Ako sme sa mali na tábore – píše brat Dvojka

Buď pripravený - znie zlatý zákon za ťažkých časov. No ani pán Svojsík, ani pán Foglar by nikdy neuhádli, akým problémom bude musieť o sto rokov čeliť 110. zbor z Vajnor pri plánovaní a realizácii letného tábora. Najprv to začiatkom roka vyzeralo, že svet ako taký skončí, a teda sme sa ani neunúvali domýšľať detaily detských drám sprevádzajúcich bežný tábor. Neskôr sme ale dospeli k dohode od študovaných pánov hygienikov a poľnica nekompromisne rozhlásila medzi karanténou zlenivelými rovermi - tábor bude, čas chystať sa. Preto sa aj ku koncu júla skupinka najnedočkavejších vybrala na našu už označkovanú lúku pri Vavrišove stavať típí, kopať latríny a inštalovať kuchyňu (ktorá je najlepším priateľom mladého aktívneho človeka - skauta). A potom sa letné prázdniny prevalili cez zenit, prišiel prvý august, a čuduj sa svete - na lúke nás najprv bolo jedenásť, už nás je len šesťdesiat. Aj keď sa tomu dalo len ťažko uveriť, tábor sa skutočne začal.

Samozrejme, ako správni vedúci sme si neužívali stavanie tábora celé sami, ale dobrosrdečne sme nechali trochu roboty aj deckám. Popri zušľachťujúcich činnostiach typu stavania postelí a zatĺkania kolov sa deti dozvedeli, že je najvyšší čas ochočiť si svojho pokémona a zapojiť sa do Veľkého turnaja, ktorý sa má vraj konať už o týždeň! Veru tak, vážení, už na druhý deň sa po rozdelení do tímov a dávke teambuildingu mladí hrdinovia zoznámili so svojimi pokémonmi (pasujúcimi sa s parádnymi prevlekmi) a priučili sa princípom fair-play. V táborisku sme si postavili obrovský GYM (čítaj džem) a každý večer sme sa pri ňom oddávali veselému boju na život a na omráčenie medzi pokémonmi z rôznych tímov, takže nevinný divák mohol prihliadnuť bombastickým súbojom ikonických príšeriek z tímov Ohňa, Vody, Zeme, Vzduchu a Elektriny. Nuž také boli naše večery v objatí prírody.

Hneď v piatok sme však zistili, že sme minuli posledné peniaze na raňajkové pečivo, takže bol čas dať deťom zarábať pokeš vo Veľkej obchodovačke. Aby to ale nebolo jednoduché, zjavil sa Raketový tím (ktorý útočí rýchlosťou svetla), a toto notorické trio zloduchov aj bez pomoci diabolského doktora Eggmana okradlo deti o slušnú kôpku peňazí. Mladí tréneri sa však nevzdali a naša finančná situácia bola k večeru opäť stabilná.

Cez víkend tréneri nepoľavili a okrem zvyčajných súbojov pokémonov sme lovili veľkých a ťažkých pokémonov, nie nepripomínajúcich bizóny. Pro prebúraní bizónovej vrstvy sme prekonávali rekordy v ako športových, tak aj mentálnych výkonoch, a k tomu sme si ešte stihli vyrobiť nádherné personalizované tričká. Večery nám spestrili či už táborák plný neviazanej zábavy, alebo originálna relácia Piati proti piatim, ktorá opakovane dokázala, že mäsko s ryžou je cennejšie ako zlato.

V pondelok sme však deti prekabátili (aj keď si tak či onak museli privstať). Prekabátili sme ich doslova, keďže na celodenný výlet je vždy fajn zobrať si niečo nepremokavé a predpovede počasia pod Tatrami nie sú dvakrát spoľahlivé. Vyraziť (približne) za úsvitu, vrátiť sa pri západe Slnka - niet lepšej odmeny v živote skauta. Okrem prekrásnych výhľadov a chutného chlebíka sme na vrchu Slemä preskúmali trosky transportného lietadla, ktoré tam spadlo roku 1944, čo zanechalo patričný dojem. Hoci náš zostup bol tiež celkom drsný, našťastie žiadne dieťa v lese nehavarovalo a šťastlivo sme sa vrátili do táboriska v plnom počte.

Na druhý deň sa ale karta obrátila - kým my sme doposiaľ žmýkali sily z mládeže, teraz mládež žmýkala sily z nás. A ako sa do toho pustili! Celé doobedie sme my vedúci museli športovať, behať, skákať a prekonávať bláznivé rekordy. A kto odmietol, čakali ho kliky. Takto sme si na seba ušili vreco. Dostalo sa nám vlastnej medecíny. A ešte k tomu sme sa presvedčili, že naši zverenci raz budú vynikajúcimi vedúcimi.

V stredu sme sa vydali stopovať vzácnych pokémonov, ktorí sa vraj túlali okolo táboriska. Táto skutočná skúška skautskej praxe bola odmenená finálnymi prírastkami do nášho zoskupenia pokémonov. Potom ale vyšlo najavo, že diabolský doktor Eggman v spolupráci s Raketovým tímom otrávil všetkých pokémonov, čo sa prejavilo na ich znížených schopnostiach - mentálnych aj fyzických. Mladí tréneri sa teda museli pustiť do vyčerpávajúcej úlohy naučiť pokémonov opäť fungovať ako predtým. Po úspešnej drezúre sme sa začali chystať na tú dlho očakávanú udalosť - POKÉFEST. Noc bola tú noc akoby dvakrát taká dlhá, až natoľko som sa nevedel dočkať. Ale Slnko aj vychádza, a zrazu to bolo tu - girlandy, kostýmy, hry, zábava - POKÉFEST. A bol fest dobrý a plný pokémonov, ako sa patrí. Len jeden moment bol trochu napätejší - zničoho-nič sa zjavil Raketový tím, zarecitoval nejakú básničku a začal sa nám vyhrážať, že budeme ešte banovať. Ale kto by uprostred virvaru, ktorým je POKÉFEST, počúval takú bandu druhotriednych lotrov? Nebol čas zaoberať sa hrozbami, lebo poobede nastala najdôležitejšia udalosť tábora, zlatý klinec POKÉFESTU - tradičný Veľký turnaj. Bolo to náročných niekoľko hodín, avšak nuda nás obišla zďaleka. Turnaj mal niekoľko favoritov, a až do poslednej sekundy nebolo jasné, kto zvíťazí - avšak napokon, aj napriek ťažkostiam a prekážkam, dokázal Elektrický tím, že si zaslúžia prvenstvo, a bolo rozhodnuté. Sláva víťazom, česť porazeným - a cti teda bolo vo Veľkom turnaji neúrekom. Ako komentátor potvrdzujem, že každý jeden účastník, či už tréner alebo pokémon, dal do toho všetko a bojoval udatne.

Piatok bol, priznávam, trochu mätúci. Stavala sa pyramída, hoci sme nič nebudovali, plánovala sa stratégia proti Rakeťákom, hoci sme ich napokon zastrašili tak, že sa ani neukázali, a hlavne sa pripravoval slávostný táborák, čo bola taká makačka, že niektoré deti z toho boli zmätené - a aj zmetené - až celkom k zemi. Táborák sa však - zásluhou všetkých - konal v plnej sláve. Vystúpenia, scénky, gitarovanie, zábava, motivačné jedlo, vyhodnotenie hier, zaslúžené ocenenia skautom a skautkám - bola to, ako napokon vždy, nezabudnuteľná udalosť. Ale hoci aj posunutá, večierka príde napokon vždy, a spánok sme veru potrebovali. Ďalšie dva dni sme totiž strávili balením tábora, čo vôbec nebolo ani nudné, ani nezáživné. Do tejto čarovnej činnosti sa čestne zapojili aj tí najmenší, a aj napriek nejakej hnusobe, ktorá sa po tábore rozmohla a skolila spústu šikovných starších skautov, podarilo sa nám úspešne všetko naložiť na správne dopravné prostriedky a dotrmácať sa späť do Bratislavy.

Bolo to veru zvláštnych jedenásť nocí. Na chvíľu sme zabudli na COVID, telefóny, prijímačky, fádnu rutinu postkaranténnych domovov, a namiesto toho sme sa mocovali s neposlušnou poľnou kuchyňou, hustým dažďom, ktorý sa neraz vynoril takrečeno nad posteľou, hygienicky vyhovujúcimi, no stále na prevádzku náročnými latrínami, a fúrou iných čakaných aj nečakaných výziev, ktoré na druhom brehu od civilizácie striehnu na každom kroku. V tom, aký bol náš tábor nepravdepodobný, a predsa podarený, náročný, a predsa príjemný, obávaný, a aj tak dlho očakávaný, je pre mňa niečo surreálne. Už sa neviem dočkať na budúci rok.

~Brat Dvojka

by dvojka