Jarný Trojkopčiak
Je dobre známe, že s prvým slnečným lúčom sa prebúdzajú nielen spiace princezné. Sedmokrásky naťahujú lupene, drozdy sa rozospievavajú na stupniciach a srnky preťahujú nohy. Tieto lúče prebúdzajú aj nejedného skauta a volajú rozospaté oči do jeho lesného domova. Prvý jarný deň každoročne oznamuje, že je čas vrátiť sa do prírody.
Rovnako ako minulé roky, aj teraz sme prvú sobotu po jarnej rovnodennosti zbalili batohy a obuli túlavé topánky na Jarný trojkopčiak. Je to akcia organizovaná 13. zborom skautov Bratislava-Petržalka, ktorej podstatou je prejsť tri kopce v Malých Karpatoch a splniť úlohy na každom z nich. Tieto kopce sa rok po roku menia, takže spoznávame vždy nové časti nášho útulného pohoria. Tak sme sa 22. marca v dvoch skupinách vydali na cesty. Mladší preskúmali Veľkú Baňu, Spariská a Petríkov vŕšok, prebojovali sa úlohami, únavou a nekonečnými bolesťami v nohách a víťazne dorazili až na Stánisko, kde stretli skupinu starších. Tí sa plahočili zo Svätého Jura na Tri Bresty, Červený vrch a Bystrickú horu.
Odmenou celodenného putovania nebola len tradičná drevená placka za splnenie úloh. Boli to najmä zážitky, jarné výhľady na slnkom obliaty les a jeho vôňa, či dobrý pocit detí zo seba samých a hrdosť ich vedúcich.
~Zorka
Skautský ples - Oskary
5. oddiel plesoval!
!
očarili celé publikum a dodali večeru nádych noblesy.
.
.
!
Koledovanie
Slovensko je bohaté na vianočné tradície, ktorých sa ľudia držali dlhé roky – vianočné oblátky pečené miestnym učiteľom, orechy hodené do nevymetených kútov domu, či koledníci, ktorí pridávali k sviatku narodenia Krista miestny folklór. Takéto vinšovanie bolo známe na našom území už v 15. storočí a odvtedy sa obohacuje tvorivosťou každej ďalšej generácie.
Koledy prinášali do domov najprv najmä dospelí muži. Postupom času začali na dvere klopať deti, a táto milá návšteva sa udomácnila. Dnes koledovanie patrí najmä deťom, ktoré bývajú pohostené nejakým tým vianočným koláčom, čo sa vždy nájde navyše.
Skauti s koledovaním nemali veľa spoločného do roku 1986. Vtedy sa v meste Linz v Rakúsku snažili ozvláštniť vianočný televízny program na pomoc znevýhodneným deťom. Preto do Betlehema prišli lietadlom aj s telesne postihnutým dieťaťom, ktoré v Bazilike Narodenia Pána odpálilo z večného svetla plamienok a prinieslo ho späť do Linzu. Miestni skauti sa o tri roky neskôr inšpirovali touto myšlienkou a začali svetlo roznášať do celej krajiny. Neskôr sa pridali aj skauti z okolitých krajín a svetlo putovalo aj k nám už v roku 1990.
Ale kde skrsla myšlienka svetlo priniesť priamo z Betlehema? Korene má hlboko v 11. storočí, kedy Betlehem okupovali turecké kmene a kresťania nemohli navštevovať pútnické miesta. Na výzvu pápeža bola zorganizovaná križiacka výprava s cieľom oslobodiť Jeruzalem a Betlehem. Pre mládencov nevyzeral výsledok výpravy nádejne, preto jeden križiak sľúbil, že ak to prežije, prinesie domov plamienok práve z Betlehema. Domáci do toho nevkladali veľa dôvery, no v roku 1099 sa vrátil mladý muž otrhaný domov a vo Florencii horela svieca betlehemským svetlom.
Dnes už nemusíme čeliť toľkým útrapám, aby sme svetlo priniesli do tmavých kútov. Vo Vajnoroch 24. decembra tradične chodíme po domoch spojení dobrou vôľou a s malými darmi – plamienkom nádeje z Betlehema, koledami spievanými detskými hlasmi a prianím len veselosti a hojnosti.
Deň Veteránov
„Na poliach Flámska vlčie maky rastú, tam medzi krížmi, rad za radom. Značia miesta, kde ležíme. Tam hore počuť udatný spev škovránka, uprostred revu kanónov tu dolu...“
Tieto verše z básne „V poliach Flámska“ od Johna McCrae boli prvé, ktoré spojili vlčie maky so spomienkou na vojnu. Práve vďaka nim sa tento kvet stal symbolom vojnových veteránov, ktorých si pripomíname každý rok 11. novembra.
Tento deň je pripomienkou novej nádeje – nádeje na mier, ktorý prišiel po hrôzach prvej svetovej vojny. Ľudia po celom svete sa v roku 1918 radovali z jej konca, videli pred sebou lepšie časy. Avšak pre mužov, ktorí strávili mladosť či detstvo na fronte, bola budúcnosť odetá v neistote. Rovnako ju nevideli ani matky a otcovia, ženy, deti a priatelia tých, ktorí skončili pod vlčími makmi. Vojna berie, čo nik nedokáže vrátiť.
Veľké čísla obetí často zostávajú pre nás abstraktné – zdajú sa hrozivé, no rýchlo na ne zabúdame. Až osobné príbehy jednotlivcov, ich stretnutia, strachy, sklamania a bolesť nám dokážu pripomenúť, aké dôležité je byť vďačný za mier.
A vďačnosť sa najlepšie prejavuje činom. Preto sa skauti zo 110. zboru vo Vajnoroch rozhodli prispieť k aktivitám občianskeho združenia Post Bellum. Toto združenie na Deň veteránov organizovalo zbierku na projekty zamerané na vzdelávanie o vojne. Projekty sú založené na priamej komunikácii s tými, ktorí vojnu zažili, a sú určené pre školy aj širšiu verejnosť.
Vlčie maky nie sú len symbolom smútku, ale aj nádeje, že obete vojen nebudú márne. Keď si najbližšie budeme pripínať kvet maku na kabát, pripomeňme si, že mier nie je samozrejmosťou. Je to dedičstvo, ktoré máme chrániť a odovzdávať ďalej.
Oddielová chata v Nitre
Oddielová chata v Nitre bola plná zážitkov! Naši roveri a rangeri s radosťou privítali družiny skautov a skautiek do staršieho oddielu 
. Okrem množstva hier a zábavných aktivít sme sa vybrali aj na Zobor
, kde nás čakali krásne výhľady. Veľké ďakujeme patrí 23. zboru za zapožičanie klubovne, ktorá sa stala na celý víkend naším domovom 
!
Spomienky z tábora 2024 - Avatar
“Dobré chvíle tvoria pekné spomienky, zlé chvíle sú dobré lekcie.” Tento výrok Iroha, postavy z kresleného seriálu Avatar: Posledný vládca vetra, presne vystihuje skautské tábory. Preto nie je náhoda, že práve tento seriál bol inšpiráciou pre tohtoročnú tému.
Múdrosť sa potvrdila už prvý deň predvoja, kedy sa 9 statočných chlapcov a dve dievčatá vybrali na táborisko uprostred liptovských skál. Nebol čas obdivovať krásu prírodného kúzla, lebo vietor nám dal veľmi skoro lekciu, že aj železné konštrukcie lietajú vzduchom. Ale zvalené stany sa rýchlo postavali späť na svoje čestné miesta, posilnené aj proti hurikánu.
Čoskoro sa na lúke objavili posily. Avatar privítal utečencov z celého kontinentu prenasledovaných zlým kmeňom Mao. Dostali sme príležitosť postaviť si nové domovy a vytvoriť si pohodlie. To nám zabezpečili aj darčeky od predošlého zboru, výdobytky civilizácie ako prívod pitnej vody a luxusné dosky na latrínach.
Celkovo bol tento tábor plný nového. Zaviedlo sa osobitné bodovanie za správanie - karma, s tým, že najlepší mali výhody a tí menej zodpovední nevýhody. Partizánove vtipy nám oživili ranné nástupy. Novoty zušľachťovali pobyt na táborisku každý deň. Hamaky, hranie na gitarke, neformálne ohníky, bejzbol a volejbal – to všetko vytvorilo pohodovú atmosféru.
Ani každodenné vstávanie a rozcvičky neboli bolestné, keď nás z postelí volal zvuk saxofónu. Behanie prebralo ospalú tvár, a ak sa to nepodarilo na prvýkrát, tak to zvládla “mesačná voda” pri cvikoch pre zdravé telo a ducha.
Brigáda v dedine bola tiež prekvapivo úspešná. Starostka bola natoľko spokojná s novou farbou na lavičkách a zvodidlách, že nás odmenila levanduľovým olejčekom domácej výroby. Voňavý olejček, lesná sauna a ľadový potok bola pôžitkárska trojkombinácia pre unavené svaly vedúcich.
Nezvyčajné bolo aj delenie kmeňov, neboli sme rozdelení podľa elementov, ale v každom tíme boli zástupcovia všetkých štyroch živlov. Deň za dňom sme sa od majstrov učili ovládať živly, behali sme ako vietor, vrhali vodné prúdy, bosí sme vnímali vibrácie zeme, ohne sme zapaľovali lusknutím prsta a vo večerných kartových dueloch sme si porovnávali sily.
Po návrate z výletu na Ohnivú horu v Prosieckej doline sme zachytili zvláštne zašifrované správy, dozvedeli sme sa o tajnom lotosovom spolku, ktorý tiež bojuje proti krutému kmeňu Mao. V dedine sme preto hľadali cestu do kasína v Ba Sing Sei, v meste, kde má tajný spolok základňu. Madam Li, vlastníčka miestneho kasína, nám prezradila, že máme medzi sebou neznámeho zradcu.
V Ba Sing Sei sme si užili okrem kasína aj športové oslavy, kým nás nezajali agenti Dhai Li. Museli sme uniknúť z escape room a rýchlo sa vrátiť do našeho nového domova. Aby sme identifikovali zradcu, v nočnej hre sme vkročili do sveta duchov. Po rozšifrovaní správy od dobrého ducha sme zistili, že naše napredovanie sabotoval majster ohňa Zuko. Zuko to oľutoval, a aby svoj hriech odčinil, naučil nás ovládať blesky. S týmto tajným umením sme sa stretli v boji s agentmi Dhai Li a zlým kmeňom Mao, dobili sme všetky ich základne a oslobodili kontinent.
Avatar uznal, že najlepšie sa darilo kmeňu Random týpci z ulice, a tak dostali čestné miesto v tíme Avatar a lotosové odznaky na spomienku. V hodnotení karmy sa zas na prvom mieste umiestnil Felix a tým pádom si ako prvý vyberal z darčekov. Vtipné bolo, že hlavnú odmenu - MRE americkej armády, si nakoniec odniesla včielka, ktorá sa umiestnila na chvoste a vyberala si ako posledná.
Tábor sme tradične uzavreli slávnostným táborákom. Ak by hlasný spev rozliehajúci sa dolinou nestačil ako dôkaz, že nám je spolu krajšie, dokázala to scénka od Karameliek o živote na tábore a dinosaurom prepade. Papieriky s úlohami nás okrem spievania donútili aj ku tancu či rapovému battlu. Samozrejme nechýbali ani ocenenia a odovzdávanie nášiviek. Ale najväčšie ocenenie boli plody celoročnej práce, keď Surikaty a Panteri zložili skautský sľub, a Karamelky a Tesáky vlčiatský.
Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli vo vlaku domov a v mysli vyberali najlepšie zážitky, ktorými sa pochválime rodičom. Bol to ťažký výber. Pekných spomienok sme nazbierali veľa a aj lekcie sa raz nimi stanú, len treba na ich zhumornenie dostatok času. Aj náročné sušenie a upratovanie o dva dni neskôr malo pozitívnu bodku - posedenie u Bošeľovcov a domáce hamburgery, to sa určite zaradilo medzi tie lepšie zážitky. “Kiež by existoval spôsob, ako zistiť, že ste v starých dobrých časoch skôr, ako ich opustíte.”
~ Janči
Historky zo skautského snemu. Čo to vlastne je?
Na konci októbra sme mali tú česť byť súčasťou 19. skautského snemu v Ružomberku. Trval tri dni a stretli sa na ňom skoro dve stovky delegátov zo všetkých kútov Slovenska. Medzi nimi, za Vajnorských skautov, aj ja a Rado, a sprevádzala nás aj Betka ako pozorovateľka. Rado už zažil 3 snemy, pre mňa s Betkou to bol nový zážitok a zároveň aj úžasná skúsenosť.
Skautský snem sa koná raz za tri roky a volíme na ňom našich celoslovenských zástupcov - náčelníctvo. Tento rok bol o to dôležitejší, pretože náčelníctvo predložilo návrh na zmenu stanov, v ktorom presunuli veľkú časť svojich kompetencii na tajomníkov Ústredia slovenského skautingu (kanceláriu, ktorá nám napríklad poskytuje finančno-právnu pomoc). Táto zmena výrazne prispeje k pružnejšej a efektívnejšej činnosti našej organizácie. Preto nás potešilo, že sa nám návrh podarilo schváliť dvojtretinovou väčšinou, ktorá je potrebná pri všetkých zmenách stanov.
Počas snemu bolo udelených aj mnoho ocenení, okrem najvyššieho vyznamenania Rad strieborného vlka, sa za prínos pre skauting udeľovali aj Syrinx, Služba skautingu, Skautský čin a mnohé ďalšie. Skautská služba bola udelená skautom, ktorí pomáhali utečencom z Ukrajiny alebo počas pandémie covidu. Rad strieborného vlka bol udelený už v úvodný deň a nový nositeľ Bill to spolu s priateľmi patrične oslávil v reštaurácii, v ktorej sa večer po sneme zišlo okolo sto skautov. Atmosféra sa oživila, keď chalani vybrali gitary a začali spievať skautské pesničky, sprevádzané radostnými výkrikmi. Personál reštaurácie mal plné ruky práce, ale verím, že si na túto nezvyčajnú návštevu spomenú s úsmevom.
Bol to obrovský kontrast, keďže snem mal veľmi formálny priebeh: slávnostné otvorenie, kde sa spievala skautská hymna, rôzne príhovory, vrátane zástupcov z Česka a zo svetových skautských organizácií, návrhy, uznesenia, diskusné príspevky, faktické poznámky, mandátová, návrhová a volebná komisia… V mnohom sa to podobalo národnému parlamentu a museli sme si vopred dôkladne naštudovať rokovací poriadok, návrhy, aj kandidátov. Skauting týmto spôsobom pripravuje mladých ľudí k aktívnemu občianstvu.
Osobne som si uvedomil veľa vecí týkajúcich sa parlamentnej dynamiky. Napríklad, iba málo delegátov prišlo na snem perfektne nachystaných na predkladanie návrhov a vyjadrovanie sa v rozprave. S hrdosťou musím poznamenať, že Bratislavský kraj bol v tomto najlepší. Na druhú stranu, všeobecne panoval názor, že sme až príliš aktívni a preto nám vyšlo iba zopár iniciatív, ale určite to skúsime opäť o tri roky. Tiež som si všimol, akú silu môže mať vyjadrenie autority - často návrhy prešli alebo naopak neprešli iba kvôli dobrému príspevku v rozprave, obzvlášť ak ho predniesol nejaký známy skaut alebo skautka. Hoci nemám pochybnosti o tom, že každý delegát mal dobré úmysly, niekoľkokrát sme boli svedkami aj ich obmedzenej znalosti problematiky alebo rokovacieho poriadku, či dokonca nepriaznivých vzťahov kvôli rozdielnym názorom - a to si myslím, že skauti majú väčšinou celkom podobné pohľady na svet. Niet divu, že v národnom parlamente, ktorý je odbornostne a názorovo pestrejší a kde je dopad rozhodnutí oveľa dôležitejší, sú emócie hodne viac vybičované.
Skautský snem ale skončil na pozitívnejšiu nôtu. Po tom, čo sme schválili pár menších zmien a strategický plán do roku 2030, sme mali živé diskusie s kandidátmi do náčelníctva, revíznej a zmierovacej rady. Riaditeľka Ústredia, skautským menom Reti, ich humorne konfrontovala, neraz so štipľavými témami, a týmto spôsobom sme sa dozvedeli viac o ich skúsenostiach a plánoch. Potom prebehli tajné voľby a za náčelníka sme si zvolili Mariána Leza, známeho pod prezývkou Mafián, zo 61. zboru Modrý oblak Pezinok.
Po slávnostnom ukončení snemu sme sa vydali na cestu domov plní dojmov. Pre nás, vajnorských skautov, bol snem skvelý spôsob, ako sa lepšie zoznámiť s celoslovenskou skautskou komunitou, začleniť sa do procesov a naučili sme sa mnoho nových vecí. Prešlo veľa dôležitých zmien a verím, že sa to odrazí aj na lepšej činnosti skautov na Slovensku.
-- píše skaut Janči
Skautský tábor 2023 - Narnia
Všetko to začalo v nedeľné ráno, keď pokojnú prázdninovú rutinu narušil dážď s vetrom. Padal na vyschnutú Bratislavu a viacerí si snáď vzdychli, že ako je dobre. Na stanici sa zišlo celé spektrum ľudí, ktorí unikali pred touto apokalypsou. Kvapky poháňali vlak vpred, a tak isto aj naše myšlienky o výstrahách zlého počasia od SHMÚ. Tieto nepríjemné myšlienky nás sprevádzali až do táboriska. Zatiaľ, čo len tí najostrieľanejší z nás ostali bojovať so slzami neba, zvyšok sme boli pre istotu presmerovaní rovno do kultúrneho domu v Bukovine, kde sme len neľahko prežili nedočkavé otázky mladých nováčikov, ktorí si ešte nevyskúšali skutočnú latrínu. Žiaľ tento luxus im kultúrny dom neponúkal.
Druhý deň sme sa už do roboty pustili všetci, a človek sa ani nenazdal a tábor sa nám vykresloval pred očami. Keď mal každý kde spať, deti si našli dočasný domov aj v jednom z klanov domáceho obyvateľstva. Hlavy rodín im rovno vysvetlili, že pod nadvládou kráľovnej Alviany nemôžu prosperovať a preto ju bude treba zvrhnúť. Tým začal zákerný boj. Ďalší deň začal v znamení tréningu a testovania schopností mladých obyvateľov. Nešlo len o narábanie s lukom, ale dôležité bolo orientovanie sa, znalosť byliniek, či stavanie úkrytov. Súčasťou plánu bolo najprv sa kráľovnej zapáčiť a až potom ju zvrhnúť, preto sa všetci pred západom slnka zúčastnili hier na kráľovninu oslavu. Mladí športovci proti sebe súperili a stávkovali v rôznych disciplínach.
Brieždenie prinieslo nové obzory, skauti posmelení pomocou miestnemu farmárovi rozbehli kampaň a bez vedomia kráľovnej si plánovali zvoliť nového vodcu Narnie. Ale deň sa končí a vo vzduchu cítíť strach. Povolaní kráľovnou sa obyvatelia musia vydať v najtmavšej hodine noci na náročnú cestu. Kráľovná totiž odhalila tajný odboj a chce poddaných zastrašiť. Až ráno občania zistia, že uniesla Ortanga, hlavného povstalca z rodu obrov a uväznila ho. Jediná možnosť oslobodenia je boj so sirénami v nebezpečných vodách. Sirény nedokázali zastaviť tak nebojácnych bojovníkov.
Bezradní ako poraziť kráľovnú sme sa vydali na dvojdňovú výpravu za Aslanom, po ceste sme v dedine zozbierali vzácne dary. Aslana sme síce nestretli, ale zanechal nám radu, ako poraziť kráľovnú. Zároveň sme sa namočili v Liptovskej Mare nad zatopenými dedinami v jej hlbinách. Po návrate si boľavé nohy žiadali oddych, a celý tábor zíval prázdnotou, keď sa všetci potrebovali zregenerovať. Ale telo skauta si nežiada nič iné, ako nové a nové aktivity a pohyb, preto sa po nedlhom čase plnili bobríci a nezabudli sme ani na zborový baseball.
Kráľovnej sme zobrali ochranný amulet a tým sme ju porazili, ale po zmene režimu máme na rukách padnutú ekonomiku a začínajúce nepokoje. Bolo treba začať šetriť, predávať draho, kupovať lacno, zbierať cenné poklady pre svoju rodinu a pripraviť sa na boj. Lebo každý rod chcel ukázať svoju nadradenosť. Nikto nevie, kde takáto nenávisť začala, jedine kráľovná mohla zasiať zrnko toľkej zloby medzi mierumilovníkov. Aj tak bolo treba spolupracovať, lebo bolo treba pripravovať táborák. Tvrdá práca vypláca sa, veľa raždia, veľa dreva. Až s plnými zásobami mohli začať spory. Bolo počuť plač, aj krik, ale v spravodlivom súboji môže byť len jeden víťaz. Len jeden rod mohol priniesť pokoj naspäť do tohto sveta. Nakoniec aj ostatní boli pokorní natoľko, aby im vzdali česť, lebo bojovali hrdo až dokonca a zvíťazili pravdivo. A prišiel čas oslavovať! Táborákové spevy bolo počuť doďaleka, a aj keď viacerím klipkali oči od únavy, smiech oživoval a budil v nich náladu. Naplnení skautskými tradíciami sme sa odobrali do postelí s predzvesťou náročných dní.
Slnko nás budilo a volalo do nového dňa, v ktorom nás čakalo balenie tábora. Bolo smutné sledovať dvanásťdňový domov, ako sa búra pred našimi očami a mizne. Čo s ním nemizlo boli zážitky a spomienky, ktoré zostanú v pamäti. Keď spadla posledná latrína a poľná kuchyňa nemala maticu na matici, začalo sa lúčenie so skalami, s potokom, ktorý nás tak často zohrieval svojim ľadovým objatím a s prírodou, ktorá nás mohla aspoň na tú chvíľu pohostiť. Vlak opäť iba zatrúbil, a celé sa to zdalo ako sen v horúčke, veď zase sme sa ocitli v náručí svojich rodičov.
~ Zorka
Lov na Ohnivé Pelikány
Minulý víkend sme otvorili skautský rok. Aj s vĺčatami sme sa odviezli do Rače a prešli sa na Severku. Už na autobusovej zastávke sme sa obrnili nezvyčajnými zbraňami na lov ohnivých pelikánov. Trasa bola vopred označená pelikánským perím, teda krepovým papierom, ale naši lovci museli podľa listov označených stromov zistiť, ktoré odbočky sú falošné a ktoré správne. Keď sme dorazili na lúku, po kratšom oddychu bol zahájený lov na pelikány rôznych farieb. Hru jednoznačne vyhral tretí tím a tým potvrdil pravidlo, že "poslední budú prví". Potom sme sa najedli a v slávnostnom rituáli spálili origami vtáčikov s neúspechmi z bývaleho roka a tým vykročili s čistým štítom do toho nového. Každý si z výletu odniesol aj malú vysačku s červeným vtáčikom, ktorého si môže pripnúť na skautskú košeľu. Takto sme pekným spôsobom deckám predstavili nové meno zboru - Ohnivé Pelikány.
Kým sa vlčiatsky oddiel vrátil domov, my starší a rangeri sme sa vybrali do Svätého Jura. Cestou sme sa zabavili plnením nezvyčajných úloh aj keď žiadnému tímu sa nepodarilo odfotiť s vlakovým sprievodcom. V Svätom Jure sme bojovali v tme o vlajky osvietený iba fosforovými náramkami. Nakoniec sme prenocovali na hrade Biely Kameň a tým sme si začali plniť skautský NOX. Zaspávali sme pod holým nebom, so spevom a zvukom ukulele v ušiach.
PS: Prečítajte si viac o skautskom NOXe - voľnom programovom module
Ako sme sa mali na tábore – píše brat Dvojka
Buď pripravený - znie zlatý zákon za ťažkých časov. No ani pán Svojsík, ani pán Foglar by nikdy neuhádli, akým problémom bude musieť o sto rokov čeliť 110. zbor z Vajnor pri plánovaní a realizácii letného tábora. Najprv to začiatkom roka vyzeralo, že svet ako taký skončí, a teda sme sa ani neunúvali domýšľať detaily detských drám sprevádzajúcich bežný tábor. Neskôr sme ale dospeli k dohode od študovaných pánov hygienikov a poľnica nekompromisne rozhlásila medzi karanténou zlenivelými rovermi - tábor bude, čas chystať sa. Preto sa aj ku koncu júla skupinka najnedočkavejších vybrala na našu už označkovanú lúku pri Vavrišove stavať típí, kopať latríny a inštalovať kuchyňu (ktorá je najlepším priateľom mladého aktívneho človeka - skauta). A potom sa letné prázdniny prevalili cez zenit, prišiel prvý august, a čuduj sa svete - na lúke nás najprv bolo jedenásť, už nás je len šesťdesiat. Aj keď sa tomu dalo len ťažko uveriť, tábor sa skutočne začal.
Samozrejme, ako správni vedúci sme si neužívali stavanie tábora celé sami, ale dobrosrdečne sme nechali trochu roboty aj deckám. Popri zušľachťujúcich činnostiach typu stavania postelí a zatĺkania kolov sa deti dozvedeli, že je najvyšší čas ochočiť si svojho pokémona a zapojiť sa do Veľkého turnaja, ktorý sa má vraj konať už o týždeň! Veru tak, vážení, už na druhý deň sa po rozdelení do tímov a dávke teambuildingu mladí hrdinovia zoznámili so svojimi pokémonmi (pasujúcimi sa s parádnymi prevlekmi) a priučili sa princípom fair-play. V táborisku sme si postavili obrovský GYM (čítaj džem) a každý večer sme sa pri ňom oddávali veselému boju na život a na omráčenie medzi pokémonmi z rôznych tímov, takže nevinný divák mohol prihliadnuť bombastickým súbojom ikonických príšeriek z tímov Ohňa, Vody, Zeme, Vzduchu a Elektriny. Nuž také boli naše večery v objatí prírody.
Hneď v piatok sme však zistili, že sme minuli posledné peniaze na raňajkové pečivo, takže bol čas dať deťom zarábať pokeš vo Veľkej obchodovačke. Aby to ale nebolo jednoduché, zjavil sa Raketový tím (ktorý útočí rýchlosťou svetla), a toto notorické trio zloduchov aj bez pomoci diabolského doktora Eggmana okradlo deti o slušnú kôpku peňazí. Mladí tréneri sa však nevzdali a naša finančná situácia bola k večeru opäť stabilná.
Cez víkend tréneri nepoľavili a okrem zvyčajných súbojov pokémonov sme lovili veľkých a ťažkých pokémonov, nie nepripomínajúcich bizóny. Pro prebúraní bizónovej vrstvy sme prekonávali rekordy v ako športových, tak aj mentálnych výkonoch, a k tomu sme si ešte stihli vyrobiť nádherné personalizované tričká. Večery nám spestrili či už táborák plný neviazanej zábavy, alebo originálna relácia Piati proti piatim, ktorá opakovane dokázala, že mäsko s ryžou je cennejšie ako zlato.
V pondelok sme však deti prekabátili (aj keď si tak či onak museli privstať). Prekabátili sme ich doslova, keďže na celodenný výlet je vždy fajn zobrať si niečo nepremokavé a predpovede počasia pod Tatrami nie sú dvakrát spoľahlivé. Vyraziť (približne) za úsvitu, vrátiť sa pri západe Slnka - niet lepšej odmeny v živote skauta. Okrem prekrásnych výhľadov a chutného chlebíka sme na vrchu Slemä preskúmali trosky transportného lietadla, ktoré tam spadlo roku 1944, čo zanechalo patričný dojem. Hoci náš zostup bol tiež celkom drsný, našťastie žiadne dieťa v lese nehavarovalo a šťastlivo sme sa vrátili do táboriska v plnom počte.
Na druhý deň sa ale karta obrátila - kým my sme doposiaľ žmýkali sily z mládeže, teraz mládež žmýkala sily z nás. A ako sa do toho pustili! Celé doobedie sme my vedúci museli športovať, behať, skákať a prekonávať bláznivé rekordy. A kto odmietol, čakali ho kliky. Takto sme si na seba ušili vreco. Dostalo sa nám vlastnej medecíny. A ešte k tomu sme sa presvedčili, že naši zverenci raz budú vynikajúcimi vedúcimi.
V stredu sme sa vydali stopovať vzácnych pokémonov, ktorí sa vraj túlali okolo táboriska. Táto skutočná skúška skautskej praxe bola odmenená finálnymi prírastkami do nášho zoskupenia pokémonov. Potom ale vyšlo najavo, že diabolský doktor Eggman v spolupráci s Raketovým tímom otrávil všetkých pokémonov, čo sa prejavilo na ich znížených schopnostiach - mentálnych aj fyzických. Mladí tréneri sa teda museli pustiť do vyčerpávajúcej úlohy naučiť pokémonov opäť fungovať ako predtým. Po úspešnej drezúre sme sa začali chystať na tú dlho očakávanú udalosť - POKÉFEST. Noc bola tú noc akoby dvakrát taká dlhá, až natoľko som sa nevedel dočkať. Ale Slnko aj vychádza, a zrazu to bolo tu - girlandy, kostýmy, hry, zábava - POKÉFEST. A bol fest dobrý a plný pokémonov, ako sa patrí. Len jeden moment bol trochu napätejší - zničoho-nič sa zjavil Raketový tím, zarecitoval nejakú básničku a začal sa nám vyhrážať, že budeme ešte banovať. Ale kto by uprostred virvaru, ktorým je POKÉFEST, počúval takú bandu druhotriednych lotrov? Nebol čas zaoberať sa hrozbami, lebo poobede nastala najdôležitejšia udalosť tábora, zlatý klinec POKÉFESTU - tradičný Veľký turnaj. Bolo to náročných niekoľko hodín, avšak nuda nás obišla zďaleka. Turnaj mal niekoľko favoritov, a až do poslednej sekundy nebolo jasné, kto zvíťazí - avšak napokon, aj napriek ťažkostiam a prekážkam, dokázal Elektrický tím, že si zaslúžia prvenstvo, a bolo rozhodnuté. Sláva víťazom, česť porazeným - a cti teda bolo vo Veľkom turnaji neúrekom. Ako komentátor potvrdzujem, že každý jeden účastník, či už tréner alebo pokémon, dal do toho všetko a bojoval udatne.
Piatok bol, priznávam, trochu mätúci. Stavala sa pyramída, hoci sme nič nebudovali, plánovala sa stratégia proti Rakeťákom, hoci sme ich napokon zastrašili tak, že sa ani neukázali, a hlavne sa pripravoval slávostný táborák, čo bola taká makačka, že niektoré deti z toho boli zmätené - a aj zmetené - až celkom k zemi. Táborák sa však - zásluhou všetkých - konal v plnej sláve. Vystúpenia, scénky, gitarovanie, zábava, motivačné jedlo, vyhodnotenie hier, zaslúžené ocenenia skautom a skautkám - bola to, ako napokon vždy, nezabudnuteľná udalosť. Ale hoci aj posunutá, večierka príde napokon vždy, a spánok sme veru potrebovali. Ďalšie dva dni sme totiž strávili balením tábora, čo vôbec nebolo ani nudné, ani nezáživné. Do tejto čarovnej činnosti sa čestne zapojili aj tí najmenší, a aj napriek nejakej hnusobe, ktorá sa po tábore rozmohla a skolila spústu šikovných starších skautov, podarilo sa nám úspešne všetko naložiť na správne dopravné prostriedky a dotrmácať sa späť do Bratislavy.
Bolo to veru zvláštnych jedenásť nocí. Na chvíľu sme zabudli na COVID, telefóny, prijímačky, fádnu rutinu postkaranténnych domovov, a namiesto toho sme sa mocovali s neposlušnou poľnou kuchyňou, hustým dažďom, ktorý sa neraz vynoril takrečeno nad posteľou, hygienicky vyhovujúcimi, no stále na prevádzku náročnými latrínami, a fúrou iných čakaných aj nečakaných výziev, ktoré na druhom brehu od civilizácie striehnu na každom kroku. V tom, aký bol náš tábor nepravdepodobný, a predsa podarený, náročný, a predsa príjemný, obávaný, a aj tak dlho očakávaný, je pre mňa niečo surreálne. Už sa neviem dočkať na budúci rok.
~Brat Dvojka
