Stavali sme kajak "skin on frame"

Družinka skautov Kaktusov mala pocit, že posledné roky nič moc nerobili. Etapovky sa im vždy uprostred dakam vyparili, nevedeli začať s projektom, prosto, boli na tej nepríjemnej hrane medzi hravým skautstvom a zodpovedným roverstvom. A vtom sa rozhodli, že to zmenia. Postavia si KAJAK. Najlepšie taký, ktorý sa nepotopí hneď po položení na vodu.

Rado si spomenul, že pozná exkapitána vodných skautov Tryska (normálnym ľuďom známy aj ako Ondrej Odokienko). Nuž - "pozná". Pred pár rokmi mu písal s podobnou žiadosťou a nebol si istý, či si Trysko vôbec pamätá, kto Rado je. Ale poveril Dvojku, aby mu napísal a hoci to trvalo o chvíľu dlhšie, ako by sa Radovi páčilo, mail so žiadosťou o odbornú pomoc odišiel.

A napodiv, hoci kurzy pri stávkovej kancelárii hovorili niečo iné, Trysko si spomenul, čo je Rado zač, a povedal nám, že na začiatku marca bude organizovať workshop Postav loď (čiže kajak. Spôsob, ako postaviť skutočnú loď, zostane obchodným tajomstvom). Takže sme mu napísali, nech sa pripraví na kaktusový nával.

Ale čo Fortúna nechcela, stalo sa, že jeden Kaktus bol chorý, jeden nemohol, iný lyžoval, ďalšiemu sa nechcelo... A napokon tento showdown skončil tak, že na stanici sa stretli iba Rado a Dvojka. Ó, a ešte prišiel ako posila Rÿťoplesk. Takže takto sme ako traja mušketieri vyrazili stať sa vodákmi.

Do Banskej Bystrice sme došli bez nepríjemností, celkom skoro - okolo štvrtej poobede. Trysko nás naložil do svojho tryskového auta a zaviezol nás na faru. Presne tak, našu loď sme mali postaviť v garáži za farou. A veru už tam bol materiál rozložený, všetko pripravené. Nepárali sme sa s tým, hneď sme chytili píly, do preglejky sme vyrezali také tie vecičky, čo sú uprostred lode, aby vedela, kadiaľ pôjdu trámy. Tiež sme zlepili samotné trámy, aby boli dostatočne dlhé, a nechali ich odpočívať, aby nám uschli. To sme už boli unavení a nakŕmení zásobami a vynikajúcim slivkovým koláčom s tryskovým doručením, tak sme si ako Kaktusi urobili pohodlie v našej izbietke. Trysko odišiel za ženou, Supo a Vosky sa tiež rozutekali do bytíku. Nechcelo sa nám ale ísť ešte spať, tak sme sa rozhodli, že počkáme na Maďarskú delegáciu o rozsahu troch skautov, čo sa chcú tiež naučiť stavať kajak. Lenže - Maďari mali prísť o desiatej, a nechodili, a nechodili. Im trysková doprava asi nič nehovorila. Odbilo jedenásť, dvanásť, Dvojka sa už pobral spať. Konečne o pol jednej nadránom došli. Mali ale smolu, uvítaciu hostinu sme medzitým celú zjedli, takže sme im iba otvorili a išli spať.

Ráno sme začali po krátkych raňajkách opracovávať zlepené trámy, aby sme ich mohli pripevniť na preglejkové čudá. Jeden odfláknutý spoj sa nám ale zdal podozrivý, takže sme si urobili ďalšie dva do zásoby. A kým uschli, opracovávali sme zvyšné.

Trámy sme v strede, kde boli zlepené, trochu obrúsili, a potom sme zobrali navoskovanú niť a nekonečným lodným uzlom ich obviazali. Bola to veľmi príjemná a upokojujúca činnosť. Už sme sa ale necítili príjemne a upokojene, keď nám pri brúsení dva trámy praskli a museli sme použiť náhradný, ktorý držal pokope skôr dobrou vôľou, než pevným spojom. Ale pustili sme sa do toho odhodlane, takže ku sklonku dňa nám v garáži hrdo spočívala hotová kostra lode. Takže sme zbalili nástroje a pobrali sa túlať sa nočným mestom.

Nevečerali sme sa v podivnej reštaurácii, kde sme zistili, že jeden Maďar vie dobre po poľsky a celý čas nám rozumel. Potom sme sa pobrali ku Voskymu, kde Supo vytiahol kroniku a mňa a Rada naučil, ako sa vedie vodácka družinka. Už sme inšpirovaní niektoré nápady vyskúšať aj tu, takže milé vĺčence, tešte sa!

V nedeľu, keď sme odchádzali, ešte na kajaku nebola látka, ale Supo sľúbil, že to tam natiahnu a o pár týždňov si môžme dať v BB rendezvous a vyskúšať si na homemade kajaku splav. Potom nám predal vodácke šatky a to už sme cestovali domov.

Pre Vaše potešenie zhotovil brat Dvojka


Zboronce 2015

19.12. je zaujímavý deň – vtedy totiž nie sú Vianoce. To však nezabránilo 110. zboru Vajnory, aby neoslávil tento sviatok tradične so všetkými družinami, ako sa patrí. Presne tak, poslednú sobotu pred Vianocami sa konali Zboronoce!

Naši roveri v dvoch smenách už od rána pripravovali výzdobu – nádherné papierové vločky visiace zo stropu, dve čiernočierne pódiá, krásny stromček vyzdobený korkovými srdiečkami, hviezdami z pomarančovej kôry a orechami z orechov a stoly naaranžované doprostred klubovne. Tiež navarili vianočný punč a pripravili si jedno tajomstvo.

Okolo pol piatej sa pomaličky začali zbiehať účastníci, plne si uvedomujúc, že vystúpenia ich družín sú zúfalo nedokonalé. Tesne pred začiatkom si družina Kaktusov zopakovala choreografiu, využívajúc to, že všetky vĺčatá sú na ihrisku v tme a hrajú hru, o ktorej vám veľa nepoviem, lebo som tam nebol.

Potom sa uzimené vĺčatá zbehli k stolu. S radosťou sa k nim pridali aj skauti a roveri a začalo sa nosiť na stôl.

Začali sme punčom, v ktorom plávali asi dve kilá ovocia. Potom sme sa vrhli na predjedlo – ja som ochutnal skvelé cesnakovo-salámove batôžky. A napokon hlavný chod (čiže dezert :-)): Záviny, koláče, muffiny, perníky a linecké koláče. Jedným slovom – mňam. Toto však nebol hlavný chod programu (aspoň pre niektorých účastníkov). Tým zlatým klincom boli predstavenia, ktoré si nacvičili všetky družiny.

Prvé predstavenie bolo adaptáciou slávnej drámy – Rómeo a Júlia. Nebolo to však tak, ako sa zdalo na prvý pohľad – poviem len, že slávni milenci sa nesprávali celkom ako obyčajní milenci. Začalo sa to zvrhávať po tom, čo upír druhýkrát oživil Júliu, ktorá si vymenila rolu s Rómeom. Ale skončilo to poriadne – všetci padli mŕtvi na zem :-)

Druhé predstavenie bolo nahliadnutím na prvú Herkulovu úlohu – chytiť divú sviňu, ktorá prikvačila stádo úbohého sedliaka, a doniesť ju kráľovi. Bohužiaľ Herkules sa nemohol dostaviť, takže celé predstavenie odohrali herci bez ústrednej postavy :-). To však geniálne spracovanej scénke na šarme neubralo, práve naopak...

Tretím predstavením bolo hluché karaoke znelky Let It Go z rozprávky Frozen. Neopísateľný zážitok :-)

Štvrté predstavenie bolo varovanie pre gamerské deti – pozor, pozor, lebo inak... Santa Claus sa v tomto príbehu trochu odviazal, ale tu asi rolu zohralo neumierené pitie mlieka k sušienkam.

Piate predstavenie bolo tanečnou reprodukciou reklamy na jogurt Mňam Mňam Bobík v podaní štyroch hrdinských Kaktusov a jedného hrdinského Rada. Diváci šaleli. Naozaj.

Potom, keď sa rozsvietili svetlá a diváci v publiku si užasnutí vymieňali zážitky, prišlo plánované tajné predstavenie – všetci Alieni nás pozvali do vedľajšej miestnosti a zahrali nám tretí diel Tuctovej Telenovely, v ktorej Tuctový Rover ide s Krásnou Jozefínou na Tuctový Ples. Toto predstavenie sa odohralo iba raz a už sa nebude opakovať. Úprimne ľutujem všetkých, ktorí tam neboli.

A tu už sa tento čarovný večer chýlil ku koncu. Ľudia, ktorí ešte neboli celkom prepchatí, ochutnali zvyšky tých dobrôt, no všetci sa už pomaly poberali domov. A to bol koniec Zborónc (Zboroncov? Zboroniec?) 110. zboru. Už sa teším na ďalšie.

Pre Vaše potešenie zhotovil brat Dvojka

Všetky fotky od Dady si môžeš pozrieť v Galérii


Včielky porazili generála Hoščonga

Dnešnou družnovkou naše včeličky ukončili polročnú etapovku s témou Čína. Najrozmanitejšími aktivitami sa snažili si zarobiť na materiál, aby si mohli stavať príbytky, vyrábali si drevené náhrdelníky a samozrejme, že k tomu nechýbala ani zápletka: poctivým výcvikom sa snažili pripraviť na záverečný boj proti zlému generálovi, ktorý chcel ovládnuť Čínu, našťastie boli veľmi šikovné a nedovolili aby sa Čína dostala do zlých rúk. Aby to malo ten správny šmrnc, došli nám pomôcť starší chalani, s ktorými sme to celé ukončili spoločnou hostinou, na ktorej sme sa poriadne nadlábli ;)


Výprava na tri hrady

21. novembra 2015 sa konečne družinka Kaktusov dostala na svoje! Po dlho plánovanej a vytrvalým dažďom odplavenej prespávačke sme sa vybrali na celodennú výpravu do Karpát.

Ráno sme sa stretli na vlakovej stanici Vajnory skoro celá družina – chýbal iba jeden člen. Po rýchlom rannom geocashingu sme nasadli do vláčiku a odrušali sme do Blavy na zastávku Vinohrady. Tam sme prestúpili na medzimestský autobus nezapamätateľným číslom a vystúpili sme v malebnej obci Svätý Jur. Keď sme prešli naprieč Sv. Jurom, zistili sme, že sme zle odbočili, a tak sme sa vrátili o dvesto metrov a zabočili sme na hornú lesnú cestičku.

Dostali sme sa k prvému hradu – Slovanskému veľkomoravskému hradisku Biely kameň, kde som si dal dole tričko, takže mi zostali len tri vrstvy oblečenia. Po skupinovom fotografovaní, ktoré hanebne neurobil náš družinkový fotograf, sme od Štikúta (Rada) dostali komunistické zápisníčky a papierik s nanajvýš osobými otázkami. Vysvetlil nám, že do konca výletu sa musíme čo najviac ľudí opýtať čo najviac otázok len tak, medzi rečou – aby to nebolo len odrapkávanie z papiera. Vätšina ľudí tomu dokonale porozumela, takže v priebehu nasledujúcej štvrťhodiny za mnou prišli asi štyria ľudia a začali mi predčítavať otázky: Či mám súrodencov, akú vec by som zobral ako prvú z horiaceho domu atď. Ja som si povedal – Čert to ber! a rozhodol som sa, že si to spíšem v kľude, až zastavíme na obed. Samozrejme sa mi to nepodarilo.

Medzitým sme dorazili ku Bielemu Kríž. Ja som tam prišiel odhodlaný odkrojiť si len kúsok z mojej studenej klobásky – a dopadlo to tak, že sme si hromadne kúpili šesť – sedem vynikajúcich fazuľových polievok (servírovaných v plastovom pohári L). Ale bolo to skvelé, rovnako ako pocit, keď sa človek dve hodiny trmáca uzimený, upotený hore grúňom – dole grúňom a potom si sadne do vykúrenej útulnej miestnôstky na mäkkučkú posteľ.

Potom sme opäť vyrazili. Deväť statočných. Vätšinu cesty som Matúšovi (resp. Johnymu) zodpovedal citlivo kladené otázky z papiera. Začalo ma trochu trápiť, že som z toho ešte veľa neurobil, no upokojil som sa tak, že som sa ponúkol svojou horkou 80% čokoládou s kúskami citrónovej kôry (takými čokoládami som v družine preslávený ). Zavolali sme Matejovi, ktorý nám hrobovým hlasom oznámil, že „potrebuje spať“ (Bolo cca 11:00). Po skontrolovaní stavu snehometra (bohužiaľ pri jeho konštrukcii nerátali s tým, že na Slovensku je v novembri tak teplo, že na vyjadrenie výšky snehovej pokrývky kladná časť číselnej osi nestačí) sme zastali pod úpätím Dračieho hrádku. „Poďme hore svahom,“ povedali sme si.

Zaklonil som hlavu a zdalo sa mi, že ostatní sa tak trošilinku zbláznil – po včerajšej spŕške šmykľavý, takmer zvislý svah! Aspoňže som počúvol Rada a dal si pred výstupom dole bundu – lepšie nachladnúť ako sa udusiť vo vlastnej šťave. (Pôvodná verzia: najskôr si dám dole bundu, aby som sa nespotil a hore si ju oblečiem, aby som nenachladol).

Na Dračom hrádku, druhom hrade našej výpravy, som si rýchlo obliekol bundu. Väčšina ľudí si myslela, že je obed – no Rado rýchlo zasiahol. Pri zmätenom schovávaní lopárikov s domácimi špecialitami vo veľkosti domáceho balenia som si od Erika vydrankal dve sušienky – boli fakt dobré (úbohý opis, nemyslíte?) a vyrazili sme na tretí hrad  – hrad Pajštún.

Na Pajštúne boli dobré tri veci: výhľad, jedlo (pre šťastlivejších) a oheň (keď sa ho práve človek nepokúšal zapáliť). Po prehnanom gurmánskom pokuse zahŕňajúcom mandarínku na ražni (ktorá za nič nemohla) som bol vykázaný od ohňa – no tie tri minúty, čo zostávali do odchodu, sa okolo mňa všetci sockovali, a to zhodou okolností vtedy, keď som otvoril balenie Jaffa Cakeov (pozn.: sockovať tu znamená poukazovaním na dlhoročné priateľstvo a svoj úbohý stav drankať jedlo).

Pajštúnsky program zahŕňal obrovské jaskyne a vzrušujúce dobrodružstavá prehľadávaní ešte nezsypaných pivníc s rozpadnutým stropom. Nemajte nám za zlé, že sme hneď po udymenom obede vyrazili (ani sme si nevystrelili z tamojších lezcov zdolávajúcich bočnú stenu ;-)).

Pri zostupe sme sa zastavili užiť si nádherný výhľad na Podkarpatský kraj.

Zošerilo sa a zotmelo. Nebolo mi do smiechu. Daniel vytiahol obrovský reflektor, no nebol som si istý, ako by mu pomohol, keby došlo na ozajstný boj. Nakoniec – a to už naozaj nebolo vidno – sme sa pretlačili cez úzky hájik plný tenulinkých stromov (o jeden som sa oprel a on sa vyvrátil z koreňov – urobil som tým službu lesu, že som sa zbavil zhnitého stromu, nie?) a došli sme do Marianky. Tam som si na zastávke prečital knihu o morčatách (keď zívajú, nevyjadrujú tým únavu, ale úzkosť a nervozitu) a nasadli sme na bus. A to už sme boli v Bratislave a tu sa končí môj siahodlhý opis dňa, keď si družinka Kaktusov konečne prišla na svoje.

Pre Vaše potešenie zhotovil brat Dvojka


Vlčiacky výlet 15.11.

Dňa 15.11.2014 boli skauti na výlete v lese. Stretli sme sa o 7:30 na Osloboditeľskej ulici. Išli sme tam autobusom. Bol tam:Peťo, Bruno, Martin, Miško a Matúš. Hľadali sme geoskríše. Išli sme asi 1 hodinu a pol. Na výlete sme boli 4 hodiny. Naši vedúci boli Palo, Jano a Marek. Hrali sme tam hry: Kralu kralu daj vojačka a hru s fľašou. Tam kam sme prišli sme sa zdržali asi 1 hodinu. Bolo to super.

Matúš Královič (družina Kukláči)


Tábor v Oravskej Lesnej 2014

Téma tohtoročnej etapovej hry na tábore bola kolonizácia neznámych území. Všetci sme sa prvý deň doplavili do neznámej krajiny a začali sme kolonizovať. Hrami sme spoznávali prírodu či živočíchy v nej. Hrali sa rôzne zvieracie hry – lovenie orlích vajec z hniezd, chytanie bizónov a v týchto hrách sa vždy veľa nabehalo a nesmel chýbať obchodník, ktorý všetko vykupoval. Keďže vĺčatá odchádzali z tábora skôr, mali sme pripravené čiastočné ukončenie hry, kde sme našli dlho hľadaných banditov. Posledný večer sme mali oslavu pre deti v típí stane. Hra potom pokračovala v menšom počte aj bez vĺčat. Ukončená bola uzmierením s indiánskym kmeňom, ktorý požadoval, aby sa kolonizátori správali lepšie k prírode a svojmu okoliu a tým si deti a mládež uvedomili potrebu ochrany prírody a šetrného správania sa k okoliu, v ktorom žijú, čo bolo hlavným cieľom etapovej hry. S indiánmi sme oslavovali pri poslednom táboráku. Posledný deň už bolo len treba zbaliť tábor. Našťastie nám svietilo slniečko a teda všetko išlo rýchlo. Všetci sme sa už tešili domov, ale boli sme aj smutní, že sa tábor už končí, ale naplnení super zážitkami sme sa všetci tešili na nový skautský rok a čo nás v ňom čaká...

Ten, kto nebol na tábore si môže táborovú atmosféru aspoň trošku priblížiť fotkami, a pre ostatných sú to krásne spomienky.

Podujatie sa uskutočnilo aj vďaka finančnej podpore – grantu z rozpočtu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava.


Adventné dielne 2013

img_3507
zvončeky
img_3873
vianočné pozdravy

Už tradične, aj tento rok sme pripravili vianočné dielne pre malých i veľkých. Bez rozdielu na vek, každý si mohol prísť na svoje a rozvíjať svoju kreativitu a zručnosť.

Dielne sa konali vždy po sv. omši, t.j. od 11:00, tak hodinku. Druhú adventnú nedeľu sme sa stretli na mierne netradičnom mieste, v priestoroch 1. A triedy v ZŠ bl. Jána Pavla II., no tretiu a štvrtú adventnú nedeľu sa 'dielňou' stala naša skautská klubovňa.

Počas týchto troch nedieľ sa vyrábali rôzne ozdoby na vianočný stromček, doplnky do interiéru, darčeky pre blízkych ba dokonca i samotný baliaci papier [nech už teda máme do čoho tie darčeky aj zabaliť ;) ].

img_3869
sobíky
img_3533
levanduľové mydlá

Myslím, že môžem hovoriť za všetkých, ktorí organizovali tieto dielne: Sme nesmierne radi, že bola hojná účasť a dobrá nálada počas celých dielní, za ktorú ďakujeme všetkým zúčastneným a dúfame, že sa stretneme aj na ďalších adventných :).

2013_1222bo
baliaci papier
2013_1222bk
sviečky
img_3884
brošne

 


Roznos Betlehemského svetla 2013

Jednou z tradícií nášho zboru je roznášanie Betlehemského Svetla na Štedrý deň a tak ani tento rok sme neváhali, či sa do tejto akcie pustiť. Pomerne skoré ranné vstávanie nám neuľahčil ani pohľad von oknom a pri pomyslení na Vianoce bez snehu, by sme najradšej zaliezli naspäť do postele. Stretli sme sa ráno pred vajnorským kostolom, kde sme sa rozdelili do malých a šikovných skupín, zvyčajne po 5 ľudí. Po udelení požehnania pánom farárom otcom Petrom sme sa vydali priniesť Betlehemské svetlo medzi vopred prihlásených ľudí, ktorí nás s očakávaním príchodu malého Ježiška vrelo prijali. V každej domácnosti sme zaspievali vianočnú koledu a zapriali veľa požehnania, zdravia, šťastia a lásky vo forme niekedy vtipne znejúcich, rýmujúcich sa veršoch. V mnohých domácnostiach nás dokonca aj pohostili a ponúkli trošku uzimeným skautom vianočné koláčiky a malinovku. Roznášanie Betlehemskeho svetla bolo tradične spojené so zbierkou pre Dobrú Novinu, ktorá z peňazí vyzbieraných v roku 2013 podporila projekty v Keni, Južnom Sudáne, Etiópii a Ugande.  Týmto spôsobom máme možnosť menším skautom poukázať na africké deti, ktorým častokrát v živote chýba mnoho pre nás bežných vecí. Po navštívení domácností, ktorých bolo tento rok 84 sa vyzbierané peniaze zrátali a odniesli do sídla Dobrej Noviny. Myslím, že toto je pekná tradícia, ktorá má každý rok svoje vianočné čaro a v spojení so službou ľuďom, zbierkou pre Afriku, nám dáva možnosť ideálne využiť čas na Štedrý deň.

Pavol Kadlic


Vodcovská motivačka

Jedna tohtoročná decembrová sobota sa niesla v znamení veľkých zborových zmien a plánov. Po dlhom čase na jeden celý deň a noc  patrila klubovňa len nám, vodcom. Za tento skvelý nápad (vodcovskej prespávačky) vďačíme najmä našim trom roverom Tomášovi, Radovi a v neposlednom rade sestre Chales :), ktorí sa v dňoch 22. až 24.11.2013 zúčastnili motivačno-vzdelávacieho kurzu v Skautskom dome v Banskej Štiavnici.  Po víkende plnom zaujímavého programu sa  rozhodli podeliť sa s nami ostatnými o nové podnety a skúsenosti, ktoré tam získali.

Už v spomínaný sobotný podvečer dňa 7.12.2013 sme sa postupne od 16tej hodiny zlietavali do našej útulnej klubovne. Na (nielen) moju veľkú radosť prišli všetci starší i mladší vodcovia. V plnej zostave sa mohol začať program, ktorý viedol k zhodnoteniu súčasného stavu 110. zboru a neskôr nápadom a podnetom na zlepšenie jeho fungovania.

Dovolím si, za všetkých zúčastnených, zhodnotiť večer za veľmi podnetný, ktorý okrem plodnej práce a riešenia vážnych zborových tém, priniesol aj mnoho zábavy a radosti. Starostlivo pripravený program viedol  k utuženiu roverského ducha a vzniku skvelých nápadov. Po „pracovnej“ porade sme si zahrali chodbový jednooký hokej, ktorého víťaza nepozná ani sám Pán Rozhodca :).

Prekvapením večera bola úžasná večera s narodeninovou oslavou nášho skvelého zborového vodcu Tomáša, ktorému týmto ďakujeme za všetku starostlivosť a trpezlivosť a prajeme mu veľa úspešných krokov v súkromnom, pracovnom i vodcovskom počínaní.

Po vrúcnych blahoželaniach a oslave plnej jedla, dobrej nálady a rozhovorov sa večer v príjemnom duchu novej motivácie preklopil do noci a skorého rána.

Denisa Slávová


Vlčiacko-včielkarský výlet na Mahrovej búde

V sobotu 26.10.2013. sme sa spolu s dvanástimi malými skautami stretli na zastávke, kde sme im skontolovali a pozbierali lístky na MHD. Autobusom sme sa odviezli až na zastávku na znamenie – Vajnorský potok. Tu sme vystúpili a pokračovali sme dalej pešo cez vajnorské vinice. Všetko bolo zahalené hmlou, až tak že sme nevideli slnko. Po nenáročnom výstupe, ktorý sme spojili s hrami sme dorazili na Mahrovu búdu.

Počasie nám naozaj prialo, kedže až tu sme mohli vidieť prvé slnečné lúče a mohli sme odložiť vetrovky. Tí hladní skauti sa pýtali, kedy budeme opekať ,ale bez dreva sa tažko opeká, takže sme šli najskôr na drevo. Museli sme ísť o trochu ďalej ako poza prvé kríky, pretože väčšina dreva už bola vyzbieraná častými návštevami ostatných turistov. Ani sme sa nenazdali a za chvíľku sme mali dve kopy dreva pri ohnisku. Jedna pre veľké drevá a druhá pre tie tenšie a kratšie. Kedže ráno bola hmla a vlhko, bolo tažšie nazbierať suché drevo. To najsuchšie sme zapálili v ohnisku prvé a to mokrejšie trochu preschlo vďaka slnečným lúčom. Najzaujímavejšia činnosť bola, keď Rado zapaloval oheň. Všetky deti sa zhŕkli okolo ohniska a pozerali kedy možu začať opekať. Kedže sa oheň poriadne nerozhorel, tak sme sa išli hrať. Z hier nás prebral až zvuk praskajúceho dreva, keď Rado prikladal na oheň naposledy, predtým ako sa začalo opekať. Ako to ale býva, niektoré špekačky popadali do ohňa, iné sa zjedli čiernejšie. Hlavne, že nikto neostal so škvŕkajúcim bruchom. Zvyšok výletu sme stavali bunkre a hrali sme sa na rebelov a imperialistov. S drevennými puškami si (osobne) myslím, ze deti užili najmä zajatie skupiny radcov a ich posadenie vo väzenia (bunkra). Tým sa našťastie podarilo ujsť a tak sme mohli poupratovať okolie, nechať nazbierané drevo pre ďalších návštevníkov a vyraziť na zastávku.

Rado s maličkou skupinkou zostali dozerať na oheň, ktorý ešte mierne horel, keď sme odchádzali. Tá nás neskôr nás dobehla a všetci sme sa ponáhľali na zastávku. Po ceste sme zistili, že mame ešte čas a tak sme trochu spomalili. Zdanie klamalo a nakonci sme si museli zase švihnúť. Nakoniec sme chytili autobus a šťastne sa vrátili domov.