý nindža a dostalo sa im výslnia a chvíľkovej slávy. Počas cesty sme si tiež na Sakrakopci blízko Bieleho kríža pripomenuli leteckú katastrofu, ktorá sa tam stala roku 1966.
Konečne sme dorazili ku cieľu. Vĺčatá zabrali a z posledných síl sa rozbehli na určené miesto, kde zhodili batohy a čoskoro už spali... Teda, nie tak celkom. Najskôr treba nanosiť drevo na oheň a pripraviť ohnisko, a, samozrejme, zapáliť. Oddieloví chlapáci ani potom nedopriali skautom ani chvíľu oddychu, veď sme si pre nich pripravili toľko hier, ktoré sme chceli stihnúť... Po naháňačke-zoznamovačke sme sa bez veľkej pompy naobedovali a hneď sme sa vybrali loviť vlajky. Rozdelili sme sa na tri skupiny, každá vyfasovala svetovú stranu, tri vlajky a tri minúty na to, aby ich na ceste od ohniska po tej svetovej strane schovali pred nepriateľskými zrakmi. Potom pol hodinu behali po lese a hľadali cudzie vlajky, zapamätávajúc si ich unikátne trojciferné kódy, ktoré potom vyzrádzali kontrarozviedke - svojim radcom. Potom získali body za počet nájdených cudzích vlajok a za počet ich vlajok, ktoré nikto nenašiel, a víťazi boli opäť chvíľku honorovaní.
V hrách sme chceli ešte pokračovať - predsalen sme si ich pripravili slušnú kôpku - ale tlačil nás čas a ešte jednu vec bolo treba urobiť. Usporiadali sme riadny nástup a družinkoví vedúci Horalcov - Dvojka a Erik - odovzdali novopečeným skautom ich zelené skautské šatky. Potom sme rýchlo vyhodili batohy na plecia, upratali ohnisko a vydali sa na cestu späť.
Cesta dole kopcom bola rýchlejšia, prudšia a nebezpečnejšia, ale všetci sme to šťastlivo zvládli. Mnoho deciek sa už síce ku koncu sťažovalo na boľavé nohy, ale hrdinsky sa pred rovesníkmi pochlapili a so slušným predstihom sme stihli náš autobus z Rače do Vajnor. Tiež sa nám podarilo vyniesť z lesa zopár vriec plných pozbieraných odpadkov, pretože skaut sa riadi zásadou, že v lese musí byť vždy menej bordelu, keď z neho vychádza, ako keď doňho vchádza. Celkovo sa nám teda prvý oddielový výlet podaril k spokojnosti. Síce sme mnoho hier nestihli zahrať, ale - na to bude čas nabudúce. Dovtedy lovu zdar!
Spísal brat Dvojka.

by rado

Poltaarska záhada I. - Monštrum v lese (Horalci)

Uprostred novembra 2017, keď naša družinka ešte len vznikala, dostali všetci najslávnejší detektívi 19. storočia - Mišo, Peťo, Piňďo, Tomáš a Jau - pozvánku do temnej viktoriánskej dedinky Poltaar, ktorá bola najsevernejšou a najizolovanejšou mestskou časťou Hampfordshershire, o ktorom isto každý čitateľ všetko vie, a teda o ňom nebudem ďalej písať. Keď detektívi zo všetkých kútov sveta pricestovali do Poltaara, pozval ich detektív-inšpektor Dvojka na miestny úrad, kde ich oboznámil s prípadom. Smutný sled udalostí vyzeral takto:

Kedysi bol Poltaar slnečnou dedinkou, kde prichádzali bohaté rodiny z Londýna objavovať miestny kolorit a užívať si pokoj lesov. Slávnou atrakciou bolo Poltaarske jazero, ktoré bolo považované za ideálne miesto v teplom letnom dni. Pred vyše 50 rokmi však začali miznúť ľudia v lesoch na severe. Rodiny sa báli Poltaarom čo i len prechádzať, no policajné zložky nad tým len mávli rukou ako nad prirodzenými okolnosťami. Pred dvoma týždňami sa však stalo niečo zvláštne - v jeden deň zmizol chlapec Zack Breezer a samotársky vedec Klüger. Toto nemohla byť náhoda. Preto Poltaarska rada poverila riešením prípadu detektív-inšpektora Dvojku, ktorý so svojím tajomným priateľom zvonárom Erikom zavolal na pomoc najvychýrenejších vyšetrovateľov z každého kontinentu.

Dvojka s Erikom už zohnali niekoľko svedkov: Zackovu starú mamu, krčmára, miestneho botanika, Zackovu učiteľku a správcu mestskej časti Poltaar. Boli však ochotní vypovedať až potom, čo detektívi urovnali ich vzájomné malicherné spory. Potom sa od nich dozvedeli, že Klüger nemal s Breezerovcami žiadne spory a že majú nájsť jeho jediného priateľa, sirotu Briana Josepha.

Detektívi sa presunuli do Poltaarskej školy, kde sa pokúsili kontaktovať Briana. Najprv však museli prejsť cez nepríjemného riaditeľa, ktorý im povedal, že zabudol kód k ško(sem obr.)lskému rozhlasu a oni ho museli zistiť zo série šifier poschovávaných v jeho kancelárií - keď ich ale prichytil, ako snoria okolo, vykázal ich von. Napokon však Briana kontaktovali a ten ich vzal k sebe domov. Tam im povedal, že žije sám (hoci sa naňho niekedy príjdu pozrieť jeho dve príšerné tety) a Zack bol jeho najlepší a jediný kamarát. Nevie, čo sa mu mohlo stať, ale bojí sa, že zmizol v lese podobne ako mnohí iní pred ním. Detektívi sa rozhodli vyšetriť, kde presne v lese k zmiznutiam dochádza, a tak prišli do Poltaarskej knižnice, kde sa pokúsili prehľadať staré noviny. Ešte pred nimi tam však prišla polícia, ktorá znemožnila prístup do tejto časti knižnice verejnosti, takže sa okolo nich museli prekradnúť bez toho, aby sa nechali zbadať.

Nakoniec však našli starý článok, v ktorom sa písalo o rôznych zmiznutiach ľudí - ale aj o ich nálezoch, kedy sa vrátili zmrzačení so stopami po pazúroch a tesákoch. Všetky sa odohrali v blízkosti Poltaarskeho jazera. Detektívi sa rozhodli to tam preskúmať. Cestou tam však museli prekonať množstvo nástrah, keďže sa zdalo, že Poltaarska záhada naberá na odvahe: desivé chamegaleóny, mačkozuby, slimágodzilly a algigátory sa všemožne snažili zabrániť im dosiahnuť svoj cieľ. Napokon sa však detektívi dostali až k úzkej cestičke, ktorá viedla popri Poltaarskom kanáli vedúcemu až k srdcu zabudnutého jazera. Po dlhom hľadaní napokon našli skrytý bunker, v ktorom boli stopy, akoby tam niekto choval štvormetrové mačky. Tiež tam našli prázdne fľaše označené záhadnou nálepkou BCMC - Neotvárať! To však nebolo všetko - tiež na nich skočila otrhaná postava, ktorá sa im vyhrážala smrťou a povedala, že si musia dávať obrovský pozor na ceste od jazera, keďže pach šíriaci sa z bunkra privolal množstvo príšer. Vzápätí so škrekotom zmizla.

Detektívi zistili, že návrat od bunkra do Poltaara bude výrazne obtiažnejší ako príchod. Už pred bunkrom ich čakal škorpión, ktorý sa ich pokúšal prebodnúť svojim žihadlom. Celý čas ich bombardovala trojmetrová zmija pľuvancami z jedu. Museli prekonať dvoch mäsožravých ozrutných medveďov v sume, zneškodniť hybkého leva, prechytračiť prastarú sfingu a napokon, aj napriek zraneniu, prekonať obranu nezničiteľného orangutana a vybojovať sa zo zajatia.

Potom, čo posledné monštrum padlo, sme sa rýchlo vybrali na spiatočný pochod. Všetky dôkazi boli uložené na bezpečné miesto a detektívi sa postupne vytrácali do svojich domov, aby čoskoro pokračovali vo vyšetrovaní.

Kam ich ale získané stopy zavedú? Čo sa stalo s Brianom a Klügerom, a súvisí to so zmiznutiami spred rokov? Odkiaľ sa berú desivé príšery zakrádajúce sa v okolitých lesoch?

Normálne by som povedal, že čas ukáže, ale na ten sa v tomto prípade nespolieham. Nie, moja dôvera leží inde: naši detektívi, ktorí už toľkokrát preukázali svoju odvahu, dôvtip a priateľstvo, napokon ukážu.

Koniec prvej časti.

by dvojka

Ako si skauti našli cestu k altruizmu

Keď pripravujeme akcie, vymýšľame družinovky alebo len tak sedíme a popíjame čaj, často ma napadá otázka: Čo je to vlastne skauting? Skauting už dávno určite neznamená prípravu mladých na búrsku vojnu alebo prežitie v prírode. Veď celý ten čas to bolo o niečom hlbšom: o samotnom spoločenstve ľudí, ktorí sú ochotní navzájom si pomôcť. Dáva potom ale skauting zmysel? Tu sa dostávame k ťažkej a svojím spôsobom matematickej otázke: Dáva zmysel žiť v takomto spoločenstve a pomáhať si navzájom?

Každý z nás podvedome cíti, že pomáhať si je dobré. Nedávalo by to ale zmysel, kebyže to robíme iba preto, že je to dobrý skutok. Je to dobrý skutok práve preto, lebo také spoločenstvo, ktoré ho praktizuje, je šťastnejšie, efektívnejšie a užitočnejšie svojím členom. Prečo je to tak, skúmali sme s našimi skautmi počas dvoch januárových družinoviek...

11. januára: Keď vošli skauti do novej klubovne, boli veľmi prekvapení interiérom. Zvyčajne prázdnemu stredu miestnosti dominovali dva stoly, ktoré mali z dvoch strán oproti sebe po jednej stoličke. Na stole bol iba jeden papier a štyri hracie karty. Našich päť detí potom odohralo turnaj každý-s-každým v hre zvanej Väzňova dilema. Väzňova dilema je založená na tomto príbehu:

"Kde bolo, tam bolo, polícia raz zadržala dvoch bratov, ktorí boli neslávne známi kvôli svojim nedokázateľným zločinom. Komisár vedel, že ich nedokáže bez ďalších dôkazov plne usvedčiť, tak si dal každého zavolať a medzi štyrmi očami mu povedal: 'Počúvaj. Tvojho brata nemôžme odsúdiť, lebo nám chýbajú dôkazy. Ak by si ho ale udal a svedčil proti nemu, dostane dvadsať rokov a teba prepustíme na slobodu. Zapieraj ďalej a budeš sedie za svoje menšie zločiny aspoň päť rokov.' Obaja bratia potom strávili noc v samostatných celách uvažovaním. Dobre vedeli, že aj ten druhý dostal rovnakú ponuku, a keď budú obaja svedčiť, odsedia si po pätnástich rokoch. Škoda, že nedostali možnosť dohovoriť sa vopred..."

V hre Väzňova dilema hrá každý za jedného väzňa. Bez možnosti komunikovať s tým druhým si vyberie, či ho zradí, alebo bude spolupracovať. Potom obaja naraz ukážu svoje voľby a dostanú bodové hodnotenie: Pokiaľ obaja zpolupracujú, dostanú po 15 bodoch. Pokiaľ obaja zradili, dostanú po 5 bodoch. Pokiaľ jeden zradil a druhý spolupracoval, zradca získa 20 bodov a spolupracujúci 0 bodov. Odohrá sa desať rýchlych kôl a potom si vystriedajú partnerov. Cieľom hry je získať čo najviac bodov.

Prv, než si povieme hocičo o stratégii, pozrite sa na ich výsledky:

Oranžové pozadie znamená zradenú spoluprácu, žlté fungujúcu spoluprácu.

Všimnite si najskôr výsledky dvoch najslabších hráčov: Peťa a Miša. Každému z nich sa podarila jedna-dve spolupráce, ale nepomerne viac ich nevyšlo. Títo dvaja spolupracovali približne dvakrát toľko, čo ostatní, a predsa skončili s najmenším skóre. Znamená to, že spolupráca sa nevypláca? Ani v najmenšom nie. Kebyže sú všetci ako oni, každý by nahral obrovské skóre, omnoho viac ako 200, čo bolo u nás maximum. Akonáhle sa však objaví niekto, kto vidí, že často spolupracujú, a začne ich zrádzať, získa nad nimi navrch. Ich stratégia sa odborne volá naivný algoritmus, keďže bez ohľadu na predošlé výsledky sú inklinovaní znovu a znovu spolupracovať.

Ďalší dvaja sú Piňďo a Jau. Tí nahrali 180, resp. 190 bodov. Všimnite si, že ani jednému z nich nevyšla nijaká spolupráca, ale keďže takmer nespolupracovali, stratili na nej iba málo bodov. Títo boli zástancami dravého algoritmu, ktorý získava navrch na naivných algoritmoch, ale v boji medzi sebou utŕži veľké bodové straty, keďže sa neustále zrádza. A to nás privádza k...

Víťazom turnaja sa stal Tomáš. V prvom rade spolupráca: nespolupracoval viac ako dravé algoritmy. Na rozdiel od nich však jeho spolupráca nebola náhdoná, ale premyslená - spolupracoval, keď bol jeho partnerom naivný algoritmus, a zrádzal, keď sa jednalo o dravý algoritmus. Preto mu vyšlo závratných 50% jeho spolupráce. Vďaka tomu nahral 200 bodov a stal sa víťazom. Jeho taktika sa volá reflexívny algoritmus, keďže sa poučí zo správania súpera a hoci je ochotný spolupracovať, nejde s kožou na trh za každú cenu.

"Znamená to, že máme spolupracovať, iba keď je ten druhý ako my? Trochu hypokritické, nie?" pýtate sa možno. Vôbec to nie je tak. Najväčšie zisky dravých algoritmov plynuly práve z naivných algoritmov. Krutou pravdou je, že slepou a nereflexívnou spoluprácou podporujeme existenciu dravých algoritmov. Kebyže všetci používame reflexívne algoritmy (čo ľudia podvedome robia), dravé algoritmy by vyhynuli a svet by bol plný spolupráce. Matematici celé desaťročia navrhujú zložité a prepracované algoritmy a posielajú ich do turnajov vo Väzňovej dileme, ale na dlhodobej škále ešte nikto neporazil tzv. Tit for Tat (Oko za oko) algoritmus, ktorý funguje takto: 1.) V prvom kole spolupracuj, 2.) Potom rob to, čo urobil tvoj protivník minule.

"Dobre, toto funguje na teoretickej rovine, ale skutočný život je iný," namietnete. V skutočnosti však firmy, hlavy štátov, riaditelia škôl a neziskové organizácie ako skauting nerobia nič iné, iba hrajú so svojím okolím Väzňovu dilemu v tej či onej podobe. Práve vďaka tomu vieme, aká je spolupráca dobrá: vďaka nej budú chcieť ostatní spolupracovať s nami.

18. januára: V tento deň sme hrali úplne inú hru. Fungovala takto:

"Ste siroty - súrodenci. Nemali ste, kde hlavu zložiť, ale našťastie sa na úradoch ozval strýčko Sam, ktorý vás príjme na svojej farme. Sam nie je farmár a jeho zdedené hospodárstvo upadá. Ak však z tejto úrody zarobí dosť, vykúpi sa z dlhov, predá farmu, splní si svoj sen a stane sa osievačom zlata a zaistí sebe aj vám šťastnú budúcnosť. Keďže však o traktoroch, bagroch a snopoch vôbec nič nevie, musíte sa o úrodu postarať sami."

Na začiatku hry dostal každý skaut jednu časť farmy. Tú musí zveľadiť - najprv vykoná prvú úlohu (nejaké drepy), potom druhú (nejaká behačka), potom tretiu (viac drepov a behačky) a tak ďalej, až napokon siedmu, poslednú (véééľa drepov, zhybov a behačiek). Jedna zveľadená časť farmy však nestačí - hru vyhrajú všetci rovnako iba v tom prípade, že v určenom časovom limite všetci splnia svoje povinnosti. Môžu si však navzájom pomáhať, dokonca robiť úlohy za druhého. Pýtate sa: Prečo by to robili? Nech si kaźdý rýchlo odbije svoje povinnosti a hurá. Iste, za iných okolností by to úplne stačilo: akurát, že farmárske náčinie je nebezpečné. Preto počas hry postupne jeden stratí zrak, ďalší hlas, iný nohy... A zrazu jeden nedokáže drepovať, kým druhý v behu bezmocne naráža do stromov. A tu vstupuje do hry spolupráca: Čo keby si slepý vyložil na plecia chromého, ktorý ho bude navigovať? Čo keby beznohý robil za všetkých zhyby a nemý pridržal chrbát chromému pri brušákoch? A bezruký zatiaľ môže všetko organizovať, nie?

A tu nastal kameň úrazu. Skauti neprejavili v tejto hre dostatok dvoch vecí: vôle spolupracovať, a keď si už uvedomili, že je to nutnosť, aj schopnosti organizovať. Nešťastne sa zasekli na prvej náročnej úlohe a hru nevyhrali. Neskôr, keď sme sa o nej s nimi bavili, zistili, v čom bola chyba. Spoliehali sa príliš sami na seba, respektíve, keď stratili trebárs možnosť pohybu, nespoliehali sa dostatočne na druhých. A to je práve posolstvo druhej hry: Všetci nie sme rovnakí. Každý má svoje slabiny a prednosti. Kebyže to nebola pravda, spolupráca by nebola najefektívnejšou stratégiou. Ale keďže to pravda je, nezostáva nám nič iné, iba spoľahnúť sa, že to, čo druhý urobí lepšie ako ja, aj naozaj urobí. Jeden zorganizuje hru, druhý o nej napíše článok; jeden naplánuje trasu výletu a druhý zariadi, aby deti došli vybavené; jeden objedná lúku na tábor a druhý zabezpečí odvoz, a tak ďalej.

V prvej hre sme sa naučili, že vzájomná spolupráca je dlhodobo výhodnejšia ako zrádzanie. V druhej hre sme sa naučili, že spolupráca dáva každému silu v určitej úlohe rovnú sile najlepšieho zo skupiny. Práve preto sa teda oplatí aplikovať spoluprácu do našich životov, alebo, ako by povedal učenec: Nech zavládne v našej skupine politika altruizmu. Altruizmus nie je dobrý iba pre iných - je dobrý aj pre nás samých. To je na ňom úžasné. Spoliehajte sa teda viac na druhých, a tiež sa uistite, aby sa oni mohli viac spoľahnúť na vás.

Dvojka

P.S. Pre vás zvedavých tu mám ešte jeden link: http://ncase.me/trust/. Jedná sa o krásnu simuláciu zvanú Evolúcia dôvery, v ktorej sa môžete pohrať s rôznymi algoritmami a dozvedieť sa viac o tom, čo pre vás osobne znamená riešenie Väzňovej dilemy.

P.P.S. Na fotografii vidíte slepého a jednorukého, ktorí pomáhajú zhybovať stuhnutému :)

by dvojka

Výprava na Biely kríž

Tento školský rok so sebou priniesol jednu nádhernú novinku - vznikla nová skautská družina. Jej radcami sú Erik a Dvojka, a hoc mladí a neskúsení, snáď sa nám podarí zabezpečiť našim deckám plnohodnotný skautský zážitok. O to sme sa (a rovno prezradím, že celkom úspešne) pokúsili aj v nedeľu 22. októbra.

Práve v ten deň sme ráno v kostole počuli pamätnú vetu: "Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie." Nuž, my sme dali kuchárovi, čo je kuchárovo, a vodu o to ťažšie (o tom potom). Ale hlavne skautom, čo je skautské: výpravu! Veru tak. Ráno 7:50 sa Peťo, Tomáš, Červenák a Mišo stretli pred vajnorským kostolom so svojimi radcami Dvojkom a Erikom. Kto chcel, išiel s Dvojkom na omšu, ostatní išli s Erikom nakúpiť suroviny podľa receptu, ktorý si naši dvaja nádejní kuchári - Mišo a Peťo - vybrali to ráno.

Po omši sme sa stretli na zastávke Osloboditeľská, kde sme si dali rýchle foto, aby sme potom vedeli porovnať, ako nás výlet zničil, a nasadli sme na autobus do Rače. Spoza okna sme však s hrôzou sledovali, ako sa napĺňa desivé proroctvo orákula SHMÚ. Veru sa nás pred výletom aj rodičia pýtali, či sa výlet nezruší, keď má pršať, ale čo by sme to boli za skautov, keby sme sa zľakli takej prkotiny, akou je zúriaci dážď?

A veru, ako sme vystúpili a začali sme sa blížiť lesu, počasie sa začalo prudko zhoršovať. Hmla sa zmenila na mrholenie, a mrholenie sa postupne menilo na dážď. Tuhšie sme sa zabalili do búnd, sofčeliek a pršiplášťov, a napokon pred nami z hmly vystúpili obrysy chaty Biely kríž. Najprv sme pobudli desať minút v blízkom prístrešku v prítomností žemiel a domácich pochutín, a potom sme sa uchýlili medzi štyri steny.

Prvé, čo sme urobili, keď sme sa zložili, a čo bol zároveň zlatý klinec výpravy, bolo, že sme si zvolili meno družinky. Decká písali návrhy a následne o nich hlasovali a napokon, po dlhom a náročnom volebnom obbdobí svet uzrel novú družinku: Horalci.

Ovšem takýto náročný program si vyžiadal čas a energiu a keď sme skončili, boli sme už riadne hladní. S Erikom sme sa spýtali majiteľa chaty, ktorý nám milostivo poskytol prístup ku svojej piecke, a tu prišla veľká chvíľa rádobykuchárov Peťa a Miša. Sľúbili nám kura na paprike, a po dlhej hodine strávenej pomalým krájaním cibule a dusením a ochutnávaním a podobnými záležitosťami nám prezentovali svoj výtvor. Bol úžasný. Už viem, kto nám navarí aj nabudúce. Zdá sa, že z výletu si človek nemusí odniesť iba skvelé zážitky a mokré ponožky, ale aj plné brucho.

Po umytí riadov sme sa vybrali na cestu späť. Veru, možno sa vám to zdá ako krátka trasa, ale verte mi, že pri tom počasí sme bojovali o každý meter. Na ceste sme našli suvenír - nádhernú puklicu od auta. Ale postihla nás strašná smola - Červenákovi sa vyšmykla z rúk a skotúľala sa dole strminou až do jarku, odkiaľ by ju nevybralo ani komando žeriavistov.

Keď sme došli do Rače, s Erikom sme skontrolovali autobusové rozpisy a zistili sme, že ak nechceme na zastávke čakať pol hodinu len tak, mali by sme si švihnúť. Nuž sme teda narýchlo zorganizovali (bezpečné) preteky na Čachtickú, avšak škoda-preškoda! Autobusu č. 65 sme stihli už len zamávať.

Nevzdali sme sa dobrej nálady a narýchlo sme vymysleli záchranný plán - o chvíľu nám ku Starému letisku išla päťdesiatšestka. Len čo sme tam došli, sláva! Chytili sme 65ku, avšak tú, ktorá ide opačným smerom. Taktak. Poriadne sme si to nadbehli, a len vďaka tomu sa nám akurát podarilo dôjsť na Osloboditeľskú v rozumnú dobu.

A tam sa skončila naša výprava. Decká sa rozutekali domov, a pobrali sme sa aj my starší. S nami šli nové spomienky na upršanú, drsnú, skrátenú, hmlistú a najmä úžasnú výpravu.

by dvojka

Výprava do Bukovských vrchov

Expedícia Bukovské vrchy, 29.8.-3.9.2017

Účastníci: Rado, Ryťo, Dori, Ema, Peťo, Maťo, Horalka

Pre potreby zboru a všeobecného publika zapísal: Horalka

Výprava pre mňa začala v Košiciach na vlakovej stanici v skorých poobedných hodinách. Zahájil som ju nákupom proťákového pudingu firmy Barebells s kokosovou príchuťou. Hľadal som kokos v zložení, ale som ho nenašiel. Mlieko, srvátkový izolát, karagenan, sukralóza, kokosová esencia. Ešteže prírodná. Krajina pôvodu: Rakúsko, podľa uvedeného zloženia primárne v švédčine a fínčine je výrobok určený pre distribúciu do Fínska. Prečo nie, Košice sú po ceste. Skonzumoval som dvesto gramov opísanej hmoty taktne pribalenou lyžičkou a presunul sa na perón. Nástupište číslo tri. Z jednej strany vlak do Humenného, z druhej sa chystal pristaviť vlak z Bratislavy. Meškanie sa nakoniec ukázalo ako zvládnuteľné, zvítal som sa so spolupútnikmi a Rado dokonca stihol došprintovať pre ich lístky na pokladňu. Vo vlaku sme obsadili miesta na konci (alebo začiatku) vozňa, ktoré sme po ceste zdieľali s postaršou sympatickou občiankou. Občas sa otvorili dvere a nás obšťastnil príval nevetraného záchodového vzduchu či o niečo tmavších občanov.

V Humennom sme prestúpili na regionálku a odviezli sa do Sniny. Tu Rado strávil hodnú chvíľu tým, že sa snažil vybaviť skupinový lístok naspäť z Medzilaboriec. Dramatickým zvratom bolo odhalenie končiacej platnosti vlakových preukážok niektorých členov výpravy. Zatiaľ sme si stihli preštudovať mapu a odhaliť náš najbližší cieľ – budovu cirkevného centra, v ktorej sme mali dohodnutý nocľah. Keď papierovačky úspešne skončili, vyhodili sme batohy na chrbty a postupovali smerom k ubytovaciemu zariadeniu. V čase nášho príchodu bolo však úplne opustené, i keď vchod bol odomknutý. Tak sme sa, neistí sami sebou, postupne trúsili dnu a prežívali zmiešané pocity. Tomuto bola učinená prietrž až príchodom miestnej riaditeľky, ktorá nám všetky naše pochybnosti vyvrátila. Áno, bolo úplne v pohode, že sme tam boli a kľudne sme sa mohli zložiť. Check. Čas sa najesť. Otvoril som večeru a v jej priebehu som sa bavil výukou Dori vo výslovnosti slova „šproty“. Po večeri som uvaril čaj a Ryťo usporiadal poriadnu strelenokachniádu. Čaju bolo na tri zaliatia. Bol taký fajnový, že Dori sa z neho motala a rozbila pohár. Strelené kachny vyhral raz fialový, raz modrý. V budove sa nachádzala funkčná sprcha aj so zabudnutou kolekciou sprchových gélov miestneho hokejbalového tímu. Jediné, čo tam chýbalo do dokonalosti, bol držiak na ružicu. Po rituálnej očiste sme zaľahli, lebo ráno nám čosi po piatej išiel autobus. V na to vyčlenenej miestnosti s pôvodným určením seniorzumba som chmatol kus látky, hodil ho cez seba a vyvalil sa na trampolínu.

Pro tip: nespite na trampolíne, zospodu ťahá.

3:50, budíček v réžii koprodukčného dua Žalúdok&Močák. Potácam sa na záchod. Nasleduje prvá raňajková epizóda so sušeným kozím mliekom. Najedený som umyl riady, umyl zuby a zhromaždil zvyšný čaj v mojej príručnej fľaške. Kým som bol hotový, ostatní sa zvoľna dávali do pohybu. V stanovenom čase sme dosiahli autobusové nástupište, trafili sme správny autobus a vliezli dnu. Niektorí jedinci sa vrátili ku svojej násilne prerušenej regeneračnej činnosti, ostatní sa zaplietli do konverzácie s domorodkyňou možno päťnásobne staršou od nás. Dozvedeli sme sa, že aj ona „hodela po gurach, dulho, dulho, ale potem stretola tutok stado voleňú a jak še oni jej bojali, totak še ona ich bojala a pak huš na gure nehodela“, ale každopádne „želavú vam príjemňú turisťjiku,“ keď vystúpila v Zboji. Ďakujeme, matečko, aj Vám pekný deň.

Po vyprataní dopravného prostriedku na konečnej v Novej Sedlici nastal pre ostatných hladošov čas raňajok. Kým tlačili praženicu, chleba, oriešky a pofidérny Nitran, zastavil pri nás masívny čierny Land Rover a z neho sa vyskladal prudko profesionálny horskoslužbár. Vidiac naše batohy, hneď nás informoval, že sa tu nedávno stratili dve Češky, že sú tu medvede a, použijúc zlovestný minulý čas, že trvalo dlho, kým tie Češky našli. V krátkosti sme mu popísali našu plánovanú trasu, on pokýval hlavou a začal sa uisťovať, že máme mapu, mobili, čísla na núdzové volanie aj horskú službu. Keď dostal afirmatívnu odpoveď na všetky otázky, nakoniec usúdil, že nás cez bránu NP môže s čistým svedomím pustiť. Stalo sa. Cestou nás ešte zastavil slivovicou namazaný zubromuž a vnútil nám za štós propagačných brožúriek, ako aj pohľad na svoju pýchu, tesne po prirodzenom úmrtí vypchaného zubra, ktorý bol do Bukovských vrchov vypustený ako prvý. Sedlicu sme tak opustili vyvedení z konceptu.

Prvý kopec v ceste – sedlo medzi Packovou Kýčerou a Temným vŕškom. Na stráni, v prítmí lesa sedí skupinka rovnako temných spoluobčanov pri celkom slušnej vatre. Volá sa to tam Skládka pod Kýčerou. Na pozdrav reagujú znepokojeným „horeemedväď!“ a inak sú inertní. Rešpektujúc ich kamufláž vatru obídeme. Hore je to slušný stupák, ale po horeemedväď ani stopy. Dokonca som sa odvážil ísť sa sociálne zariadiť do lesa. Všade kľud a skupina pokračovala ďalej.

Po prvom hafe šľapania sme našli zostup do Stužického pralesa. Mrte pekný les. Na Stužici pauza, som menovaný fotografom a toto povolanie začínam vykonávať spod mosta. Ema zamyslene žuje Corny Big Protein a ja sa tiež zamýšľam. Keď môže mať zatrolená müsli tyčinka dakde okolo 40% bielkovín, prečo majú veci ako Excelent a podobné kváziproteínové tyčky ani nie 30%? Na svete niet viac čestných tyčiniek. Povzbudení Eminou tyčinkou sme vstúpili do pralesa.

Prales bol hustý, bahnitý a dusný. V teple a pod váhou batohu sa mi začínali robiť kruhy pred očami. V snahe vytiahnuť z batoha palice podľa Aninovej rady som hruďou prerazil popruh a batoh mi takmer spadol. Ema našťastie zaasistovala a paličky mi pomohla vytasiť. Už po piatich minútach bol cítiť rozdiel a mne sa prales začal páčiť, aj keď som sa stále potil ako kôň. Mimo bezprostrednej blízkosti Stužice je tam také ticho, že človek počul dych seba, toho za sebou aj toho vpredu na dvadsať metrov. Z času na čas v horných vrstvách zajačala kaňa. Poetika kalibru päťpalcovej karonády. V neprehľadnom poraste sa často čakáme, poprípade na seba voláme, aby sa nám zadný ani predný voj nestratil.

Preliezli sme Kamenný potok a kus za ním potom zaštandovali na mieste, kde Peťo vpredu objavil Poľsko. Ci pána. Tristo metrov do Kremenca. Tam bych aj dopľul, ta ne?

Ne.

Kremenec je z tejto strany vražda. Ten malý úsek je ostrý jak Džingischánova šabľa a na poludnie spálený slnkom ako zvyšok Džingischána. Chrchľajúc pľúca sme to nakoniec zvládli. Odmenou nám bola rušná križovatka plná Poliakov, promenádujúcich hore-dole na Wielku Rawku a späť. Po poriadnom obede sme sa pridali, ruksaky zanechajúc na postráženie Radovi a Dori a prešli sme na vedľajší kopec, už oficiálne mimo územia SR. Tam a späť to trvalo čosi nad päťdesiat minút mimoriadne pohodovým tempom. Zdvíhame Rada aj Dori, zdvíhame svoje zadky a vypekáme si to smerom na útulňu pod Čierťažou.

Po troch a pol hodinách cesty sme tam. Najhoršie je záverečné klesanie, ale stále v pohode. Ema sa háda s Radom o alchymistických prísadách v konzervách. Po vybalení a večeri v altánku vedľa sa konečne presúvame do útulne. Onedlho po nás sa pridajú dvaja spolubývajúci – skautka menom Amazonka a jej parťák. Idú našu trasu, ale opačným smerom. Večer trávime družnou diskusiou pri ohníku, pred spaním nám Rado číta Aninov denník, čo sa stáva neskôr tradíciou.

Ráno dopĺňame vodu, vyprázdňujeme črevá, Ryťo sa pokúsi urobiť si mlieko na cereálie zo salka (nedopadlo to dobre). Obdivujeme kreativitu umelca, ktorý vytesal do neďalekého pňa torzo Venuše. Šlapeme cez Borsuk, pred Čelom sa potýkame s mrtným stupákom. Okolo Riabej skaly – to je celá oblasť, vecí s týmto menom je po ceste mrte – narážame po prvý raz na čučoriedky. Tlačíme do hlavy, nabudíme metabolizmus a už sa tešíme na obed. Ten konzumujeme za Ďurkovcom v kríkoch poniže cesty. Široko-ďaleko ani človeka. Poobede sa vyvalíme na celtu a hráme Strelené kachny. Máme pred sebou ešte dlhý kus cesty a tak sa hecujeme, až to nie je pekné.

Zlý nápad. Všetci sme hrozne nabudení a „už je Kruhliak? Už je Kruhliak?“, až kým nie sme iritovaní úplne najviac. Keď po piatich hodinách dosahujeme Kruhliak, máme penu u huby a sme nervózni. Hlúpe tabuľky kde-tu chýbajú a my si vôbec nie sme istí našou polohou. Navyše Rada bolia kolená, preto už od rána ide s mojimi paličkami a bandážou. Na vedľajšom mikrokopci sa nám konečne potvrdí, že sme práve prešli Kruhliak a tak pookrejeme. Nasledujú kamenné kvázischody (rozumej: také klesanie, že nám drkocú zuby), ktoré vyslovene rushujeme, čo sa neskôr ozve hlavne v kolenách Rada a mojej maličkosti.

Dupotajúc otrasnou štrekou cez priekopy, skaly, korene, čabajky, klobásy, kolotoče, somariny sa nakoniec dostaneme na dno, mentálne aj fyzicky. Bola už tma, keď sme došli do Ruského sedla. Lenže – hahá, útulňa nie je tu, ale asi kilometer hentým smerom! Rovinku som privítal, ale už mi kolená začínali parádne tuhnúť. Útulňu sme nakoniec našli. Našim spolubývajúcim na túto noc bol akýsi mystický poľský pútnik v červenej vetrovke a okuliaroch. Kým sme sa navečerali, on ostal v chatke a cez chatrné dvere sa ozývali jeho extatické zdravasy pred spaním. Bol som znepokojený, ale nič strašné sa z neho nevykľulo. Rado sa pokúša vyrobiť ryžu s fazuľou, ja na chodníku robím kliky, aby som si uvoľnil príšerné kŕče v ramenách a krku. Pri sto tridsiatke končím. Onedlho je ryža hotová. Výsledok je fajný, aj keď ryža je trošku chrumkavá. Ideme spať, Rado nám šeptom číta Aninove dobrodružstvá.

Ráno ma bolí. Kolená sú na kašu a ja v duchu škaredo nadávam. Raňajky ma povznesú, škoda len, že vŕzganie dosiek pri mojom odchode ostatných vyruší v snívaní. Dori mi neskôr zafačuje kolená, no už nemá elastický obväz. Mne to je jedno, aj basic handra dosť pomáha. Opúšťame Ruské sedlo. Po úvodnom stupáčiku trochu čučoriedkujeme. Kriplím vzadu s Radom a Emou a cítim sa blbo, že zdržujem tlupu. Nemám ale prečo, lebo sa na nás vykašlú a idú vpred ako každý správny pionier. Kakal pes. Pri dosť zaujímavom útvare mutantného stromu typu „Sauronovo oko“ si lofáme o kamenného hada na zem. Spoločné foto a otvárame tajné zásoby. Tie nám tak zdvihnú náladu, že dobiehame ostatných. Cestou vymýšľame koncept adventných skautských trhov.

Na ceste míňame Strop a pred Černinami si užívame radosti obeda. No a za nimi máme dezert, lebo také čučoriedky prisámvačku nikde inde nerastú. Chálujeme polhodinu vkuse a stále nemáme dosť, no musíme sa pohnúť. Dnešným cieľom je Balnica. Anino opisuje Balnicu ako svetlo na konci tunela plného hrôz. Má pravdu. Pred Balnicou je totiž vražedný úsek plný priekop, potokov, močiarov, naplavených klád... Mám od Rada späť svoje paličky a moje kolená kričia od bolesti. Napriek tomu sa akosi držím na nohách. Dori sa raz vytrepe do vody a to spustí jednak záchvat smiechu, jednak dajaký materský inštinkt a odvtedy mne a Radovi asistuje, jak len vie. Strašne pekné od nej.

Konečne Balnica. Perfektná nocľaháreň s potravinami, kuchynkou, matracoviskom, wifi, knižnicou, vláčikom a miliardou absolútne božských harabúrd. S Radom sme mali vážny rozhovor a rozhodli sme sa odpojiť a poslednú etapu urobiť ľahšou cestou do Osadného. S Emou sme mali ďalší a rozhodli sme sa urobiť fajný dezert po večeri. Tak sme sa vybrali na čučoriedky, ale v okolí ich bolo len trinásť. Meh. Dezert napriek tomu bol a chutil ako koza, lebo to bolo asi pol kila ovsákov a sušeného kozieho mlieka s ovocím, škoricou, semienkami a orechmi. Fakt dobré, ale dôkladne nás z toho zdulo.

Ráno sme s Radom vstali, rozlúčili sa a vyrazili do Osadného. Cez prírodnú rezerváciu Udava vedie nádherný náučný chodník s upravenou cestičkou a naše kolená spievajú. Po ceste sa napijeme z prameňa, urobíme fotky, vidíme východ slnka a sme dojatí. V Osadnom sadneme do autobusu a informujeme starých rodičov k Košiciach, že na obed budeme u nich. Tešia sa na nás a my na nich. Tak sa aj stane. Po výbornom (varenom!) obede vyrážame do ulíc a robím Radovi výklad na Tour de Kassai. Prejdeme sa popri Hornáde, obdivujeme architektúru v Starom meste, navštívime legionársku výstavu vo vlaku na Hlavnej ulici, vidíme Dóm sv. Alžbety, Rákocziho palác, katov dom, Ulicu remesiel a črepník s nápisom „Prosím, nevykonávať potrebu“. Nádhera. Potom ideme na pivo a steak do Keltskej krčmy.

O dve hodiny neskôr sme dôkladne najedení a máme fantastickú náladu. Preto nás vôbec nerozhodí, že nám Dori volá a oznamuje, že okolo polnoci budú v Košiciach, lebo sa pokazilo počasie a tak poslednú etapu prešprintovali. No problemo, vybavujeme nocľah u starých rodičov a čakáme. Dorazia hladní a nadránom, lebo vlak meškal a oni sa stratili. Potichu ich nakŕmime – Dori za pekáč studeného mäsa, ostatní hrniec tekvicového krému. Ráno sa zvítajú s hostiteľmi, umyjú riad a sme pripravení vyraziť. Sadáme na vlak smer Bratislava. Celú cestu riešime literatúru, lingvistiku a chémiu. Na Vinohradoch vystupujeme a celý výlet je oficiálne za nami. Sme natešení a úplne unesení.

Tri dni na to je u Horalkovcov (tj. u nás) afterparty s masívnym varením pirohov a spoločenskými hrami, ktorá sa ťahá do neskorého večera. A my sme plne uspokojení.

by dvojka

Letný skautský tábor 2017

Milé vĺčatá a včielky, milí skauti, roveri a priatelia Slovenského skautingu,
Som nesmierne rád, že sme sa v lete stretli na dva týždne na akcii zvanej skautský tábor. Po roku strávenom organizovaním družinoviek, pár výletoch, v lepšom prípade strese a v horšom prípade letargii je fajn vyraziť si do prírody, zabudnúť doma mobil, hodinky a zábavky a venovať sa tomu pravému jadru skautingu - byť s priateľmi, zažiť niečo nové a ísť stále ďalej.
Toto by samozrejme nebolo možné bez práce našich dospelých a "zodpovedných", najmä Rada, vedúceho tábora, ktorý odbavil všetky vybavovačky, dohodol sa s miestnou správou, vybral táborisko a vôbec, premazal všetky tie malé súkolia, ktoré nesmú škrípať.
Potom, keď už bolo všetko pripravené, začal predvoj. Na predvoji bola roverská družina Alieni a skautská družina Kaktusi. Na táborisko sme došli do ničoho - vítala nás tam len pozakrývaná hromada drevených tyčí, ktoré sme mali použiť na típka. Na aute pána Zemana sme po poslednom poldruha kilometri doniesli do táboriska všetky užitočné veci, ako chález, típka, hangár, poľnú kuchyňu... a aj všetky tradičné prkotiny ako plesnivý stan, tehly... no proste všetky tie veci, bez ktorých by tábor nebol táborom. Vláčením týchto ťažkých vecí sme dokázali, že sme riadni chrabroni, ale niekomu tam hore to nestačilo, takže hneď ako sme došli, začalo mrholiť, a vyzeralo to, že riadna búrka je na spadnutie. Preto sme, nanovo motivovaní, prekročili rýchlostný rekord v stavbe hangáru a povláčili sme tam všetok erár, ako aj naše súkromné statky.
Ten deň sme robili až do jedenástej večer, keď sme si ohriali guláš v hrnci a šli spať. Akurát, ani sme nezaľahli a Rado nás budil slovami: "Poďte do termálu!" Tak sme nasadli do Tálie (teraz nás bolo iba deväť) a vyrazili sme na polnočné kúpanie. Voda bola teplá, ale mali sme štastie, že tuk je nerozpustná substancia, keďže ho tam bolo veľa. Keď sme si oddýchli, vrátili sme sa späť/spať.
Ráno, asi o siedmej, ma Rado zobudil: "Dvojka, vstávaj! Je nedeľa!" Tak som sa spolu s rovermi vybral do kostola. Akurát, že keď sme došli do najbližšej dediny, už sa čítal žalm, tak sme sa rozhodli, že zamierime do Liptovského Mikuláša na omšu o deviatej. Omša to bola naoaj vydarená, hoci Popoluška nezvládol spirituálny nátlak (a asi aj ten vydýchaný vzduch tomu pomohol), a vyplo ho. Chudák, nepočul záver kázne. Ale čo už. Keď sme ho prebrali a dali mu napiť vody, vybrali sme sa do auta, akurát, že po ceste nás zastavila taká tá milá pani, veď ich poznáte - také sa nájdu v každej farnosti, a len vďaka nim je kostol čistý, zbor zohraný a noví kňazi dostanú pri príchode teplé jedlo. "Vy ste tí, čo omdleli, hm? A čo by ste povedali na dyňu?"
Najprv som nechápal, kde chce zobrať dyňu, a až neskôr som zistil, že dyňou tu nazývajú to, čo my, nevzdelaní blaváci, poznáme pod malebným názvom červený melón. Najprv sme sa ošívali, ale nakoniec sme sa nechali presvedčiť. Najprv sme mysleli, že nám ho podá pri predných dverách, ale ona nás pozvala dnu a my sme sa nechali ponúknuť nielen melónom, ale aj koláčom a čerstvými uhorkami.
Keď sme sa o jedenástej vrátili, ostatní už mali vykopané latríny a postavené prvé típko. Aha... vlastne nie. Tí lolovia práve vstávali. My sme spali štyri hodiny, oni osem. Ale my sme zasa boli bohatší o zážitok.
Na druhý deň pri raňajkách vytiahol Peťo svoju úrodu matroša a chlapci hneď skúšali, kto vydrží najviac. Ja som sa toho nezúčastňoval, pretože som nepotreboval žalúdočné kontrakcie hneď na predvoji. Avšak osudu neujdeš. Už na desiatu som urobil tú chybu, že som nechal svoj kelímok s lyžicou bez dozoru, a keď som ho vtlačil do gágora, už som iba cítil, ako mi ohnivé čilipapričky prenikajú cez papily priamo do mozgu, ktorý zoskratoval a zhorel na oškvarok. Našťastie, vďaka starostlivej opatere zdravotníka-Peťa-záškodníka som bol o pol hodinu ako-tak schopný fungovať. A tak som šiel kopať Lulu.
Lulu je latrína. Bola to najhlbšia latrína, akú svet nevidel - mala prinajmenšom meter osemdesiat. Asi sme nemali nechávať roverov samých pri kopaní, lebo sa trošku pozabudli. To, že bola taká hlboká, sa nám nakoniec vypomstilo - keď do nej spadol latrínovník, nikomu sa nechcelo poň skočiť. Ale to je už iný príbeh.
Predvoj šťastne skončil, a, čuduj sa svete, podarilo sa nám postaviť všetko načas. Všetkých desať (!) típiek. Takže už stačilo, len aby došli decká.
A veru na seba nenechali dlho čakať. Populácia v tábore sa minimálne strojnásobila, a odhliadnuc od pár nestálych návštev spomeniem Kuča, nového kuchára, super týpka, ktorý, hoc je majstrom chutného varenia, nie je už taký zbehlý ohľadom udržiavania poriadku v kuchyni.
Hneď, ako došli drobci, začali sa zabývavať a stavať podsady. Keď boli ako-tak hotoví, hneď začala prvá etapová hra - šifra, ktorej riešenie bolo témou etapovky. Túto šifru som krvopotne pripravil a tešil som sa, ako sa nad ňou decká budú trápiť. No hoci niektorí odpadlíci riešenie vzdali, zdravé jadro po hodine a pol našlo riešenie: "Cesta na Horu Slnka za Kameňom jednoty". Decká pochopili, že budeme mať indiánsku etapovku, a zdalo sa, že ich to celkom potešilo.
Potom som ale vyrazil s malou čiastkou starších na nákupy do Liptovského Mikuláša. Na Tálii. S táborovým playlistom, menovite hitovicou V sieti ťa mám. Ale aj napriek tomu sme šťastne došli, pričom sme objavili také vypaľovačky ako Zombie, 30. február, Dani California alebo Another One Bites the Dust. Keď sme vykonali nákup, našli sme v regálovom kráľovstve hotový poklad - nafukovačku Mimoň. Dano ju hneď kúpil, keďže iba Mimoni dokážu ochrániť hrádzu pred Šmolkami.
Potom som zrobil strašnú chybu - zašiel som s Danom na kebab. Ale viete, ako funguje kebab v LM? Dovážajú ho mrazený. S majonézou, najľahšie pokaziteľnou potravinou na svete, ktorú Náčelníctvo zakázalo brávať na tábory, keďže nevydrží ani deň. Ale o tom kebabnica nevedela. Podstrčila nám dvojtýždňový krém a my sme ho, naivne dôverujúc zákonu trhu, požili. Snáď netreba ani spomínať, že večer mi došlo zle a dva a pol dňa som preležal s teplotou a bolesťou brucha. Našťastie som mal so sebou svoju príjemnú knížku Matej Šándor od Julesa Verna. Akurát, že sa mi rýchlo minula. Tak som si od Riťa požičal Kafkov Proces prečítal som ho za jeden deň a potom sa mi ozaj blbo spalo.
Čo sa dialo počas toho, keď som bol indisponovaný, vám nepoviem - lebo neviem. Ale snáď ešte spomeniem, že všetci - vĺčence, skauti aj roveri - sa išli kúpať na Liptovskú Maru, kde stretli Supa a vyskúšali aj kajak, ktorý som staval s Radom a Riťom na jar. To bolo vtedy, keď som prvýkrát vyliezol z típka a hral som s Kučom a Emou inteligentné a hĺbavé hry ako Vládca Tokia či Rumble in the House.
Keď som vyzdravel, bola ďalšia etapová hra - ekonomická. Pripravil som si ju ja spolu s Erosom, a pridali sme do nej dva zaujímavé prvky - že obchody mali obmedzené zásoby, ktoré boli riadené Ústredným komunistickým družstevným zborom (inšpirácia hrou Kolejka), a tiež burza akčných kartičiek, ktoré vás mohli posunúť vo fronte na bizóniu kožu alebo vytrhnúť z pazúrov komunistov, ktorí chytali pochybných vekslákov potulujúcich sa po americkej stepi. Keď vás raz už eštébáci chytili, poslali vás do basy, kde ste museli vyčistiť hrniec, poraziť člena výboru vo Finger of Death alebo napísať ódu na otca Astrála a.k.a. Poetka a.k.a. Filipa. Medzitým sa členovia výboru premávali po burze oblečení do Červenej vlajky alebo organizovali Národnú banku, kde si mohol každý požičať, ale beda mu, keď ho chytil auditor! Decká sa ale zabavili a niektoré objavili spôsob, ako zarobiť slušnú kôpku koruniek.
Chvíľu išiel život v tábore pre nás skautov pokojnejšie, ale všetko sa v jednom momente zmenilo. Pripravili sme totiž nočnú hru - epickú odyseu malých skupiniek, ktoré museli odkliať kmeň démonických indiánov a zachrániť z ich pazúrov nielen náčelníkovho syna, ale aj jedného spomedzi seba...
Ale nočným dobrodružstvám nebol koniec. Keď hra skončila, my starší sme ešte hodinku počkali, ponasadali do áut a vyrazili na prepad. Veru tak. V neďalekom Prosieku totiž táborila Desiatka, a čo by sme to boli za skautov, keby sme im trochu nepripomenuli, že na nočnej stráži sa nemá spať? Akurát, že sa nám smola spolu s blatom lepili na päty. Na lúke za táboriskom sme sa z tajomných dôvodov zdržali asi hodinu a pol, a Broko už veru prorokoval, že je to znamenie a že sa to zle skončí. My blázni sme ho však nepočúvali a zaumienili sme sa, že sa už nevzdáme. Ale mali sme smolu, pretože na večeru bola úžasná polievka s šošovicou a my všetci sme ju v Prosieku cítili, ako sa snaží prejaviť. Nevzľakli sme sa však ani toho, a pomaly - potichu sme sa plazili ku táborisku. Akurát, keďže sme sa tak zdržali, už začalo svitať - a slnečný kotúč nás nielen zahrial, ale aj dokonale prezradil. Preto Popoluška zavelil: "Útok!" a vyrazili sme. Boli sme priamo za ich hangárom, takže pod stožiarom sme boli do piatich sekúnd. Avšak sme hneď zistili, ako nás vedúci tábora ogabal - tí skauti a roveri, čo mali byť úplne zničení po dvojdňovke a dvoch prepadoch zjavne spali vo vibramoch a bez akéhokoľvek spánkového deficitu. Preto akonáhle ich strážca (ináč, môj kamarát a fyzik, ale pri prenasledovaní to na sebe nedal poznať) zavolal: "Prepáád!", bez akéhokoľvek meškania vyrazili zo svojich podsád a pokúsili sa nás všetkých zrámovať. Ja som sa s jedným pustil za pasy a hodil som ho o zem. Videl som, ako moji berú nohy na plecia, tak som sa za nimi vybral - ale nočná stráž z minulej noci a hra z tejto sa mi hneď kruto pripomenuli. Nohy som mal sťa z olova a hlava mi klimbala. Desiatnici sa ku mne neúprosne blížili, tak som zabočil na najbližšej odbočke a zdúpnel som - slepá ulička. Po desiatich metroch prehradzoval cestu kovový plot súkromného pozemnku. Nerobil som drahoty a vrhol som sa do húštiny, dúfajúc, že si ma nevšimli. A čuduj sa svete - aj napriek môjmu absolútne nevhodnému žiarivo červenému svetru si ma nikto nevšimol.
Počkal som tam asi desať minút, no Desiatnici sa nevracali. Bál som sa, aby ma nenašli na ceste späť, ale nakoniec som došiel ku záveru, že sa vrátili okľukou. Preto som sa opatrne preplazil do riedkeho pásma lesíka, ktorý sa tiahol až ku táboru (vzdialenému asi päťdesiat metrov). Opatrne som sa zakrádal húštím a videl som zopár ľudí, menovite Mária, ktorého zlosyni zajali. Uvažoval som, či by nestálo za pokus vrhnúť sa ku stožiaru a pokúsiť sa dokončiť započatú robotu, ale vzdialenosť a bdelosť stráže ma prevedčili, že to nie je najlepší nápad. Asi po pol hodine začal niekto systematicky prehľadávať lesík (a možno len šiel na latrínu, nevedel som to rozoznať), takže som celý vydesený čo najtichšie prešprintoval von.
Dokráčal som až ku parkovisku pri prosieckom futbalovom ihrisku, ale nikto tam nebol - a čo viac, z dvoch áut Máriovo zmizlo - zostala iba Tália. Čakal som tam dosť dlho a videl som východ Slnka. Začalo mi byť teplo, tak som si vyzliekol sedem tričiek - zostali mi ešte dve. Nakoniec som urobil rozhodnutie a zašiel som do ich táboriska. Zakričal som na ich nočného strážcu. Obozretne sa ku mne priblížil. Spýtal som sa ho, či videl ostatných mojich, a on, že nie. Spýtal som sa ho, koľko je hodín, a on, že je trištvrte na šesť. Za štvrťhodinu skončí prepad. Poďakoval som mu, on kývol hlavou a skočil na mňa. Ja som však niečo také čakal, tak som sa mu bleskovo uhol a on narafal. Ja som prešprintoval pomedzi autá, pričom v jednom som spoznal Máriovo (až neskôr som sa dozvedel, že keď ho zajali, dovolili mu na ňom prísť do táboriska, aby ho mal poruke), a za sebou som začul uspokojivé zadunenie. Neobzrel som sa a dobehol som až na parkovisko. Bol som unavený, tak som si ľahol na lavičku. Asi po štvrťhodine som videl návrat hrdinov - vracali sa z dajakej paže na opačnej strane patoka a mali oblečený hrdinský výraz. Akurát, že im chýbal Broko. Povedali mi, že sa pokúsili dostať ku vlajke z opačnej strany, od hrádze, akurát pri potoku vydesili nejakého užívateľa latríny. Jedno vzalo druhé, Broko myslel, že idú po vlajku, a ostatní mysleli, že idú vziať nohy na plecia. A tak sme sa rozhodli, že našich zajatcov vykúpime. Mali sme teraz kľúč od Tálie, a v hlave nám skrsol plán. Nasadli sme všetci do auta a pozamkýnali sme dvere. A potom sme s revajúcimi reprákmi vošli po kráľovskej ceste priamo do stredu ich tábora.
Bolo ráno a ich ľudia sa práve zobúdzali. Veľmi ich zarazilo, keď za tlmených zvukov bicích zazreli prichádzať drobné autíčko. Došli sme ku nim a začali sme vyjednávať. Požiadavky boli jednoduché - prepustite našich zajatcov. Akurát, že oni sa nedali presvedčiť. Naveľa - naveľa začali skúmať technické limity konštrukcie Tálie. Najprv odmontovali stierač, potom anténu a napokon disk z kolesa. My sme sa ich nezľakli a stále sme vytrubovali naše požiadavky. A vtom objavili Achillovu pätu nášho rozpoloženia, o ktorej sme sami netušili.
Tália je totiž staré auto, ktorého zamykanie vynašli ešte Babylončania. Keď stlačíte tlačidlo "zamknúť", zamknú sa iba dvere, ale kufor sa zamkýna osobitne. Viete si teda predstaviť, ako nás zamrazilo, keď sme začuli spoza nášho auta víťazoslávny rev! Situácia sa razom obrátila a teraz si požiadavky kládli oni. Mali sme motiváciu ich počúvnuť, veď sa vyhrážali, že nám spália spacáky! (Samozrejme by to neurobili, ale hra je hra.) Vymenili sme si žalostné pohľady a vystúpili sme z auta, vydajúc sa napospas osudu.
Po rozcvičke a raňajkách, ktorými som nepohrdol iba ja, sa Popoluška dohodol s vedúcim tábora, že 5 najstarších a najdôležitejších pre etapovku môže odísť na Tálii späť do tábora a zvyšných 5 si bude musieť svoje vykúpenie odpracovať. Vtedy som prvýkrát naplno ocenil výhody toho, že som kmeňový vedúci, a teda nepostrádateľný pre etapové hry! Tak som sa teda dostal do šťastnej päťky zachránených.
Keď sme došli, rozložili sme si karimatky na slnkom vyhriatej lúke a okamžite sme zaspali. Zobudili sme sa až na obed, keď sa vrátili ostatní (áno, ale tak muselo sa ísť po piatich, keďže sme mali iba dve autá, a NIKTO nebol vtedy dôležitejší pre etapovku ako ostatní), najedli sme sa a začali sme sa baliť. Nie, nebol ešte koniec tábora, ale dvojdňovka. Veľa deciek z nej malo stres a potrebovalo skúsenú ruku pri balení, takže som si neoddýchol. Napokon sme sa zhromaždili v jedálni a čakali na opozdilcov. Akurát sme sa trochu zdržali, takže namiesto toho, aby sme vyrazili o tretej poobede, vyrazili sme o pol šiestej.
Cieľom dvojdňovky bolo dobyť Horu Slnka. Akurát, že po asi hodine predierania bodliačinami (už celkom vysoko) sme zistili, že ďalej už nie je cesta. Po štvrťhodine zmäteného dohadovania sa medzi vedúcimi výpravy sa zavelil čelomvzad a my sme preklínali každý meter, ktorý sme predtým, pri výstupe, tak velebili. Napokon sme zišli až k úpätiu, ale na druhej strane, kde sa nachádzalo rázcestie so vstupom do dediny. Už sa dosť zvečeriavalo, tak sme nelenili, ale hneď sme vyrazili po ceste nad dedinou. Kráčali sme, až sa zotmelo. Zrazu som zbadal peknú lúku. "Čo keby sme prespali tu?" pýtam sa Rada. "To je alternatíva, ak sa nedostaneme do cieľa." A hádajte čo? Po desiatich metroch dajú roveri hlavy dokopy, uvedomia si, že už nevidno ani na krok a zavelia: "Rozbiť tábor na lúke!"
Decká sa potešili, lebo na rozbíjanie sú experti. Za chvíľu horí aj oheň, ale nič sme si neopekali. Bola iniciatíva urobiť aspoň krumple, keď už sme ich vláčili toľkú cestu, ale po pár zuhoľnatelých pokusoch sa od toho upustilo. Zjedli sme skromnú večeru a šli sme spať.
Ráno bolo skvelé. Hoci som tomu sám neveril, po potiahnutí štyridsiatky (pozn.: tým sa myslí štyridsať hodín bez spánku) som sa vyspal doružova. Vôbec som nebol polámaný, naopak, bol som veľmi svieži. Aj Rado si pochvaľoval spánok "pevný ako víno", a zdalo sa, že aj deckám dobre urobila noc pod hviezdami. Po raňajkách, ktoré, hoc skromné, nám všetkým chutili, sme sa vybrali na cestu. A vtedy sme až zistili, ako veľmi sme sa včera zdržali. Rado volal Domči do tábora: "Asi za tri hodiny sme tam," ale keď sme prešli okolo dediny, cez jednu lúku, cez druhú lúku - hop! Ocitli sme sa nad táboriskom.
Veru, hovorím vám: Na dvojdňovky sa vyráža ráno a vracia sa z nich večer. My sme to poplietli, vyrazili sme večer a vrátili sme sa ráno. Ale nebojte sa. Rado nám na budúci rok sľúbil poriadnu, drsnú dvojdňovku ;)
Keďže sme nedobyli Horu Slnka, decká museli Kameň jednoty získať inak. Preto sme pre nich pripravili rytiersku cestu. Teda, "pripravili" nie je celkom to správne slovo. Keď sme totiž vošli pri hrádzi do potoka a šli sme proti prúdu, z úžasom sme zistili, že Príroda sama tu vytvorila tú najdokonalejšiu a najkrajšiu prekážkovú dráhu. Ešte posledné detaily - kde-tu zavesiť žihľavový závoj či natiahnuť pár lán, a samozrejme na konci potopiť všetkých päť kusov Kameňa jednoty, a skvelá hra je na svete!
Ja - ako kmeňový vedúci - som prevádzal svoj kmeň cez dráhu. Bolo to drsné, dobrodružné a takrečeno epické - a decká boli unavené, mokré a absolútne nadšené. Na konci sme získali našu časť Kameňa jednoty a veselo sme sa vybrali do tábora, kde sme sa už tešili, ako ukoristíme ostatným ich kamene a staneme sa pánmi údolia.
Prišiel posledný večer a začali sme chystať táborák. Filip s Brokom, mnou a Erikom začali zhánať decká na raždie. Naplnili sme odhadom tritisíc cielt, ktoré sme potom vláčili do tábora. Filip nás doviedol do raždniska - vyrúbaného kopca asi dvadsať minút cesty od tábora. Bolo tam nádherne - a ja prosto milujem vôňu miazgy a širokorozľahlé smrekové lesy.
Museli sme sa ponáhľať, keďže sa stále zdalo, že dážď je na spadnutie, no aj tak sme sa ku ohnisku vrátili až po zotmení. Dážď nás napokon chvalabohu obišiel, ale stalo sa iné nešťastie - Filipovi sa drevo do prsta zadrelo a hoci si nemusel pol prsta odfakliť, do nemocnice ho na aute zaviesť predsa len museli. Ľutujem ho - nielen kvôli tej nepríjemnosti, ale hlavne kvôli tomu, že zmeškal jeden z najkrajších táborákov, aké som zažil.
Celý táborák prebiehal takto - najprv nás zvolali ku ohnisku. Samozrejme sme sa museli všetci hodiť do gala (čítaj "Skautské košele, resp. táborové tričká"). Potom ohňová čata (ja som bol Juh) zapálila čo najslávnostnejšie a podľa vzoru nášho neprítomného Horalku oheň. Potom Rado menoval ohniváka - hádajte čo? Keď vám poviem, že som to bol ja, nebudete ani zďaleka takí prekvapení, ako ja vtedy. Našťastie mi Kučo venoval stručný brífing, takže som sa nestrácal a napokon musím s hrdosťou povedať, že polienka padali tam, kam mali. Popri tom, ako som sa dostával do role TetrAvatara (taký vtip: TetrAvatar je pán štvrtiny štyroch živlov), Rado predniesol reč. A pri nej sme my, všetci indiáni, pochopili, že o Kameň Jednoty nesmieme bojovať. Kameň Jednoty môžme ako spriatelené kmene spojiť, a potom nás už nič neporazí. A preto ten večer žiaril pri táboráku veľký kameň, ktorý nepatril žiadnemu kmeňu, a zároveň všetkým.
Bolo to veľmi silné zakončenie etapovej hry a teraz nás čakalo už len vyhodnotenie a zábava. Všetky kmene sa snažili, a preto si zaslúžili veľkú kopu sladkostí. A keďže boli dobrí indiáni, v úcte pamätali aj na svojich kmeňových vedúcich. Odneste si z nich príklad!
Pri všetkých tých veselostiach a zábaviskách sa ľudia vytrácali spať alebo pozhovárať, a napokon Rado, Riťo, Erik a ja sme zanôtili pár Krylov a Nohavicov a celý tábor sme zakončili veselými Slavíkmi z Madridu. Bol to ozaj úžasný večer a ja naňho nikdy nezabudnem.

Ale všetko musí raz skončiť, a tak na druhý deň prišlo ráno a detičky sa počali baliť. Filip sa vrátil z nemocnice so zafačovanou nohou, a hoci sa o ňom rozšírili škaredé povesti (napríklad, že mu predsa len museli pol prsta odfakliť), neverte im. A rozhodne nepodporujte niektorých starších, aby ho volali Deväťprstý Frodo. Že či ja? Určite nie. Ehm.
Takže - s deckami sme si dali rýchle zbohom a polovička vedúckov ich odprevadila až tam, za hory a doly. My sme sa začali mentálne aj fyzicky pripravovať na tú eventualitu, že do zajtra obeda máme za povinnosť rozobrať celý tábor. Keďže sa opäť zdalo, že bude pršať, rýchlo sme pozhadzovali típka a presťahovali sme sa do jedálne. Tá noc bola tiež veľmi pekná - až poetická. Žiadne steny, ani žiaden osobný priestor, a nebyť tej tenkej celty nad našimi hlavami, pripadal by som si ako hrdina Pána Prsteňov na ceste niekde v divočine. Rozhodne to bolo magické.
Ráno sme dokončili pomalú smrť tohoročného táboriska a na dodávku sme ponakladali tyče a potom aj celty, típka, piecku, knihy, haraburdy... A keď sa to všetko vybralo na cestu do Vajnor, my sme sa pustili do zakopávania latrín a posledných úprav. Filip, ešte imobilný, nás obveseľoval svojským spôsobom - na gitare hral clivé melódie. V táborisku nás bolo iba pár - vedúci postupne odchádzali po svojom. Aj mňa to čakalo. Napokon, keď som zakopával odpadovú jamu, mi Rado oznámil, že naši ma čakajú na začiatku cestičky, ktorá vedie od asfaltky ku táborisku. Rozlúčil som sa teda, posledný krát som vysadol na Táliu a za zvuku hlasnej hudby, ktorá nám oznamovala, že už ďalší letný tábor hryzie prach, som prestúpil z jedného auta do druhého (kde už bol aj Horalka, ktorý sa pozdravil s táborníkmi - už sa totiž vrátil zo svojho LARPu), a nechal som tábor definitívne za sebou.
Teda, nie celkom definitívne. Spomienky totiž zostanú a ja si ich budem hýčkať, pretože za to naozaj stoja. Tiež si môžeme my, starší, odniesť niečo ďalšie - poučenia a nápady, ako viesť skautskú družinku, tábor či celý oddiel, a tým zabezpečíme, že táto krásna tradícia započaná lordom Baden-Powellom nevyschne, ale iba naberie na kráse. A samozrejme si odnesieme krásne priateľstvá a známosti, pretože skauting bez ľudí je ako hotdog bez párku (odpusťte mi túto slabú chvíľku poézie).
Milí moji, časy sa menia. Menia sa aj skautské tábory. Kedysi boli činnosti na táboroch a aj v celom skautingu iné, ako dnes, a aj v budúcnosti už nebudú rovnaké. Ale o tie až tak nejde. Pretože čo je skutočne dôležité, je očiam neviditeľné, ale zachová sa - priateľstvo, zodpovednosť, radosť a odhodlanie ísť ďalej. Toto všetko nám náš tábor dal a ja zaňho z celého srdca ďakujem.
Váš Dvojka

by dvojka